Ústredný slogan propagandy (v eurospeaku sa jej neškodne vraví „publicita“) orientovanej primárne na žiadateľov bažiacich po eurofondoch z Regionálneho operačného programu (familiárne zvaného tiež „ropka“) na nás z televízie, billboardov či inzercie v printoch a na webe kričí: „Život v regióne si vás získa!“. Odhliadnime od prvotného pocitu absurdity, keďže my všetci, či už v mestách alebo na vidieku, v Bratislave či Novej Sedlici, v nejakom tom regióne žijeme, a keďže sme si na život nesiahli, asi si nás ten život, nech je už akýkoľvek, získal tak či tak. Pozrime sa teda, čím si nás ten život v regióne pod všade prítomnou plápolajúcou modrou vlajkou so žltými hviezdami má získať.
V prvom rade neslobodno opomenúť, že je to Európska únia, ktorá nám v priebehu programového obdobia 2007–2013 poskytne finančné prostriedky (rozumej peniaze nás a daňovníkov ostatných krajín EÚ) vo výške takmer 400 miliárd korún, pričom približne 56 miliárd z nich je prostredníctvom Regionálneho operačného programu „určených na zlepšenie úrovne života v našich regiónoch.“ A vraj máme „možnosť zapojiť sa do procesu skvalitnenia života v našom regióne.“ Bla-bla-bla, poďme už k veci!
Jáj, vravíte, že budú peniaze? Tak to ste si nás v našej obci už takmer získali! „Chceli by sme opraviť tú našu školu, čo to máme teda urobiť?,“ pýta sa starosta. Najprv si zarezervovať termín stretnutia na ministerstve? A vraj sa to dá len cez ten internet? Dobre teda, Jano má doma internet, jeho syn sa tej veci rozumie, skúsime.
Sedíme u Jana hádam pol dňa, klikáme ako blázni, najprv nič, potom nám ten systém padá či čo, nakoniec, sláva, sme úspešní, miestenka do kancelárie ministerstva je naša. Ideme to s chlapmi zapiť, starosta pozýva – pravdaže, bez Janovho syna – chlapec bude mať osemnásť až o týždeň, s ním hádam len ten symbolický prípitok, teda ak pani poslankyne dovolia.
Blíži sa deň D, chystáme sa do tej Bratislavy. Sporíme sa, či máme predtým zaklať tú sviňu, čo pre tých úradníkov chováme. Karči vraví, že nie, že i na to sprosté zabitie svine dnes už vyžadujú úradníci papiere od veterinára. No a Fero – ten sa k nám prisťahoval tuto z okresného mesta, ten sa vyzná – sa z nás rehoce, že dnes už s klobásami či fľašami na ministerstve nepochodíme, že to dnes už inak chodí. Reku, či na tú našu školu nechodil aspoň rok nejaký ten poslanec, najlepšie nie hocijaký, nech je z tej koalície vládnej, ešte lepší by bol rovno predseda nejakej tej koaličnej strany. Ej zle je, pozeráme na seba, však je nás v dedine pár stovák, všetci sa tu poznáme, ale takej celebrity u nás na škole veru nebolo.
Bratislava, vchádzame na ministerstvo, parádne, i palmy tam majú. Už nás očakávajú, vo dverách nás víta mladá úradníčka. „Fešná, aspoň sa bude na čo pozerať,“ štuchá do starostu Karči. Sveták Fero ho zahriakne, že pozor na ten harašment! Dievčina nás však schladí hneď na úvod, že vraj naša obec nie je v nejakých póloch rastu a naša škola má menej ako 200 žiakov, takže nie sme oprávnení či čo, a peniaze nebudú! Odchádzame so zvesenými hlavami, Fero vo výťahu nahlas húta, že keď už sme v tej Bratislave, mali by sme zájsť do parlamentu, presvedčiť nejakého toho poslanca. Starosta susednej dediny, zvolený za tú správnu stranu, sa nám otvorene vysmieva: „Do parlamentu? Ale kdeže, to musíte vybaviť v Žiline!“. Nechápeme. No na taký život v regióne sa vám môžeme viete čo…
Autor je analytik KI. Život v nejednom regióne si ho získal.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2008.
