Nepýtať sa tých, ktorých sa to týka
Ministerstvo životného prostredia chce tento rok predložiť nový zákon o odpadoch. To je dobrá správa, lebo trh s odpadmi na Slovensku síce funguje, ale – zjednodušene povedané – s vysokými nákladmi na jednotku výkonu. Navyše sa zdá, že vykazuje „hausnumerá“ o reálnych objemoch zhodnotených odpadov. A s vysokými rizikami podvádzania.
Problém je v tom, že ministerstvo chce zákon pripraviť ako celok a bez konzultácie s tými, ktorí trh zhodnocovania odpadov – túto recyklačnú hračku Európskej komisie – musia reálne platiť.
Tieto chyby urobil už predchodca vo vedení rezortu József Nagy. Dlho pripravovaný zákon musel už súčasný minister pod tlakom stoviek pripomienok stiahnuť.
Škoda, že sa rezort odvtedy nepoučil a opakuje tie isté chyby.
Chyba prvá. Zákon o odpadoch chce minister predložiť ako celok. Jedenásťročná skúsenosť doterajšej normy je v tomto ohľade nekompromisná – je to príliš veľké sústo na jeden legislatívny krok. V zahraničí je bežné, že je legislatíva trhu s odpadmi rozdelená do viacerých noriem, podľa toho, ktorej časti trhu (a odpadov) sa týka. Za každý segment odpadového trhu totiž platí a zodpovedá niekto iný.
Hrozí tak podobný výsledok, ako doteraz: neustále atakovanie normy novelizáciami a „pozmeňovákmi“, do ktorých budú poslanci vkladať to, čo sa bude hodiť biznisu ich kamarátov. Nikto si to nevšimne, lebo tak veľký zákon v celku asi ešte nikto neprečítal. Presne toto sa udialo v zákone mnohokrát počas ostatných desiatich rokov.
Chyba druhá. Ministerstvo nepripravuje zákon s tými, ktorí trh s odpadmi reálne platia. Opäť opakovanie chýb predchodcov. V desaťčlennej pracovnej skupine expertov pre prípravu zákona, ktorú ministerstvo vytvorilo v decembri, sú štyria zástupcovia ministerstva.
Platcov tam reálne reprezentujú iba dvaja ľudia – zástupca výrobcov a dovozcov vozidiel, ktorí prispievajú na spracovanie starých vozidiel (Zväzu automobilového priemyslu) a zástupca obyvateľov, ktorí platia za komunálny odpad (ZMOS-u). Zvyšnými členmi sú vedec a traja nominanti zamestnávateľských zväzov. Tie však zastupujú nielen platcov, ale aj prijímateľov platieb na odpadovom trhu.
Tí, ktorí prispievajú nemalé čiastky na zhodnotenie ostatných odpadov (obaly, elektrozariadenia, batérie a akumulátory, či pneumatiky), do prípravy zákona zatiaľ priamo zasiahnuť nemôžu.
Túto istú chybu urobili už viackrát predchodcovia súčasného ministra Petra Žigu. László Miklós v roku 2001, keď vytvoril Recyklačný fond. Fond – keď už sa rozhodol založiť ho – mal byť logicky pod kontrolou tých, ktorí do neho musia platiť, aby strážili efektívne rozdeľovanie ich peňazí pre podnikateľov, ktorí mali vybudovať prevádzky na zhodnocovanie a recyklovanie odpadov. Prakticky od začiatku však prestal zastupovať platcov do fondu, čo bolo evidentné zo samotného zloženia jeho správnej rady.
Prevahu tvorili ľudia nezainteresovaní, alebo priamo zástupcovia tých, ktorí z fondu peniaze „vyberali“ – spracovateľov. Mnohí z platcov (najmä výrobcovia a dovozcovia obalov, elektroodpadov, batérií a akumulátorov) dávajú svoj nesúhlas s týmto stavom už niekoľko rokov dôrazne najavo.
Následníctvo tej istej chyby prevzal aj minister József Nagy. Do tvorby Programu odpadového hospodárstva SR – čo je v podstate zoznam cieľov, komu, ako a koľko bude vláda brať peňazí a kto ich bude dostávať – nechal zasahovať tých, ktorí mali tie peniaze dostávať. Takže sa v príprave programu objavili aj „šialenosti“ toho typu, že spracovávať slovenský odpad by mali len slovenskí spracovatelia (zo zákona sa to podarilo dostať až po zásahu Európskej komisie minulý rok).
Tak ako László Miklós v prípade Recyklačného fondu, ani József Nagy nijako neskrýval snahu zmocniť sa súkromných peňazí tých, ktorí sú finančnými piliermi systému zhodnocovania odpadov.
Prvé kroky ministerstva vzbudzujú obavu, že aj súčasný šéf envirorezortu má našliapnuté práve týmto smerom.
Článok bol uverejnený dňa 18. januára 2013 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.
