Nechoďte do vojny ideí, pokiaľ nechápete idey, proti ktorým bojujete. Vojna ideí je zápas o samotnú povahu reality, pre ktorú sú ľudia ochotní zomrieť. Takéto vojny sa vedú z hľadiska legitimity morálky. Tak obrana vlastných ideí, ako i útok na idey nepriateľa musia byť vedené rétorikou morálky. “Os zla” je výborným príkladom, rovnako ako i “Veľký Satan”. Všetky morálne rozdiely sú vo svojej podstate vlastne rozdielmi teologickými.
V tejto konkrétnej vojne je povaha nepriateľa definovaná ako nový pojem. Islamizmus, ktorý je rozdielny od pojmu Islam. Podobne ako ostatné “-izmy”, i tento pojem naznačuje premenu reality.Islamizmus je ideologizáciou islamu. Čerpajúc z viacerých prúdov islamskej tradície (Chavarijíti, Ašaríti, al-Ghazalí a pod.) radikálni islamisti redukujú Boha na jeho všemohúcnosť, sústreďujúc sa výlučne na jeho neobmedzenú moc ako jediné zdôvodnenie jeho bytia. Božie “dôvody” sú pre človeka nepoznateľné. Boh káže, ako sa mu ráči. Mimo toho, čo predstavuje manifestáciu jeho vôle v každej jednej sekunde, neexistuje žiaden racionálny poriadok obsiahnutý vo vesmíre, na ktorý by sme sa mohli spoľahnúť. Tento pohľad nakoniec vyúsťuje do neodôvodnenosti, ktorá na druhej strane napokon produkuje iracionálne správanie.
Z týchto teologických dôvodov, radikálni islamskí fundamentalisti odmietajú vzťah príčiny a dôsledku. Toto odmietanie podkopalo základy modernej vedy a zastavilo vývoj myslenia v oblasti prirodzeného práva, ktoré je nevyhnutným pre ústavné a demokratické vládnutie. Je to zároveň hlavný dôvod, prečo sa časti islamského sveta stali nerozvíjacími sa oblasťami. Pred niekoľkými rokmi imán v Pakistane nariadil lekárom, aby sa pri svojej práci neriadili princípmi príčiny a dôsledku. Mnoho ľudí v moslimskom svete ešte stále odmieta uveriť, že človek bol na Mesiaci. Robia tak nie preto, že by boli nevedomými, ale preto, že je to pre nich teologicky neakceptovateľné.
Radikálni islamisti prenášajú svoju verziu Božej všemohúcnosti do politiky neobmedzenej moci. Ako Božie nástroje sú vyústením jeho sily. Nadradenosť sily, z ktorej je ich úsilie odvodené, si vyžaduje pošpinenie príčiny ako prostriedku pre pochopenie Boha či sveta. Keď je nadradenosť sily predpokladaná, terorizmus sa stáva ďalším logickým krokom k moci, rovnako ako to bolo pri nástupe sekulárnych ideológií 20. storočia, nacizmu a marxizmu-leninizmu. To je to, čo viedlo Usámu bin Ládina k prijatiu udivujúceho odkazu svojho duchovného krstného otca, Abdula Azzama, ktorý Usáma citoval vo videonahrávke z novembra 2001 odvysielanej po 11. septembri: “Terorizmus je povinnosťou v Aláhovom náboženstve”.
Priama spojitosť medzi odmietnutím príčinnosti a rozvojom terorizmu je ilustrovaná v čítaniach Hasana al Banna, zakladateľa Moslimského Bratstva v roku 1928 a obdivovateľa nacizmu. Jeho denné čítania obsahujú práce Abu Hamida Al Ghazalího, autora diela Nesúdržnosť filozofov z 11. storočia, napísaného na odrazenie školy Mu´tazalitov a ich nasledovníkov, ktorí bojovali za nadradenosť príčiny. Ghazali trval na tom, že Boh nie je viazaný žiadnym poriadkom a z toho dôvodu neexistuje žiadna “prirodzená” súvislosť medzi príčinnou a dôsledkom.
Radikálni islamisti sú novou totalitou, i keď ironicky, na rozdiel od totalít 20. storočia, nie sú sekulárni. To je však len rozlíšenie bez rozdielu, keďže s ateistickými ideológmi zdieľajú vieru, že sila je prvoradou zložkou reality. Každý totalitný program vychádza z predpokladu, že neobmedzená vôľa je základom reality. Arabskí džihádistickí dobrovoľníci nešli bojovať do Iraku za fašistický režim Saddáma Husajna – cynického sekularistu, ktorý jednoducho zmanipuloval islam podľa vlastných potrieb – len preto, aby zdieľali jeho antiamerikanizmus. Saddám Husajn a islamskí bojovníci sa stretli v bode, v ktorom sekulárny a teologický pohľad na neobmedzenú moc splývajú. Podobne ako totality 20. storočia radikálni islamisti rovnako používajú tento spoločný pohľad na masakrovanie veľkých skupín ľudstva a týmto odôvodňujú ich zabíjanie – i keď v ich prípade sú to “neveriaci” na rozdiel od neárijcov či buržoázie.
Nakoľko demokracie zakladajú svoj politický poriadok na príčine a nechávajú otvorené otázky, ktoré radikálni islamisti pokladajú za definitívne zodpovedané zjavením, radikálni islamisti považujú demokracie za svojich prirodzených nepriateľov. A nech je už zmena v americkej zahraničnej politike, či pomoc prenasledovaným moslimom v Bosne, Kosove a Afganistane akákoľvek, táto stigma sa už nedá odstrániť.
Aká je teda odpoveď? Židovsko-kresťanské náboženstvo je presvedčené, že prirodzený poriadok vo vesmíre je odrazom Boha ako príčiny, nie nejakým bezbožným obmedzením Jeho všemohúcnosti, a z toho dôvodu je to pozvánkou pre skúmanie vesmíru ako prostriedku spoznať Boha. Nadradenosť príčiny v západnom myslení je základným dôvodom pre rozvoj západnej vedy a ústavného zriadenia, ktoré spoločne vychádzajú z prirodzeného práva. Nadradenosť príčiny je zároveň zdrojom tolerancie, keďže je to jedine tento svetonázor, ktorý dovoľuje v rámci seba samého argumentovať o základných otázkach svojej podstaty.
Príčina je zlučiteľná s mnohými prúdmi a školami islamu, ktoré zdieľajú tento pohľad (v skutočnosti bol tento pohľad čast o dominantným počas zlatého veku islamu) a chápu, že práve z tohto dôvodu boli niektoré časti islamského sveta akoby zmrazené v čase. Najdôležitejšou vecou je teda podpora ich rozvoja a povzbudenie prostredníctvom tretích osôb (keďže nemoslimovia nemajú možnosť byť účastníkmi diskusií), znovuzrodenia uvažovania v intenciách prirodzeného práva. Môže to, samozrejme, znieť ako ťažko pochopiteľné snaha, ale bez toho, tak ako to vie veľa moslimov, neexistuje nádej pre islamskú Ummu (pojem pre islamský názov spoločnosti) k vstupu do moderného sveta. Radikálni islamisti sú násilnými odporcami moslimským mysliteľom, ktorí sa hlásia k rozvoju spiacej tradície islamského prirodzeného práva, práve preto,že to pre nich predstavuje zvnútra islamu vyvierajúce potenciálne nebezpečenstvo.
Bezprecedentný akt terorizmu spôsobený radikálnymi teroristami môže pomôcť, ironicky, posunúť situáciu v rámci islamu opačným smerom, aký teroristi zamýšľali. Ako sa turecký intelektuál Haldup Gulalp vyjadril pre noviny Washington Post: “11. september sa stal rozhodujúcim momentom, ktorý zavŕšil koniec. Je úplne prirodzené považovať islam za kultúrnu a náboženskú entitu, no niečo iné je budovať na jeho základe akýsi politický projekt. Ľudia v islamiskom hnutí začínajú vravieť: “Toto nemá s nami nič spoločné. Musíme sa od 11. septembra dištancovať”. Nie je náhoda, že mnoho ľudí začína vravieť o liberalizme v islame. Liberálne prvky tam vždy boli; čo je politicky dôležité, je to, ako s nimi naložíme, ako ich budeme učiť”.Práve na takomto myslení je založená pomoc budovaniu a dodržiavaniu netotalitného sociálneho a intelektuálneho systému v celom islamskom svete.
Afganistan demonštroval vplyv vojenského víťazstva ako silný argument voči radikalnému islamizmu a Saddámova porážka zmietla ilúzie jeho arabských spojencov. V rámci ich teologického názoru porážka od silnejšej moci musí byť interpretovaná ako odkaz od Alaha, že sa odklonili z jeho cesty. Z tohto dôvodu, keď to bude nevyhnutné, Spojené štáty nesmú váhať s použitím sily pre eliminovanie nepriateľov na bojovom poli. No celkové víťazstvo vo vojne ideí však bude vybojované len ideami. Mnohí na Západe si neuvedomujú, v akom stave sa tento spor nachádza. Budú si to však musieť čo najrýchlejšie uvedomiť. V opačnom prípade sa naše vojenské víťazstvá môžu ukázať ako prázdne.
Autor je bývalým zvláštnym poradcom prezidenta USA Ronalda Reagana (1985-1986) a bývalým riaditeľom Hlasu Ameriky (2001-2002).
Písané pre magazín CRISIS.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.
