Ôsme parlamentné voľby v ponovembrovej histórii Slovenska máme za sebou. Politickí komentátori, politológovia a analytici ich už okomentovali a zanalyzovali snáď zo všetkých strán. Čím boli tieto voľby výnimočné?
Z hľadiska smerovania Slovenska boli oveľa dôležitejšie prvé slobodné voľby v roku 1990, keď sa rozhodovalo, či sa definitívne rozlúčime so svojou komunistickou minulosťou alebo nám opäť budú vládnuť komunisti, akurát demokraticky zvolení. Dôležitejšie boli aj voľby v roku 1998, keď sa rozhodovalo, či sa definitívne priradíme k spoločenstvu skutočne demokratických štátov alebo sa zaradíme ku krajinám ako je Bielorusko, ktoré sú demokratické len na papieri.
Výnimočné samozrejme je, že prvýkrát od pádu komunistickej diktatúry budeme mať vládu jednej strany. Síce aj v období rokov 1992-1994 tu už taká bola, ale HZDS vtedy chýbali k väčšine v parlamente dvaja poslanci a tak sa musela opierať o tichú koalíciu s SNS.
Predčasnosť konania volieb nie je v krátkej slovenskej histórii demokracie novinka. Predčasné boli aj voľby v roku 1994 (po dvoch rokoch) a aj v roku 2006, aj keď v tomto prípade iba o tri mesiace skôr.
Výnimočná nebola ani účasť. Najvyššia účasť vo voľbách v roku 1990, keď k urnám prišlo 95,39% voličov, už zrejme ostane neprekonaná. Napriek očakávaniam však nebola tohtoročná účasť 59,11% ani najnižšia, keďže tento titul si ponechali voľby z roku 2006, kedy svoje volebné právo využilo iba 54,67% oprávnených voličov. Len pre porovnanie, v roku 2010 prišlo k volebným urnám 58,83% voličov. Faktom však je, že v roku 2012 prišlo k volebným urnám o 300 tis. voličov menej ako v roku 2002 a o 800 tis. menej ako v roku 1998. Teda menej ako v rokoch, kedy malo Slovensko z pohľadu pravicového voliča asi dosiaľ najlepšie vlády.
Z parlamentu vypadla SNS. Ani to nie je nič nové. Stalo sa tak i v roku 2002 a aj vtedy za tým bol spor Jána Slotu a Anny Belousovovej. Aj keď vtedy bolo rozloženie síl vyrovnanejšie. SNS Anny Belousovovej získala 3,32% hlasov, kým Pravá SNS Jána Slotu 3,65%. Tentoraz stačilo, že Belousovovej strana Národ a spravodlivosť získala 0,64% hlasov, čo ale chýbalo Slotovej SNS k tomu, aby sa prehupla do parlamentu (získala iba 4,56% hlasov).
Fiaskom skončili voľby pre SDKÚ-DS. Možno zaujímavejšie ako percentá sú absolútne čísla. V roku 2002 získala táto strana 433 953 hlasov, v roku 2006 422 815, v roku 2010 390 042 a v roku 2012 už iba 155 744 hlasov.
Na úplné dno sa dostala ĽS-HZDS Vladimíra Mečiara. Kým v roku 2010 ju volilo ešte 109 480 občanov, čo bolo 4,32% zo všetkých platných hlasov, v roku 2012 ju volilo už iba 23 772 občanov (0,93%). Pripomeňme si, že v časoch svojej najväčšej slávy v roku 1992 volilo HZDS 1 148 625 občanov (37,26%). To je v absolútnom vyjadrení viac voličov, ako v roku 2012 volilo SMER-SD (1 134 280), aj keď v percentuálnom vyjadrení vďaka nižšej účasti vyznieva výraznejšie tohtoročné víťazstvo SMER-SD (44,41%).
Pred bránami parlamentu už druhýkrát ostala SMK-MKP s takmer navlas rovnakým počtom hlasov. Kým v roku 2010 získala SMK 109 638 hlasov (4,33%), v roku 2012 to bolo 109 483 hlasov (4,28%).
Do parlamentu sa naopak opakovane dostali dve strany, ktoré v roku 2010 kandidovali prvýkrát. Vyhli sa tak osudu strán, ktoré v parlamente zotrvali iba jedno volebné obdobie. Takto dopadlo ZRS Jána Ľuptáka (1994-1998), SOP Rudolfa Schustera (1998-2002), ANO Pavla Ruska a tiež KSS (2002-2006). Most-Híd získal v roku 2012 176 088 hlasov, čo je o zhruba 30 tis. hlasov menej, než v roku 2010. Ešte väčší pokles zaznamenala SaS, ktorá v roku 2012 získala 150 266 hlasov, teda iba zhruba polovicu hlasov oproti roku 2010.
V médiách sa opätovne pretriasali dve témy súvisiace s volebným systémom. Prvá sa týka počtu volebných obvodov. Súčasný systém s jedným volebným obvodom zaviedol Vladimír Mečiar. A hoci išlo o účelovú zmenu danú jeho vysokou popularitou, ktorú chcel zužitkovať svojím meno na prvom mieste kandidátnej listiny HZDS v každom kraji, volanie po viacerých volebných obvodoch (pri zachovaní pomerného volebného systému) sa opiera o zlé predpoklady. Zdôvodňuje sa tým, aby sa do parlamentu dostalo viac kandidátov z regiónov. V prípade zavedenia takéhoto systému sa však občania pripravia o možnosť dať svoj preferenčný hlas niektorému z kandidátov, ktorí budú kandidovať v inom volebnom obvode. A iba s ťažkosťami by sa dalo zabrániť tomu, aby lídri strany z Bratislavy kandidovali aj v ďalších volebných krajoch na popredných miestach.
Druhá téma sa týka zmeny volebného systému z pomerného na väčšinový. Prvým argumentom „za“ je možnosť voliť aj nezávislých kandidátov, nielen kandidátov politických strán. Druhým je možnosť mať svojho „vlastného“ poslanca zvoleného v „mojom“ volebnom obvode (a prípadne ho aj odvolať). Rizikom takéhoto volebného systému je skutočnosť, že pri tak jasnom volebnom víťazstve jednej strany, ako dosiahol SMER-SD, by jedna strana mohla mať pri zisku menej ako polovice hlasov všetkých zúčastnených voličov nielen ústavnú väčšinu, ale dokonca by sa mohla stať jedinou „nemaďarskou“ stranou zastúpenou v parlamente.
Prehliada sa však iný dlhodobý problém. Prepad hlasov odovzdaných stranám, ktoré neprekročia päťpercentný volebný prah. V roku 2012 takto prepadlo až 19,3% zo všetkých odovzdaných hlasov (v roku 2010 to bolo 15,9%, v roku 2006 12,0% a v roku 2002 18,2% hlasov). Najvyšší podiel prepadnutých hlasov (23,8%) sme zaznamenali vo voľbách v roku 1992. Miesto rôznych iniciatív za zavedenie priamej demokracie by sa pozornosť občanov mala upriamiť skôr na zníženie alebo zrušenie volebného prahu. Strany, ktoré tento prah prekonali, nemajú motiváciu túto zmenu urobiť.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2012.
