Západná civilizácia má svoje korene v starovekej civilizácii židovskej a v antickej civilizácii gréckej, ktorých je dedičkou.
I starí Židia i antickí Gréci – akokoľvek boli na prvý pohľad od seba odlišní – mali jeden spoločný rys, ktorý ich zásadne a kvalitatívne odlišoval od všetkých ostatných starovekých národov. Tie ostatné národy žili v spoločensko-politických formáciách, ktoré mali podobu ríš a boli to orientálne despócie. V nich bol pozemský vládca – napr. faraón v prípade Egypta – vnímaný ako vládca vesmíru, ako boh. Dynamiku životom ľudí udávali prírodné rytmy, napr. záplavy Nílu. Pretože vládca pozemský bol vnímaný ako totožný s vládcom vesmíru, ľudia vnímali svoj svet ako jediný možný – a nutne dokonalý a spravodlivý. Žiadny rozdiel medzi tým, čo je, a tým, čo má byť – teda medzi pozemskou realitou a dokonalým ideálom pravdy, dobra a správnosti, ktorým sa majú pozemské a ľudské situácie a počiny posudzovať, neboli schopní nahliadnuť. Žili v dokonalej, uzavretej jednote otrockého života voči prírode a rozmarom vládcu.
Židia a Gréci tento náhľad prekonali – tí prví vďaka milosti Zjavenia, tí druhí vďaka (nemenšej milosti) rozumu a filozofie. Mojžiš, ktorý vyviedol židovský ľud z egyptského otroctva, ho vyviedol ku slobode pod Bohom. Boh z lásky k ľuďom sa im ukázal a zjavil im na hore Sinaj Pravdu v podobe Desatora. Zjavil im presné a jasné princípy toho, čo je správne; princípy, ktoré neboli odvodené ani z prírody, ani neboli dané vôľou ľudských vládcov. Naraz sa objavila ohromná priepasť medzi tým, ako to na zemi chodí v spoločenských pomeroch a osobných životoch ľudí, a tým, ako by to správne malo byť. Pravda a realita boli oddelené. Realita sa mala prispôsobovať Pravde.
Židovský príspevok západnej civilizácii teda zahrnuje tieto poznania: Po prvé, žiadny svetský vládca nie je Bohom. Jeho vôľa nie je najvyšším zákonom. Boh existuje, a je to Boh jediný, všemocný a transcendentný – oddelený od Ním stvoreného sveta. On nám zjavil, čo je správne. Jeho Boží zákon je našou povinnosťou dodržovať napriek všetkému tomu, čo by proti tomu stálo tu na zemi. Už nie sme otrokmi žiadnych prírodných rytmov, ani svojvôle ktoréhokoľvek človeka. Môžeme žiť slobodní pod Bohom a Jeho zákonom.
Zatiaľ čo v židovskej skúsenosti Boh zostúpil k človeku, aby mu zjavil, čo je dobré a správne, v gréckej spoločnosti sa človek pokúšal vystúpiť k božskému kritériu pravdy, správnosti a dobra prostredníctvom svojej rozumovej špekulácie, prostredníctvom filozofie. Západná filozofia, založená Sókratom, stojí na myšlienke, že človek je schopný užitím svojho rozumu dopracovať sa k univerzálnym, objektívnym a preto absolútnym pravdám. V dobe Sókrata boli v aténskej polis tri myšlienkové školy: konzervatívci svojej doby, podľa ktorých aténska polis bola založená na mýtoch, ktoré sú a musia byť mimo racionálnu diskusiu. Nikto ich nesmie spochybňovať, pretože tým by rozvrátil polis. Druhou školou boli akísi relativistickí liberáli tej doby – sofisti. Podľa nich žiadna pravda neexistuje a všetko je možné spochybniť a relativizovať. Ich dedičmi sú dnešní postmodernisti. A potom to bol Sókratés, philosophos. Podľa neho všetky nároky na pravdu je možné a správne spochybňovať, ale výsledkom tohoto spochybňovania je získanie istoty o tom, čo je pravda, čo je správne. A na takto získanej pravde je správne vybudovať spravodlivú polis. Práve preto, že sókratovská filozofia si kladie všeobecné otázky o človeku ako človeku, odpovede, ktoré získava, majú všeobecnú platnosť pre všetkých ľudí všade na zemi. Nie sú iba kultúrne podmieneným osobným názorom “mŕtvych, bielych, heterosexuálnych mužov”, ako ich zhadzujú dnešní multikulturalisti.
Takže dedičstvom gréckej filozofie, založenej Sókratom a ďalej rozvíjanej Platónom a Aristotelom, bolo poznanie, že v spravodlivej polis teda nemá vládnuť (svoj)vôľa ľudí (či už väčšiny, alebo menšiny, alebo jednotlivca), ale rozumom nahliadnuté princípy toho, čo je správne.
Rímsky génius nebol na rozdiel od gréckeho špekulatívny a filozofický, ale praktický a administratívny. Rimania vlastne grécku civilizáciu prijali za svoju a rozšírili ju na celé Stredomorie. Boli to dobrí vojaci, štátnici, organizátori a administrátori. Ich samostatný filozofický príspevok bol snáď len v teórii práva, v ktorej prirodzeno-právni myslitelia ako Cicero a Seneca naväzovali na prirodzeno-právne myslenie Aristotela. Rimania vybudovali ríšu, v ktorej existovala vláda zákona, ktorá sa vzťahovala na rímskych občanov. Civis Romanus sum – “som rímsky občan” – to znamenalo, že akýkoľvek miestny vládca sa nemohol ku mne chovať svojvoľne, ale iba podľa rímskeho práva. V opačnom prípade proti nemu stáli légie celého Ríma. A toto právo, tento zákon a teda z neho vyplývajúci poriadok a mier boli Rimania schopní nastoliť v celej oblasti Stredozemného mora – teda vo väčšej časti vtedy známeho civilizovaného sveta. Túto vlastnosť a toto dobro rímskeho zákona si veľmi dobre uvedomovali raní kresťanskí cirkevní otcovia, ktorých inak Rímska ríša celkom nemilosrdne perzekvovala. Preto ju oni aj napriek tomu nechceli zničiť, ale pokresťančiť. Na miesto Pax Romana chceli dosadiť Pax Christiana.
A to nás privádza ku kresťanstvu. Ale ešte predtým sa pristavme pri troch bojových obrazoch. Obraz prvý: Mojžiš vyvádza ľud izraelský z egyptského otroctva a faraón so svojim vojskom ho prenasleduje – až je v Červenom mori zavalený prívalmi vody. Obraz druhý: grécko-perzské vojny. Malé, geograficky takmer nepatrné, rozhádané a hašterivé grécke mestské štáty najprv u Maratónu porážajú obrovskú Perzskú ríšu, potom o desať rokov neskôr jej heroicky, avšak tragicky vzdorujú v priesmyku Thermopyly, aby nakoniec triumfálne zvíťazili v bitkách u Salaminy (námornej) a Platajoch (pozemnej). A konečne obraz tretí: námorná bitka u Aktia medzi Octaviánom na jednej strane a Marcom Antoniom a Kleopatrou na strane druhej. Čo majú tieto tri obrazy spoločné? Keby si niekto myslel, že sa jednalo o zápasy medzi dvoma ekvivalentnými stranami, z koreňov západnej civilizácie by nepochopil nič, a teda akúkoľvek ďalšiu námahu snažiť sa jej porozumieť by si mohol ušetriť ako márnu. Pretože tie zápasy boli zápasmi medzi dvoma kvalitatívne odlišnými náhľadmi na život, svet a spoločnosť. V tom prvom to bol zápas medzi orientálnou despóciou a národom, ktorý sa nemal riadiť svojvôľou žiadneho vládcu, ale kódexom, ktorého pôvod bol Božský. V tom druhom to bol zápas medzi orientálnou despóciou, v ktorej všetci ľudia boli otrokmi svojvôle vládcu, a medzi politickou spoločnosťou, v ktorej občania polis neboli otrokmi, pretože nepodliehali rozmaru vládcu, ale iba zákonu, prijatému všetkými občanmi po uvážlivej diskusii na Agore. A v tom treťom prípade išlo o zápas o charakter rímskeho impéria – o to, či sa stane orientálnou despóciou po egyptskom vzore, alebo či ostane dedičom rímskej republiky v tom zmysle, že bude právnym štátom s vládou zákona a cisár bude iba primus inter equales – prvý medzi rovnými.
Vo všetkých týchto prípadoch – či už u židovského národa, alebo u gréckej polis, rozšírenej na rímske impérium – sa však ideál správnosti, pravdy a dobra vždy vzťahoval na kolektívnu entitu: ľud vyvolený, aténsku polis, či rímsku ríšu. Tým činiteľom v dejinách, ktorý má usilovať o dokonalosť – či už Bohom zjavenú, alebo rozumom nahliadnutú – bola vždy kolektívna entita. Národ židovský ako celok má žiť podľa Desatora a podľa toho ho aj Hospodin súdi: morálne zlyhania jednotlivcov ohrozujú pohromami celý národ. Polis ako celok má byť ideálna; jednotlivec nemá žiadnu inherentnú hodnotu; akúkoľvek hodnotu získava iba prostredníctvom svojej účasti na polis. Mimo polis je bezcenný – kľudne je prípustné otroka alebo barbara zabiť. Sókratés nebol mučeníkom individuálnej slobody, práv jednotlivca proti štátu (koniec koncov, Platón bol jeho žiakom); on zomrel za spravodlivú polis proti polis reálnej. S rímskym občanom je nutné nakladať podľa práva – ale iba s rímskym občanom. Otroka je opäť možné kedykoľvek zabiť – napríklad nakŕmiť nim levy v aréne.
Kresťanstvo, založené na Vtelení – teda na tom, že Boh sa stal človekom v osobe Ježiša Krista – prináša nové pojatie dôstojnosti ľudskej osoby. Boh sa stal človekom a osobne určitý čas prebýval tu medzi nami na zemi. Potom sa za nás a vykúpenie našich hriechov obetoval na kríži, aby nám zaistil spásu. Spásu každej jednotlivej osoby, a to individuálne. Takže každý jeden človek je stvorený na obraz Boží a obdarený nesmrteľnou dušou. Z lásky k človeku sa Boh stal človekom a zomrel pre spásu našich nesmrteľných duší. Z tohoto obrazu vyplýva, že každá ľudská osoba má mimoriadnu inherentnú hodnotu a dôstojnosť, Božského pôvodu. To znamená, že nikto – ani štát, ani iní ľudia – sa nemôžu k žiadnemu človeku správať svojvoľne. A toto chápanie ľudskej osoby kresťanstvo rozšírilo na všetkých ľudí a všetky národy. Takže už nemali byť občania polis a barbari, občania rímski a otroci. Všetci mali byť dietky Božie ako bratia a sestry. Teologicky štátna moc začala dostávať obmedzenia, ktoré časom umožnia skutočnú politickú a individuálnu slobodu. Inými slovami, myšlienka, ktorú budem ďalej obhajovať, je tá, že ideál osobnej a politickej slobody vôbec nie je samozrejmý; že k nemu ľudia mohli dospieť iba v rámci západnej kresťanskej civilizácie ako dedičky civilizácie gréckej a židovskej. Ako to?
Na začiatku 5. storočia už dochádzalo k úpadku a pádu Rímskej ríše. V tej dobe bol kresťanským biskupom v severoafrickom meste Hippo Regius istý Augustinus Aurelius, dnes známy tiež ako sv. Augustín. Na časté otázky a výčitky svojich vzdelaných – a teda pohanských – priateľov, ako si kresťania vlastne predstavujú budúcnosť, keď impérium – teda civilizačný útvar – zanikalo (podľa názorov antických pohanov i v dôsledku kresťanskej subverzie), čo pre mnohých ľudí tej doby znamenalo koniec civilizácie vôbec, odpovedal svojim dielom De Civitate Dei (O obci Božej). V ňom sv. Augustín postavil do kontrastu obec Božiu (Civitas Dei) a obec pozemskú (Civitas terrena). Posledným a najvyšším cieľom človeka je spása, ktorá spočíva mimo tento svet. Kráľovstvo Božie nie je z tohoto sveta. Cieľom človeka je vzťahovať sa k Bohu a dosiahnuť spásu. K tomu človeku nedopomáha štát, ktorý je síce prirodzenou, potrebnou a nutnou inštitúciou v dôsledku inherentnej nedokonalosti človeka (dedičného hriechu), ale napriek tomu inštitúciou dočista svetskou, ľudskou, a vôbec nie sakrálnou. Ku spáse – najvyššiemu cieľu človeka – mu dopomáha Cirkev. Od štátu človek nemá očakávať príliš veľa. V otázka najvyššieho cieľa človeka je štát nekompetentný. Vzhľadom k tomu, že kráľovstvo Božie nie je z tohoto sveta, vzhľadom k nedokonalosti človeka, žiadny raj nebude nikdy na zemi ustavený. Utópia je z princípu vecí (z dôvodu ľudskej nedokonalosti) nemožná. Svetská moc a svetské udalosti majú v konečnom osude človeka (Peklo, alebo Spása) obmedzené postavenie. A Cirkev, teda inštitúcia, ktorá už priamy vzťah k transcendentnému cieľu ľudského života má, so štátom byť previazaná nemusí. Naopak, vzhľadom ku svojej dôležitosti a misii má byť od svetskej moci nezávislá. Inými slovami, sv. Augustín tu načrtol slobodu Cirkvi, jej nezávislosť na svetskej moci. Táto koncepcia sa stala predobrazom stredovekej západokresťanskej spoločnosti, v ktorej boli moci svetská a duchovná od seba oddelené viac, ako v ktorejkoľvek inej civilizácii dovtedajšej.
Oddelenie moci duchovnej a jej nezávislosť boli predpokladom prijatia a ustavenia ideálu slobody. Moc duchovná sa týka sféry názorov, svedomia, presvedčenia, viery, atď. Ale iba vtedy, ak je táto sféra vyčlenená z domény štátu, je možné uvažovať o slobode svedomia, prejavu; o slobode náboženskej či intelektuálnej. Inými slovami, nezávislosť duchovnej moci – reprezentovanej Cirkvou – od svetskej moci štátu – a zároveň pluralitný a decentralizovaný charakter moci svetskej v stredovekej Európe boli nutnými predpokladmi nastolenia všetkých našich dnešných slobôd.
Táto Augustínova koncepcia bola uplatnená po prvýkrát vo Franskej ríši Karola Veľkého a potom v celej západnej stredovekej Európe. Nebola však uplatnená vo východokresťanskej civilizácii. Pre Byzanciu a potom Rusko bol vždy príznačný cézaropapizmus. Byzantský cisár a potom ruský cár neboli považovaní iba za ochrancov cirkvi (ako tomu bolo u západných panovníkov), ale za jej správcov a zástupcov Božích na zemi (čo bol titul, ktorý na Západe patril pápežom, a nie cisárom). Východná (pravoslávna, ortodoxná) cirkev nebola na štáte nezávislá, ale bola mu vždy podriadená.
V tomto modeli však nebol možný vznik slobody vo veciach svedomia. Preto, že na Západe štátna autorita bola ochrankyňou moci duchovnej, ktorá bola od štátu nezávislá, bola najprv ochrankyňou Cirkvi, ktorá duchovnú moc predstavovala; a dnes je ochrankyňou práve tej nezávislosti občanov vo veci svedomia a intelektu – teda intelektuálnej a náboženskej slobody. Na druhej strane v dôsledku toho, že štátna moc Východu nebola ochrankyňou duchovných záležitostí, ale priamo ich správkyňou, žiadny priestor pre slobodu svedomia a myslenia na Východe vzniknúť nemohol: ak vám štát vaše názory a presvedčenie nechráni, ale priamo spravuje, vo veciach ducha slobodní nie ste. Individuálna sloboda je teda konceptom typicky a iba západným. Žiadna iná civilizácia – a teda ani východná – ho nechápe.
Podívajme sa teda na charakteristické rysy západnej kresťanskej civilizácie, ako sa ustavila v stredoveku. Čo vidíme?
Po prvé, kresťanské chápanie života a osudu človeka. To znamená:
A. Človek je entitou nesmiernej, transcendentne zakotvenej (Bohom danej) inherentnej hodnoty.
B. Napriek tomu (židovsko-kresťanský paradox!), človek je bytosťou inherentne nedokonalou, náchylnou ku hriechu, chybujúcou a v dôsledku toho schopnou zlého konania. (Dogma o dedičnom hriechu: pochybením Adama sme zaťažení všetci). V dôsledku toho nikdy žiadny raj na zemi nebude, nikdy nebude ustavená dokonalá spoločnosť, a človek to od štátu ani nemá očakávať, pretože vládcovia – aj tí najlepší – sú tiež len ľudia, teda nedokonalí.
C. Objektívna etika, objektívny, rozumom nahliadnuteľný (grécky koreň) a Bohom zjavený (židovský koreň) absolútny a univerzálne platný systém toho, čo je dobré a správne; zlé a špatné.
A ďalej:
D. Do tej doby nepredstaviteľné oddelenie moci svetskej a duchovnej, ako aj obmedzenie moci svetskej mocou duchovnou. Lord Acton napísal, že katolícka cirkev bola tou inštitúciou v dejinách, ktorá bola schopná sa čelne stretnúť so štátom a v tomto stretu nebyť porazená; inštitúciou, ktorá bola najviac schopná obmedziť moc štátu. Ak pod politickým liberalizmom rozumieme obmedzenie moci štátu, potom – akokoľvek paradoxne to znie – katolícka cirkev je tou najliberálnejšou inštitúciou v dejinách.
E. Bezprecedentná decentralizácia a pluralita moci svetskej: jedná sa o jednu (západnú kresťanskú) civilizáciu, avšak o množstvo drobných kráľovstiev a kniežactiev.
Aké boli chyby tejto civilizácie? Moc duchovná nebola vždy dostatočne oddelená od moci svetskej a často ňou bola opatrená. A po druhé, nárok na náboženskú uniformitu obyvateľstva bol nerealistický a nesprávny – bol vynútiteľný iba za cenu perzekúcie heretikov, teda ich vrážd, tj. zločinov.
Čo však na kresťanskom Západe prišlo po stredoveku? Renesančná politická filozofia – to bol Machiavelli. On ako prvý emancipoval vedu o štáte od hodnôt, ktorým má štát slúžiť. Jeho politická veda sa redukovala iba na schopnosť štátnika sa držať pri moci a posilovať ju. Cieľom sa stáva vládnutie pre vládnutie. Inými slovami, Machiavelli emancipoval vládcov od povinnosti byť poslušní prirodzenému a Božiemu zákonu. Tým vymanil štát z jedného jeho stredovekého obmedzenia. Následkom bola svojvôľa vládcov, štátny absolutizmus – a teda obmedzenie slobody ľudí. Renesančná politika tak neviedla k väčšej slobode človeka, ale k väčšej svojvôli štátu.
Reformácia od svojho počiatku nebola hnutím za náboženskú slobodu. Reformátori ako Luther a Kalvín neusilovali o náboženskú pluralitu, ale o nastolenie svojich názorov ako novej ortodoxie, ktorá bola alternatívou katolíckej ortodoxii. A heretikov z pohľadu svojej ortodoxie perzekvovali. Naviac však reformácia viedla k posilneniu štátnej moci, a to v protestantských i katolíckych krajinách. V protestantských to bolo dokonca priamym dôsledkom reformačného učenia, pretože reformátori zámerne prepojili cirkev a štát.
V niektorých protestantských krajinách nakoniec zavládla náboženská tolerancia, nie však ako dôsledok zámeru reformátorov, ale ako dôsledok nezadržateľného štiepenia, pokiaľ išlo o interpretáciu biblie. Teda tolerancia zavládla nie ako ctený a obhajovaný ideál, ale ako praktická nutnosť v rámci nábožensky fragmentovanej spoločnosti. Prvými politickými spoločnosťami, ktoré boli vybudované na náboženskej slobode, boli dve osady v Novom svete – Maryland, ktorú založili katolíci, a Rhode Island, ktorú založil protestant Roger Williams ako útočisko náboženských disidentov pred netolerantnými puritánmi v Novom Anglicku. Jedinou kresťanskou pospolitosťou, ktorá sa nikdy nedopustila náboženskej perzekúcie inovercov, boli kvakeri.
Takže renesancia nám priniesla právny pozitivizmus, hodnotový relativizmus a štátny absolutizmus. Etatizmus nám naviac posilnila reformácia. V 18. storočí sa na európsky kontinent dostavilo osvietenstvo, ktoré nám prinieslo utopizmus. Teda presvedčenie, že je možné zrealizovať raj na zemi.
Osvietenci odmietli tradičný židovsko-kresťanský pohľad na človeka ako na inherentne nedokonalého. Podľa nich je človek od prirodzenosti dobrý, ale pokazila ho špatná spoločnosť. Konkrétne špatné spoločenské pomery a normy, ako sú napríklad inštitúcia súkromného vlastníctva či náboženské povery a tmárstvo. Preto je toľko utrpenia vo svete. Nedokonalosť človeka nevychádza z jeho vnútra, ale je mu daná zvonku. Človek je takým, akým ho urobila spoločnosť. Teda zmenou spoločnosti je možné aj zásadne zmeniť človeka. Odstránením oných špatných spoločenských pomerov a inštitúcií je možné spoločnosť, a preto aj človeka, kvalitatívne zlepšiť. Potenciál spoločnosti a človeka ku zdokonaľovaniu je neobmedzený a nekonečný pokrok je preto možný. Stačí len spoločnosť zbaviť všetkého tmárskeho, neracionálneho, egoistického, atd. A o tom, čo je neracionálne a naopak rozumné, rozhodujú osvietenci. Oni majú spasiť ľudstvo a nástrojom tejto svetskej “spásy” je pochopiteľne politická, ekonomická či spoločenská reforma – tj. štátna moc.
Ku slovu “osvietenský” nutne patrí slovo “absolutizmus”, pretože absolutistický štát je schopný najefektívnejšie vykonať reformy a tým obšťastniť ľudstvo. Osvietenci nemali nič proti absolutizmu – iba požadovali, aby absolutistickí vládcovia vládli podľa ich rád (tj. v ich chápaní, podľa “rozumu”). V tejto atmosfére nesmierne exaltovaných očakávaní ohľadne možnosti dramaticky zlepšiť ľudský údel, zlepšiť ho politickou mocou, vykonávanou absolutistickým štátom, vypukla Francúzska revolúcia. Revolúcia, ktorú ešte aj dnes niektoré osoby ducha mdlého považujú za revolúciu za slobodu. Pritom jediná “sloboda”, ku ktorej viedla, bola “sloboda” hláv oddeliť sa od trupov tiel v dôsledku “oslobodzujúceho” dopadu sekery gilotíny. A po potokoch krvi, preliatych pod gilotínami teroru jakobínov, predchodcov to nacistov i komunistov, revolúcia vyústila v nastolenie ničím neobmedzenej vlády jedného vojenského diktátora nad celou kontinentálnou Európou. Teda v totálnu antitézu slobody.
Je sa ale možné diviť tomu, že revolúcia viedla k teroru? Veď predsa každý postulát osvietenského pohľadu na človeka bol mylný! Človek sa nerodí iba s dobrými sklonmi, ale aj so sklonmi hriešnymi a zlými. Nie je výlučným výtvorom spoločnosti, a preto žiadna reforma spoločnosti nemôže zmeniť či odstrániť jeho prirodzenosť. Inštitúcia súkromného vlastníctva nie je príčinou sebeckosti a následne všetkého spoločenského zla, ale naopak jedinou pevnou garanciou slobody, pretože je prostriedkom nezávislosti na vplyve, moci či bohatstve kohokoľvek iného – jednotlivca, väčšiny či štátu. Absolutistický štát nie schopný zaistiť raj na zemi, ale je schopný spôsobiť peklo. Tajomné, iracionálne, duchovné a mystické je v živote človeka organicky prítomné a človek po tom prirodzene túži. Preto byrokratická vojna proti iracionalite v životoch ľudí a ich tradičnému náboženstvu je útokom na ich prirodzený život v tradičných komunitách.
Takže v období Francúzskej revolúcie sme už zaznamenali prítomnosť troch intelektuálnych (ale aj politických) predpokladov totalitarizmu 20. storočia. Boli to: po prvé, hodnotový relativizmus a právny pozitivizmus, ktoré vymaňujú štátnu moc z obmedzení prirodzeného práva a umožňujú tak kdejakú zločinnosť pod nálepkou legálnosti. Po druhé, utopizmus, ktorý vyvoláva neadekvátne očakávania ohľadne schopnosti svetských činiteľov zlepšiť ľudský údel. A po tretie, extrémny etatizmus, teda dramatické zväčšenie štátnej moci a jej kumulácia a koncentrácia v jedných rukách, ktoré majú uskutočniť onú monumentálnu transformáciu k nastoleniu dokonalej a šťastnej spoločnosti.
Tieto tri predpoklady boli ešte viac posilnené dvoma hnutiami, ktoré sa následne po Francúzskej revolúcii v Európe objavili – a obe boli dedičmi jakobínov. Boli to romantický nacionalizmus, ktorý posilňoval právny pozitivizmus a etatizmus, a socializmus, ktorý prispel k posilneniu utopizmu a etatizmu.
Nacionalizmus nadhodnocoval príslušnosť človeka k etnickej skupine a podhodnocoval jeho primárnu príslušnosť k ľudskému rodu. Napr. jednotlivec je primárne Nemcom, až potom človekom. Hodnota jednotlivca sa nedovíja ani tak od toho, že má nesmrteľnú dušu či slobodnú vôľu, či rozum, ako skôr od jeho príslušnosti ku kolektívnej entite. Tým je oslabovaný univerzalizmus a zdôrazňovaný partikularizmus. Preto za normy sa považujú tradičné zvyklosti etnika, nie univerzálne prirodzené právo. Teda právny pozitivizmus. Naviac štát je vnímaný ako mystický prejav existencie národa, teda je obdarovaný mystickou aureolou svätosti. Teda mystický etatizmus.
Pokiaľ sa tento právne pozitivistický a mysticky etatistický nacionalizmus prepojí navyše s materialistickým darwinistickým evolucioniozmom, založenom na súperení rás a národov o životný priestor – Lebensraum – dostávame nacizmus 20. storočia.
Socializmus posilnil utopické očakávania raju na zemi v podobe hlásania možnosti okamžitého odstránenia biedy a chudoby. Zároveň extrémne posilňoval moc štátu, pretože po prvý krát v politických dejinách prisúdil štátu úlohu zaisťovať blahobyt ľudí v celej jeho šírke. Takisto požadoval poštátnenie súkromného vlastníctva ako inštitúcie – nielen konfiškáciu majetku toho či oného človeka, ale hlásal nutnosť a správnosť podriadenia celého bohatstva v krajine, vlastníctva ako celku, štátu. Ale poštátnením všetkého súkromného majetku ľudia už nadobro stratili aj tú poslednú baštu svojej nezávislosti na štáte a okolitej spoločnosti a ocitli sa vydaní napospas absolútnemu štátu a ideológom, ktorí jeho mocou vládli.
Radikálnou, extrémne utopistickou a extrémne etatistickou – a zároveň plne materialistickým variantom socializmu, podľa ktorého človek je formou hmoty, ktorá nemá žiadnu dušu a teda ani žiadnu transcendentnú hodnotu – bol komunizmus, spolu s nacizmom druhý totalitarizmus 20. storočia. Oba totalitarizmy pojímali človeka iba ako kus hmoty, ktorý je možné vyhladiť v záujme šťastnejšej budúcnosti iných kusov hmoty – tých, čo majú dokonalejší etnický a rasový pôvod, alebo tých, čo sa budú lepšie hodiť pre život v revolučnej spoločnosti. Človek v ich pojatí nemal žiadnu transcendentnú hodnotu – bol čisto imanentným útvarom, plne determinovaným materiálnymi silami – či už genetickými u rasistických nacistov, alebo ekonomickými u marxistických komunistov. Vhodnejším nastavením týchto materiálnych síl, ktoré nastolia vládcovia totálneho štátu, je možné vyšľachtiť dokonalejšie odrody ľudí. Tí menej dokonalí samozrejme skončia v Gulagu alebo koncentrákoch. A imperatívom dňa je uskutočniť túto totálnu transformáciu ľudí a spoločnosti.
Totalitarizmus 20. storočia bol teda vyvrcholením všetkých revolučných vĺn v západnej spoločnosti od stredoveku – tj. od renesancie cez reformáciu, osvietenstvo, Francúzsku revolúciu, až k nacionalizmu a socializmu. Bol tak najvyšším prejavom anti-teistickej, anti-humánnej, proti-prirodzenej, proti-právnej, utopistickej a etatistickej revolúcie.
Zaiste, ja nechcem tvrdiť, že stredovek bol dokonalý. To ani zďaleka – stále dostatočne nezohľadňoval posvätnosť a nedotknuteľnosť individuálneho svedomia, ktoré oprávňuje a požaduje všetky naše liberálne slobody ako cieľ politického systému, ktorým sloboda skutočne je. Ale aj napriek tomu niektoré stredoveké koncepty – existencia objektívneho morálneho poriadku, prirodzeného práva, ktoré obmedzuje štátnu moc zhora, nutnosť obmedzenia štátnej moci aj zdola v podobe jej decentralizácie a rozdelenia medzi niekoľko inštitúcií, antiutopický a realistický (tj. pesimistický) pohľad na ľudskú prirodzenosť – to sú nutné podmienky dlhodobého trvania slobodnej spoločnosti.
I keď bol stredovek z hľadiska legitímneho ideálu slobody nedokonalý, to nás neoprávňuje tlieskať následnému vývoju od renesancie cez Francúzku revolúciu až k totalitarizmu 20. storočia, pretože tento vývoj smeroval k popretiu slobody akejkoľvek a celej. Vývoj od stredoveku k totalitarizmu 20. storočia, ako ho zažila kontinentálna Európa, nebol ani nutný, ani jediný. Totižto západná civilizácia nespočíva iba na Európe. Napr. na druhom brehu Atlantiku bol založený jej výhonok, ktorý postupne silnel, až ju v tomto storočí svojou vitalitou prekonal. A pokiaľ ide o politickú sféru života spoločnosti, prekonal Európu až na konci 18. storočia, pretože USA sa ako politická spoločnosť explicitne konštituovala za účelom zaistenia slobody. A to sa jej aj podarilo; to značnej miery vďaka tomu, že Amerika si zachovala mnohé “stredoveké” rysy, a nebola teda poznačená vývojom k totalitarizmu, ktorý zasiahol európsky kontinent. Všetky tie rysy, ktoré som označila ako stredoveké a zároveň potrebné pre slobodu boli v Amerike vždy viacej prítomné ako v Európe. Presvedčenie o existencii dobra a zla, o tom, že niečo je jednoznačne správne a iné špatné (teda podľa európskych “sofistikovaných” relativistov “čierno-biele videnie sveta”) a z toho vyplývajúci moralizmus a idealizmus. Ďalej obmedzenie moci štátu a jeho decentralizácia formou federalizmu a rozdelenia moci. A konečne, na rozdiel od Francúzskej revolúcie bol pre tú americkú príznačný skeptický pohľad na človeka, práve z ktorého Otcovia zakladatelia odvodzovali potrebu toho, aby nikto, žiadny človek či inštitúcia nemali absolútnu moc, ale naopak, aby moc v štáte bola ústavou striktne obmedzená, rozdelená a decentralizovaná. U Otcov zakladateľov takisto neexistoval žiadny utopizmus ohľadne svetlých zajtrajškov, žiadny fanatický a militantný odpor voči náboženstvu a súkromnému vlastníctvu. Naopak, americká politická obec bola založená pre to, aby ľuďom zaistila slobodu prostredníctvom ochrany ich majetkov a možnosti nerušene si kultivovať svoje náboženské cítenie – nie preto, aby proti nim viedla rovnostárske či ateistické kampane. Vývoj v anglosaskom svete je vývojom, ktorým kontinentálna Európa mohla ísť, keby sa nevydala cestou Francúzskej revolúcie a jej dedičov. Milióny ľudí na európskom kontinente by potom nemuseli zomrieť násilnou smrťou.
Dnešná Amerika už samozrejme nie je Amerikou Otcov zakladateľov, pretože etatistická, relativistická a utopická korózia, ktorá už nadobro vymazala západnú civilizáciu v Európe, ju vymazáva aj v Amerike. Avšak táto korózia nie je americkým výtvorom, ale európskym importom. Západná civilizácia je v Európe už mŕtva; v Amerike sa stále vedie zápas za jej zachovanie a prežitie. Ako dopadne, to je zatiaľ odhadovať predčasné.
Totalitári v Európe zatiaľ netriumfovali – ale to len vďaka americkej ochote viesť moralistickú križiacku výpravu (podľa stredovekého vzoru!) proti ríši Zla. Európske spoločnosti tak totalitarizmu unikli iba o vlások; stále však nechápu jeho podstatu a korene. Preto dnes duchovne vyprahnutá a na opatrovateľský štát spoliehajúca Európa najskôr zažije totalitarizmus znovu, ak sa objaví nejaká nová zvodná utopická ideológia – žiadnych morálnych protilátok proti totalitarizmu totiž v Európe niet. Totalitarizmus nie je navždy prekonaným fenoménom 20.storočia – totalitarizmus je stálym politickým pokušením ľudského rodu a vlastne druhou najstaršou politickou vierou ľudstva: jeho zvodný apel je hlasom hada ponúkajúceho ľuďom jablko a hovoriaceho: “Budete ako bohovia!”
A zástupy naivných európskych ľavicových intelektuálov – ľudí, ktorých Lenin nazýval užitočnými idiotmi – tomu budú nadšene tlieskať ako definitívnemu “oslobodeniu” ľudstva.
Autor pôsobí v Občanském institutu, Praha
Prednáška odznela na konferencii KI v Piešťanoch Kapitalizmus a jeho kritici, ktorá sa konala v dňoch 26.-28. októbra 2001.
