Minulý týždeň sa na pôde Európskeho parlamentu stretlo vyše 1200 zástupcov inštitúcií EÚ, samosprávy a štátnej správy členských krajín EÚ na tzv. Kohéznom fóre. Diskutovalo sa najmä o tom, ako by mohla Európska komisia počas programovacieho obdobia 2007-2013, čiže v nasledujúcej sedemročnici europlánovania, z Bruselu prerozdeľovať pre regióny 336 miliárd euro. Túto sumu totiž na účel zmierňovania rozdielov medzi regiónmi prostredníctvom regionálnej politiky EÚ predbežne vyčleňuje návrh rozpočtu EÚ na spomínané obdobie. Sú však regionálne rozdiely v EÚ naozaj také výrazné, ako nás neochvejne presviedča Komisia?
Komisia sleduje vyspelosť regiónov na základe ukazovateľa ich HDP/obyvateľa v parite kúpnej sily na úrovni tzv. NUTS II štatistických jednotiek. Na tejto úrovni sa spolu nachádza 254 regiónov, medzi nimi malé ostrovčeky (Azory), veľkomestá svetového významu (Londýn), rozľahlé riedko zaľudnené vidiecke oblasti (Kalábria) či celé krajiny (Dánsko). Už letmý pohľad napovie, že sa tu porovnáva neporovnateľné. Ide o flagrantné porušenie základných logických kritérií zaužívaných pre geografickú regionalizáciu. Spoločnosť týmto regiónom robia i štyri slovenské regióny – Východné Slovensko (Košický a Prešovský kraj), Stredné Slovensko (Banskobystrický a Žilinský kraj), Západné Slovensko (Nitriansky, Trenčiansky a Trnavský kraj) a Bratislavský kraj, ktoré sú len smutným dedičstvom mečiarizmu spečateným prvou dzurindovou vládou aj na základe tlaku EÚ.
Ďalšou zvrátenosťou eurooptiky je fakt, že Komisia pre potreby svojich zavádzajúcich štatistických pozorovaní často rozdeľuje tzv. funkčné mestské regióny, ktoré sú v realite prirodzene tvorené mestom a jeho zázemím, tvoriac spolu funkčný celok prepojený vzájomnými väzbami. Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko. Susedná Viedeň je takto odtrhnutá od zázemia, čím ako jedno z európskych obchodných centier týmto „štatistickým efektom“ umelo vykazuje až 170% HDP/obyvateľa EÚ. Ak však k Viedni pripojíte aj Niederösterreich a Burgenland, s ktorými má „vlastná“ Viedeň výrazné vzájomné ekonomické vzťahy a tvoria jej zázemie, takýto prirodzený región už dosahuje „len“ 133% HDP/obyvateľa EÚ.
V poslednom období vzrástol záujem centrálnych inštitúcií EÚ o regióny a zároveň vzrástol rozpočet pre regionálnu politiku EÚ. Tieto procesy sú podporované štúdiami o „hrozivých“ regionálnych rozdieloch, ktoré sú zväčša umelo nadhodnotené spomínaným spôsobom. Psychológia konania aliancie asociácií regiónov a bruselských orgánov je jasná – vytvárať tlak na vlády členských krajín, aby otázku regionálnych rozdielov riešili najmä skrz regionálnu politiku EÚ, čím nepriamo prostredníctvom jej regulácií zväzujú i výkon svojej národnej regionálnej, hospodárskej, sociálnej či environmentálnej politiky. Slovensko nie je výnimkou. Prestaňme sa z toho už konečne tešiť.
Dušan Sloboda
Autor je regionálny geograf
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 20/2004 dňa 19.5.2004.
