Predstavte si také 14. storočie – v čase pomaly sa vynárajúceho novoveku mali už kresťania a moslimovia za sebou kus dejín vzájomných vojen, vieroučných sporov, diplomacie, krutostí aj fanatizmu: na oboch stranách.
Bludné predstavy
Neexistoval však internet, globálne médiá, masová kníhtlač a voľné šírenie literárnych diel.
Preto je ťažké predstaviť si na vtedajších uliciach Teheránu demonštrantov páliacich výtlačky Božskej komédie či dievčatko s plagátom: „Som pripravená zabiť Danteho“. Ešte komickejšia je predstava vtedajších kresťanských kráľov či pápežov, ako cenzurujú vlastné prejavy a škrtajú v nich slová „Mohamed“ alebo „krížová výprava“, aby to, prepánakráľa, nevystrelilo do nejakého medzinárodného škandálu. Vzťahy medzi kresťanmi a moslimami boli akiste tvrdé a často kruté. Ani tam, kde sa podarilo uskutočniť mierové spolužitie, rozhodne nebývali rovnoprávne. No práve tradičné bariéry vo vzájomnom styku a komunikácii bránili vzniku oveľa početnejších príležitostí na konflikt. Ako sa nášspoločný svet v dôsledku globalizácie scvrkáva a mieša, častejšie do seba vrážame, a pritom máme väčšie prostriedky na vzájomné zničenie.
Katolícka cirkev o tom vie a aj preto sú jej oficiálne vyjadrenia napr. v otázkach šírenia viery tak úzkostlivo spresňované. Aj vtedy, keď sa pápež zmienil o šírení viery mečom ako protiklade toho, čo má byť programom kresťanstva – a v tejto súvislosti citoval slová byzantského panovníka (v stredoveku nebola CNN ani Al Džazíra, takže proti tomu asi nikto nedemonštroval). Vedia však o tom všetkom tí veční pubescenti, ktorí sa chopili ďalšej zámienky na to, aby vyšli do ulíc predvádzať po stotisíci raz celému svetu svoju zručnosť v používaní zápaliek, penu okolo úst a temno v makoviciach?
Zbytočná otázka. Možno však odpovedať: áno, toto je poľutovaniahodná reakcia, a takto to pápež musel pomenovať.
Možnože niektoré dodatočné vysvetlenia pápežských nunciov uspokoja ešte niekoľkých umiernenejších moslimských predstaviteľov. Ale aké ospravedlnenie uspokojí tých, čo nenávidia, pretože chcú nenávidieť? Vyvráti akékoľvek ospravedlnenie to, čo vyslovil iránsky vodca Alí Chameneí: že vraj pápežov prejav je článok v reťazi izraelsko-amerického sprisahania? Utkvelé bludné predstavy sa predsa nedajú vyvrátiť nijakým „ospravedlnením“!
Ústretový krok
Pápež Benedikt XVI. ani Vatikán nezačnú so žiadnou politickou radikalizáciou kresťanstva – toto podozrenie je neopodstatnené; a azda netreba opakovať, že ospravedlnenie cirkvi za historické krivdy na moslimoch už bolo vyslovené. Ale: na dialóg treba dvoch. Tu a tam síce zaznamenávam – s potešením topiaceho sa, ktorý sa chytá slamky – aj rozumnejšie hlasy z moslimských komunít. Je ich však málo a súslabé. Nespočetné moslimské komunity sú dnes postihnuté niečím, čo za nich neodstráni nikto iný, ani pápež. Je to utkvelá, chorobná nenávisť, vyplývajúca z frustrácií, čiastočne historicky podmienených. Ako raz ktosi podotkol: „Človek alebo trpí, alebo nenávidí“. Fanatik však nenávidí predovšetkým osoby umiernené a veľkorysé. Tie najviac nabúravajú jeho „politiku“ aj jeho predstavy o svete a vyvolávajú v ňom dotieravé pochybnosti.
Naopak, existencia fanatických protivníkov môže jeho vysnívané predstavy potvrdzovať – a spolu s nimi aj jeho domnelé právo na neľudskosť.
Čo viac ešte môže v tejto situácii pápež povedať? Čo k tomu môže povedať ktokoľvek? Je asi zbytočné čakať na ospravedlnenie islamských autorít spoluzodpovedných za desaťročia štvavej propagandy, ktorá dláždila cestu k 11. septembru 2001 alebo čakať od iránskej vlády ospravedlnenie za tú svinskú výstavu karikatúr o holokauste. Ale Západ ani pápež už nemajúkam ustúpiť. Ďalší ústretový krok musia urobiť slušní a umiernení moslimovia. Ten však vyžaduje, aby sa zbavili rôznych „zadných dvierok“ v podobe vyhovárania sa na pápeža, Ameriku, Izrael, španielsku reconquistu, kapitalizmus, nevhodné miesto, nevhodný čas. Inak ho nikdy nedokážu urobiť – a zostanú naveky otrokmi tých, čo ich používajú ako živé štíty.
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda dňa 23. septembra 2006.
