Keď začiatkom roka 2007, po oficiálnych návštevách premiéra Roberta Fica v Číne a Líbyi a jeho účasti na recepcii kubánskeho veľvyslanectva usporiadanej na oslavu kubánskej revolúcie, začali ľudsko-právni aktivisti i zahranično-politickí analytici hovoriť o zmene orientácie slovenskej zahraničnej politiky, ľudia blízki premiérovi to odmietli ako ničím nepodložené strašenie verejnosti. Premiér sám však miesto toho, aby rozptýlil obavy zo zmeny hodnotovej orientácie slovenskej zahraničnej politiky, svojim oponentom odkázal, že nebude ničí pudlík.
A aby to dokázal, na stretnutí s predstaviteľmi čínskeho komunistického režimu o tému ľudských práv (nedajbože demokratizácie) ani len nezavadil. A to napriek tomu, že minister zahraničných vecí Ján Kubiš pár dní pred cestou Roberta Fica do Číny vyhlásil, že informáciu o stave ľudských práv v krajine dajú premiérovi do podkladov a on sám Ficovi odporučí túto otázku „adekvátne“ otvoriť. Zvyšok roka sa však premiér vyvaroval podobných kontaktov s režimami, pre ktoré sú slová demokracia a občianske slobody najväčšími strašiakmi a neuskutočnila sa ani údajne plánovaná návšteva u Huga Cháveza vo Venezuele.
„Pookriatie“ na záver roka 2007 tak obstaral prezident Ivan Gašparovič, ktorý nielenže prijal s najvyššími poctami kazašského prezidenta (či skôr absolutistického vladára) Nursultana Nazarbajeva, ale dokonca mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie, aké u nás môže dostať cudzí štátny príslušník, vraj „za významný osobný prínos k rozvoju vzájomných vzťahov a všestrannej spolupráce medzi Slovenskou republikou a Kazašskou republikou.“ Zvláštne. Podľa zákona o štátnych vyznamenaniach sa totiž „Rad Bieleho dvojkríža zapožičiava občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku.“ Udelenie vyznamenania sa podľa Kancelárie prezidenta SR uskutočnilo na podnet Ministerstva zahraničných vecí SR, takže čisté svedomie v tomto prípade nemá ani Ján Kubiš, ktorý sa inak snaží žehliť rôzne diplomatické prešľapy. Napokon, ani naša podpora kandidatúry Kazachstanu na miesto predsedajúcej krajiny OBSE nemohla prejsť bez súhlasu šéfa rezortu.
Rok 2008 sa začal rovnako ako rok 2007 – mojitom a cigarou v rukách premiéra v spoločnosti kubánskeho veľvyslanca. Koncom mája 2008 sa však rezort zahraničných vecí mohol radovať z „diplomatického úspechu“, keďže Slovenská republika bola zvolená za člena Rady OSN pre ľudské práva. Ak pominieme skutočnosť, že na dve miesta pre krajiny strednej a východnej Európy kandidovali iba štyri krajiny, pričom Česká republika sa nakoniec členstva vzdala v prospech SR, nie je veľa dôvodov na radosť. Rada OSN pre ľudské práva sa za dva roky svojej existencie stihla totálne zdiskreditovať svojou tendenčnosťou. K stavu ľudských práv v Číne, na Kube alebo v Bielorusku neprijala ani jednu rezolúciu. Práve naopak. Rada zrušila posty osobitných spravodajcov pre Kubu a Bielorusko, teda pre krajiny, ktoré notoricky porušujú ľudské práva. K situácii v sudánskom Darfúre prijala iba jednu vágnu rezolúciu.
V rovnakom období však rada prijala deväť rezolúcií týkajúcich sa „Palestíny a ostatných okupovaných arabských území“. Ak si niekto myslí, že v týchto rezolúciách odsúdila porušovanie ľudských práv oboma stranami konfliktu, je na omyle. Ani slovo odsúdenia raketových útokov Hamasu na civilné obyvateľstvo Izraela, ani slovo odsúdenia samovražedných atentátov. Podľa Rady OSN pre ľudské práva v tomto regióne porušuje ľudské práva iba Izrael, nikto iný. Tento orgán OSN prijal dokonca uznesenie, podľa ktorého je porušovaním ľudských práv „zneužívanie slobody slova na urážanie náboženstva“. Netreba hádam zdôrazňovať, že toto uznesenie navrhli a hlasovali zaň takmer všetky islamské štáty zastúpené v Rade. Nuž, ale čo môžeme čakať od orgánu, ktorého úlohou je síce vraj dohliadať na dodržiavanie ľudských práv vo svete, no jeho plnoprávnymi členmi sú i Kuba a Čína – teda krajiny, ktoré sú priam ukážkovými príkladmi režimov systematicky a brutálne porušujúcich základné ľudské práva a občianske slobody. Príslovie o capovi, z ktorého spravili záhradníka, je v tomto prípade nanajvýš výstižné.
Oveľa dôležitejšia než radosť z onoho „diplomatického úspechu“ je teda otázka, čo má slovenská diplomacia v pozícii člena Rady OSN pre ľudské práva v úmysle robiť, aby sa z rady stal skutočný obhajca ľudských práv kdekoľvek vo svete. To v tejto konštelácii demokratických a nedemokratických síl v rade i v OSN samotnej možno považovať za Mission Impossible. A rovnaký názor má aj vláda USA, ktorá v týchto dňoch oznámila, že odchádza z rady, v ktorej mala štatút pozorovateľa.
A úplne na záver. Mimovládna organizácia Democracy Coalition Project spravila prehľad hlasovania jednotlivých členov Rady OSN pre ľudské práva v jedenástich kľúčových otázkach v období rokov 2006-2007. Česká republika, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Poľsko, Rumunsko a Veľká Británia hlasovali vo všetkých uvedených prípadoch rovnako. Kanada sa so svojimi európskymi demokratickými partnermi nezhodla iba v jednom z jedenástich hlasovaní. Čína hlasovala presne naopak ako uvedené demokratické krajiny desaťkrát, Kuba deväťkrát, Rusko osemkrát (Líbya, Venezuela a Bielorusko členmi rady zatiaľ nie sú). Aj to jasne ukazuje, ktoré krajiny sú dnes reprezentované vládami, ktoré zdieľajú rovnaké hodnoty ako my. Teda aspoň dúfam.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2008.
