Vojny v 20. storočí zabili najmenej 87 miliónov ľudí – viac než všetky ostatné vojny známe z histórie dohromady. Ďalších najmenej 80 miliónov padlo za obeť systematickému vraždeniu v mene ideologických cieľov.
Z toho približne 17 miliónov pripadá priamo Hitlerovmu národnému socializmu, asi 20, možno 25 miliónov Stalinovmu režimu, najmenej 29 miliónov predstavujú obete Maovho režimu v Číne. Číslo dopĺňajú obete ďalších menších vražedných režimov (Kambodža, Severná Kórea atď.) ako aj boľševického režimu Leninovej éry – pred nástupom Stalina. Celkové číslo obetí politicky motivovaného zabíjania predstavuje minimálne 167 miliónov, pravdepodobne ide však o väčší počet. Desivý je počet zavraždených civilov a zavraždených detí v pomere k vojenským stratám. Udalosti sú dodnes v živej pamäti. Hlboko zasiahli a zmenili náš svet. Našou výzvou je vyrovnať sa s týmto faktom a vyvodiť z neho dôsledky, ktoré nám umožnia žiť ďalej.
.vojna a ideologické šialenstvo
Hovoríme tu o dvoch javoch, ktoré spolu súvisia, nemali by sa však zamieňať: o vojne a o plánovitej genocíde. Vybíjanie a vyhladovanie celých národov vojna do istej miery umožňovala. Dobytie obrovských území obývaných početnou populáciou, ktorá sa stala materiálom pre totalitné experimenty, bolo nevyhnutnou, nie však dostatočnou podmienkou na páchanie masových zločinov.
Vojna uľahčuje páchanie systematickej genocídy, sama ju však priamo nevyžaduje. Pokiaľ sa teror voči civilnému obyvateľstvu stane súčasťou vojnovej taktiky, je to najskôr tam, kde si to vyžiada potreba zlomiť morálku nepriateľa v zázemí, konkrétne napríklad v snahe zlikvidovať ohniská partizánskeho odporu. Akákoľvek bezuzdná však bola brutalita nacistov pri potláčaní odboja, faktom je, že prevádzka tých najobludnejších tovární na zabíjanie s vojnovým úsilím priamo nesúvisela. Naopak, v niektorých prípadoch sa mohla dostávať do konfliktu s potrebami vojny. Osvienčimská mašinéria sa v niektorých obdobiach zámerne spomaľovala, pretože odčerpávala kapacity, ktoré bolo treba nasadiť na frontoch.
Stalinov Sovietsky zväz nebol v tomto ohľade od vojny závislý. Jeho koncentračné tábory, z ktorých boli mnohé de facto vyhladzovacie, fungovali aj pred vojnou. Priestory aj populácia boli už k dispozícii. Pravda, vojna umožnila Stalinovmu režimu upevniť medzinárodnú prestíž a rozšíriť svoju sféru vplyvu na nové územia. Ale vojna môže podmieniť teror aj iným spôsobom: môže poslúžiť na jeho propagandistické odôvodnenie. Zároveň vytvára spoločenské a politické podmienky, v ktorých možno teror realizovať smenším odporom. Vojnou sa odôvodňuje aj druhý bytostný prejav totalitných režimov – čistky. Aj tu platí to, čo v predchádzajúcom prípade. Určité typy čistiek možno vysvetliť snahou potlačiť opozíciu a táto potreba sa ľahšie prízvukuje v čase vojny. Ale totalitný režim organizuje tie najväčšie čistky až potom, keď je jeho moc upevnená a opozícia prakticky neexistuje. A tiež platí, že čistky sa mohli dostať do rozporu s cieľmi vojnového úsilia.
Odstraňovanie schopných veliteľov a ich nahradzovanie politicky preverenými, servilnými kádrami sa vypomstilo Stalinovi v čase napadnutia Fínska a neskôr v úvodnej fáze vojny s Nemeckom. Vákuum, ktoré vzniklo v dôsledku brutálnej čistky, ktorá v polovici 30. rokov odstránila z generálneho štábu celú kvalifikovanú garnitúru na čele s maršalom Tuchačevským, muselo byť v krátkom čase zaplnené menovaním nových mladých dôstojníkov na základe kritérií, ktoré fakticky znamenali ideologický kompromis; ten nakoniec znamenala – ako naznačuje aj jej názov – celá Veľká vlastenecká vojna.
V „kvalite“ čistiek predstihol dlhšie trvajúci sovietsky režim nacistov. Čistky sa, samozrejme, netýkali len vojenských kádrov.
Ale tak v Tretej ríši, ako aj v Sovietskom zväze, bol masový teror páchaný ako program sui generis, mimo potrieb vojny a často bez ohľadu na ne. Nešlo o strategické ani taktické imperatívy. Išlo o logiku totalitnej idey. Napoleon sa kedysi sťažoval na to, že Európa je „krtinec“ a skutočné revolúcie sa dajú robiť len na východe. Nacisti aj boľševici jeho slová potvrdili.
.vôľa a logika
Totalitná „železná vôľa“, ktorú Mussolini pomenoval, ale ktorú nedokázal uviesť do praxe, mala za sebou „železnú logiku“, ktorú na Stalinovi obdivovali intelektuálni pochlebovači na Západe. Logika idey – to je ideológia. Je to vnútorne logicky konzistentný systém, ktorý je postavený na šialených predpokladoch a vedie k šialeným záverom. Ideológie vyvolali druhú svetovú vojnu. Tým sa však nevyčerpával ich program masového vraždenia a ničenia. Fyzickej deštrukcii predchádzala deštrukcia kultúrna, morálna a intelektuálna. Takáto deštrukcia postihuje naše myslenie aj našu schopnosť cítiť. Ideologická propaganda je tu kľúčovým nástrojom.
Skôr, než začnem iných ľudí masakrovať, musím presvedčiť svojich nohsledov o tom, že to v skutočnosti nie sú ľudia. Na to, aby som výkvet svojho národa poslal na vojnové jatky, musím všetkých presvedčiť o tom, že svet je tak či onak permanentné bojisko, kde platí „oni alebo my“. Aby som umlčal výčitky svedomia v dave, od ktorého očakávam aspoň tichý súhlas so svojimi zločinmi, alebo aspoň prostý nezáujem, musím ho presvedčiť, že ľudia sú v podstate beštie; musím ho presvedčiť, že morálka je len ilúziou slabých, alebo rafinovaný podvod slúžiaci potrebám nadvlády a vykorisťovania. Politický systém, ktorý sa chystám zvrhnúť, opisujem v čo najčernejších farbách – ako pokrytecký, nespravodlivý, degenerovaný, zmietaný nevyliečiteľnými rozpormi. Neustále vyhlasujem, že túto smrteľnú chorobu možno liečiť len tým, že systém zničím, nastolím vlastnú krutovládu a nemilosrdne vyhubím všetkých, ktorí sa mi pletú do cesty. Aj potom, čo zničím všetku opozíciu a vo svojich rukách sústredím všetku moc, musím pokračovať v čistkách a vyhladzovaní. Pretože, nezabúdajte, nepriateľ je o to horší, o čo je neviditeľnejší. Pôsobí v našom stre- de, ba už stihol nakaziť našu kultúru, naše myšlienky, naše cítenie, našu krv. Keďže je súčasťou nás samých, nečudujte sa, že musím hubiť aj vlastný národ!
.otriasanie základov
V 20. storočí sa čosi definitívne prevalilo. Škandál spočíval v desivom zistení, že pod tenkou škrupinou našich civilizovaných návykov, údajne neotrasiteľných hodnôt, noriem, inštitúcií, sa skrývajú spodné prúdy, deštruktívne sily, ktoré môžu kedykoľvek preraziť na povrch. „Normálny človek si neuvedomuje, že všetko je možné,“ opakovala Hannah Arendtová slová Davida Rousseta. Niektorí z toho vyvodili nové, ešte intenzívnejšie presvedčenie, že všetky ľudské hodnoty sú podvod, že všetka morálka je relatívna a v konečnom dôsledku na ničom nezáleží. Z pokroku ľudstva sa stal diskreditovaný pojem. Obraz šťastnej budúcnosti ľudstva sa začal rozplývať, až celkom zmizol. Nezmizla však túžba znova ho kresliť. Táto túžba je na jednej strane prirodzená. Svet, spoločnosť, ľudia – to všetko je nedokonalé. A túžba po dokonalosti je stará ako ľudstvo. Na druhej strane však snaha revolučne meniť svet, spoločnosť a človeka viedla ku katastrofe; najpresnejším výrazom snahy o vylúčenie nedokonalosti sú vyhladzovacie tábory. Dilema je zrejmá: rezignujme na snahy o zlepšenie a zbavíme sa jedného zo základných atribútov ľudskosti; alebo usilujme ďalej o zmenu a riskujme, že sa opäť zmeníme na beštie. Je šanca dostať sa z toho von?
.weimarská republika a Babylon
Nuž, ak berieme ľudské záležitosti ako permanentný konflikt nerozsúditeľných ideologických presvedčení, potom naozaj nemáme šancu. Konflikt je v podstate neriešiteľný. Argumenty sú tu nepotrebné, platí iba rovnica „buď – alebo“. Ideologické heslá neslúžia na vysvetlenie, ale na mobilizáciu. V konečnej inštancii rozhoduje sila, čo nikdy nezabudli zdôrazniť fašisti, nacisti ani boľševici. V tom boli aspoň úprimnejší, než naša dnešná vinotéková bohéma, ktorá tvrdí, že všetko je otázkou interpretácie. Akokoľvek, nič z toho nám nepomôže pri hľadaní odpovede na otázku, ako obnoviť hodnoty, ktoré už boli radikálne spochybnené. Dnešný svet je plný bojových hesiel. To, čo sa kedysi dialo vo Weimarskej republike, sa dnes deje na širšom poli, ktoré predstavuje mapa sveta. Pohľad na ňu prezradí prostredie, v ktorom sa presadzujú malí diktátori, nezmieriteľné frakcie, rastúci chaos, a z toho všetkého ťažia medzinárodné siete šíriace teror v mene vlastných cieľov alebo nelegálne obchodujúce so zbraňami a technológiami. Mnohé z tyranských štátov rady zdôrazňujú, že demokracia nie je univerzálne vhodný model a že ju neslobodno vnucovať tam, kde panujú odlišné kultúrne podmienky. Ak sú však „kultúrne odlišné krajiny“ chudobné, je to určite v dôsledku sprisahania bohatých krajín, ktoré im navyše vnucujú svoj politický systém. V tomto sa mäsiarski diktátori zhodujú s nejedným západným intelektuálom. Tam, kde takýmto teóriám chýbajú dôkazy, ba sú zjavne protirečivé, presadzujú sa vďaka ochote poslucháčov načúvať posolstvám, ktoré im dávajú pocit nevinnosti a historického poslania. OSN, ktorá mala zjednocovať úsilie slobodných národov vyhnúť sa opakovaniu starých chýb, stala sa presne tým, čoho sa obával Churchill, ktorý inak stál pri jej vzniku a vítal ho; stala sa „kohútím zápasiskom na úpätí babylonskej veže“. „Zmätenie jazykov“, neschopnosť komunikovať – to nie je následok nedostatku tlmočníkov. Je to dôsledok toho, že tárame – bez ohľadu na to, ktorý jazyk použijeme. Táranie vzniká z porušenej mysle. A ideologické táraniny vznikajú v mysli, ktorá je ideologicky deformovaná. Argumenty majú v tomto medzinárodnom prostredí obmedzenú platnosť a ešte obmedzenejší vplyv; týkajú sa prevažne technických detailov. Ku skutočne základným otázkam vraj nemajú čo povedať, pretože, ako nás poučujú katedry politológie a sociológie, „hodnotové súdy“ nemožno vedecky odôvodniť. Ak si však chceme zachovať iluzórnu čistotu rúk tým, že sa práve k tým najpálčivejším otázkam sveta odmietame vyjadrovať, zbavujeme sa tak možnosti postaviť sa na odpor tendenciám, ktoré v 20. storočí takmer zničili základy civilizácie. Voľba medzi liberálnou demokraciou a Talibanom sa tak stáva „otázkou vkusu“. Tento výraz vôbec nie náhodou evokuje niekdajšiu cynickú poznámku Molotova o fašizme. A v postmodernej demokracii je zlý vkus práve taký dobrý ako ktorýkoľvek iný. Od neustáleho zdôrazňovania, že všeobecne záväzná norma neexistuje, je len krôčik k vyhláseniu „Právo som ja“. Stačí už len dodať: „Nemysli, nepýtaj sa, nasleduj ma.“ A kto by sa aj pýtal, ak – už poučený sociálnou pavedou – vie, že sa nič nedozvie? „Ja mám svoju pravdu, ty máš svoju“ – to môžem tvrdiť aj vtedy, ak som žiadny názor preukázateľne nikdy a na nič nemal. Samozrejme, nemusím mať ani žiadne vedomosti. Diskusia už nie je zakázaná. Je zbytočná. Dôležitý je „čin“, rozumej: zaradiť sa pod nejakú fangľu a pochodovať pod ňou; hlavne aby sa nejaká našla a v hanbe sme nezostali. Svet je skazený, k pravde sa nedopracujeme, väčšinou sa nám do toho ani nechce, takže nám zostáva len zvoliť si – akokoľvek náhodne či svojvoľne – jednu z ponúkaných ideológií, jeden „príbeh, ktorý rozpráva blbec“ a urobiť si z neho základný zmysel života.
.človek nie je vec
… Naozaj nemáme na výber? Je veľmi jednoduché prepadnúť radikálnemu kultúrnemu pesimizmu a je to aj predpoklad na vznik pokušenia uveriť prorokom radikálnych riešení. Z katastrofy 20. storočia možno vyvodiť aj iné lekcie než ďalší „príbeh vyrozprávaný blbcom“. To si však vyžaduje viac, než iba nespokojnosť so stavom. Je treba zmeniť náš celkový pohľad na skutočnosť. Nie je to zmena k čomusi nevídanému. Skôr návrat k osvedčenému, aj keď vo svetle nových empirických poznatkov. Radikálne donucovacie ideológie zanechali na našom myslení početné a ťažké deformácie, ktoré si nie vždy uvedomujeme. Ich odstránenie súvisí okrem iného aj s triezvejším pohľadom na politiku – na jej zmysel a na jej možnosti.
Politika nie je činnosť, ktorá rieši všetky ľudské problémy, nie je to však ani činnosť, ktorá by sa dala zrušiť alebo nahradiť nejakou novou „vedeckou“ aktivitou v záujme lepšej budúcnosti. Politika nie je ani čisto technická záležitosť, ale je zložitým spôsobom prepojená s našimi čisto ľudskými hodnotami, ktoré formujú zložité tkanivo spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy nie sú a nemôžu byť iba účelové. „Dobro spoločenstva“, tak ako dobro jednotlivca, sa nedá pojmovo vyčerpať predstavou nejakého druhu „ekonomickej výkonnosti“, ani mierou nejakého jednotne definovaného „pôžitku“. Aj preto je možné iba v podmienkach slobody; tá však predpokladá morálnu zodpovednosť a stabilný spoločenský poriadok. Mimo nich sa sloboda stane iba zdrojom úzkosti a veda nástrojom skazy. To bolo súčasťou krízy 20. storočia, krízy prejavujúcej sa v zneužití vedy, zneužití politiky aj narušení ich vzájomného vzťahu. Toto poškodenie je treba odčiniť.
Kompromitácia starých totalitných ideológií ešte neznamená, že sme schopní rozpoznávať nové. Tento nedostatok sa dá odstrániť, nebude to však ľahké. Túžba po dokonalosti sa nemusí realizovať v ničivých revolúciách. Nedokonalosť sveta v sebe nesie hlbší zmysel. Zničiť život na to, aby sme sa vyhli jeho trápeniam, je podstatou totalitných programov. Môžeme naprávať konkrétne nedostatky. Nesmieme sa však pokúšať nahradiť človeka niečím nadľudským. To by znamenalo jeho zničenie. Dnes to je v našich technických možnostiach, ale nie v našej morálnej kompetencii. Znova sa nám tu vynára otázka ľudskej prirodzenosti – aj ako výzva pre politickú vedu. Je to výzva poznať to, čo nás robí ľuďmi a čoho rozpad spôsobuje, že sa stávame beštiami presne v tom momente, keď myslíme, že sa stávame nadľuďmi. Táto otázka stála na počiatku všetkej politickej filozofie. Keď sa vedomie o nej stratilo, politická teória sa stala nástrojom šialenstva. Bez vedomia tejto otázky neobnovíme skutočnú politickú vedu. Touto otázkou je človek sám.
Autor je politológ a poradca predsedu NR SR.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 21/2005 dňa 23. mája 2005.
