Hoci Európska únia realizuje regionálnu politiku financovanú miliardami eur z eurofondov už desaťročia, v plnení hlavného cieľa tejto politiky – teda v znižovaní regionálnych rozdielov – úspešná nie je. Nedarí sa to ani na Slovensku.
Programové vyhlásenia všetkých slovenských vlád od roku 2002 hovorili o potrebe znižovania regionálnych rozdielov. Ani jedna z vlád však nenasmerovala európske peniaze predovšetkým do regiónov s najvyššou nezamestnanosťou a chýbajúcou alebo nekvalitnou infraštruktúrou.
Rozhodnutia vlád o tom, kam posielajú eurofondy, ďalšie dotácie a stimuly z našich daní, tak, paradoxne, prispievajú k rastu medziregionálnych a vnútroregionálnych rozdielov. A to je opačný jav v porovnaní s tým, čo politici občanom sľubovali pred vstupom do Únie i po ňom.
Cynicky vyznievajú i predvolebné vyhlásenia niektorých aktuálnych kandidátov na europoslancov o tom, ako sa budú zasadzovať o zmierňovanie regionálnych rozdielov. Nemôžu, nemajú ako. Nariadenia pre eurofondy na roky 2014 až 2020 sa už v Únii schválili a o rámci na ďalšie obdobie sa bude rozhodovať v roku 2020. Teda v termíne, po ktorý mandát, na ktorý si pýtajú od voličov poverenie v týchto dňoch, nesiaha.
Status quo pretrvá
Investície do verejnej infraštruktúry a verejných služieb boli a sú realizované nerovnomerne, prioritne do aglomerácií väčších miest a do regiónov Považia. Do regiónov juhu stredného Slovenska či východných prihraničných regiónov, kam nevedie kvalitné cestné ani železničné spojenie a mnohí kvalifikovaní ľudia už odtiaľ odišli za prácou inam, sa budú investori i naďalej lákať márne. Navyše všetko nasvedčuje tomu, že takto bude nastavený systém rozdeľovania eurofondov i v období rokov 2014 až 2020.
Napríklad aktivity týkajúce sa mestského rozvoja, na ktoré je z fondov vyčlenených takmer 400 miliónov eur, budú podľa vládneho návrhu partnerskej dohody, ktorý aktuálne posudzuje Európska komisia, podporované len v ôsmich krajských centrách a ich zázemí.
V juhovýchodnej diagonálnej polovici územia Slovenska (Banskobystrický, Košický a Prešovský samosprávny kraj), kde je najvyššia nezamestnanosť, najmenej investícií do verejnej infraštruktúry a najmenej investorov, budú len tri podporované centrá udržateľného mestského rozvoja (Banská Bystrica, Košice a Prešov).
Posledné dve menované mestá tvoria vzhľadom na ich vzájomnú vzdialenosť de facto jedno dvojcentrum. Vo zvyšnej časti Slovenska, ktorá je rozvinutejšia, bude takých centier až päť. Niet pochýb, že takto nastavený rámec k znižovaniu rozdielov neprispeje.
V politike Únie, ktorú naša vláda nasleduje, sa začínajú čoraz viac biť dva princípy. Jeden, starší, naďalej formálne platný, hovorí, že táto politika má znižovať regionálne rozdiely. Druhý, novší, hovorí, že by sa eurofondy mali koncentrovať do regiónov, v ktorých sa dá očakávať „najvyššia miera efektívnosti využívaných investícií“. Únia postupne ustupuje od neúspešne plneného cieľa znižovať regionálne rozdiely a prechádza k stratégii koncentrácie eurofondov do vybraných centier.
Eurofondy nás nespasia
Naše regióny dlhodobo kvári nezamestnanosť a jej miera je i jedným z ukazovateľov vývoja rozdielov v Únii. Kým v čase nášho vstupu do EÚ miera evidovanej nezamestnanosti presahovala 14 percent, aktuálne je to len o percento menej. A to štatistiku vylepšuje okrem iných i fakt, že desaťtisíce občanov Slovenska, pre ktorých doma práca nie je, ju vďaka otvorenému trhu našli v krajinách Únie.
Ak sa pozrieme na situáciu v regiónoch, tak v máji 2004 dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti viac než dvadsať percent až v dvadsiatke okresov, aktuálne je taká situácia stále v pätnástich. Vedie okres Rimavská Sobota, v ktorom v máji 2004 dosahovala nezamestnanosť viac než 30 percent, v marci 2014 to bolo dokonca 32 percent. Regionálne rozdiely na Slovensku vstup do Únie a ani prílev eurofondov nevyriešil. Ani nemohol.
Treba prestať blúzniť s očakávaniami, že eurofondy vyriešia všetky naše problémy. Kľúčovou ostáva nezamestnanosť, a tá je dôsledkom zle nastavených domácich politík. Treba konečne začať pracovať na skutočnej komplexnej reforme vzdelávania a na tom, aby štát nebránil nezmyselnými predpismi, reguláciami a daňovo-odvodovým bremenom zamestnávaniu či podnikaniu ľudí v takej miere, ako to robí dnes.
Nedá sa donekonečna spoliehať na stratégiu, že situáciu ľudí v regiónoch zlepšia dočasné opatrenia vlády typu dotovania pracovných miest z eurofondov alebo z investičných stimulov. Skúsenosť ostatných desiatich rokov ukazuje, že táto cesta nás správnym smerom nevedie.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 9. mája 2014.
