Spôsoby, akými sa viedli kampane a tvorili koalície. Politika sa odcudzila ľuďom. Neinformovanosť a nepochopenie významu voličmi. Občiansky bojkot. Počasie. Neviditeľná predvolebná kampaň. Apatia a znechutenie ľudí. Nekvalita a slabý výber na strane “ponúkaných” politikov. Nevhodný termín volieb. Zlý volebný zákon a neumožnenie politickej reklamy v elektronických médiách. Zlé územné členenie. Chýbajúce regionálne médiá. Škandály a skúsenosť so župnými poslancami obohacujúcimi seba a svoje rodiny. Všeobecný trend znižovania záujmu občanov o správu vecí verejných. Väčšinový volebný systém nemá u nás tradíciu. Volebná únava občanov z pričastého chodenia k urnám…
Takto by sa dali zhrnúť faktory, ktoré podľa analytikov, komentátorov a politikov stoja za nízkou účasťou voličov na “župných” voľbách. Niektoré z nich sú banálne, opakujú sa ako klišé, či nestoja za komentár. Na iné už dlhodobo upozorňovali nielen prieskumy verejnej mienky.
Cieľom decentralizácie verejnej správy bol presun rozhodovania o veciach verejných čo najbližšie k ľuďom, ktorí budú výkon “verejného záujmu” na mieste i lepšie kontrolovať. Podľa výskumu názorov verejnosti agentúry FOCUS (november 2005, pre IVO) až 60% opýtaných vníma decentralizáciu ako “dobrú” alebo “v zásade dobrú reformu”, čo jej vynieslo najpozitívnejšie ohodnotenie spomedzi realizovaných reforiem vôbec. I ľud teda mieni, že idea decentralizácie bola správna. Nezáujem toho istého ľudu o regionálne voľby však svedčí o nesprávnej realizácii. A to najmä z hľadiska odpovedania si na nasledovné otázky: Do akých územno-správnych celkov (regiónov) decentralizovať? Kde verejný sektor obmedziť a priestor prepustiť trhovým riešeniam? Aká má vôbec byť úloha vlády v spoločnosti?
Z analýzy agentúry FOCUS (jún 2005) vyplýva, že podľa väčšiny opýtaných by územno-správne členenie rešpektujúce prirodzené regióny lepšie reagovalo na potreby miest a obcí a občania by sa viac zaujímali o činnosť samospráv. Prieskum preukázal i identifikáciu občanov s orgánmi samosprávy. Županom dôveruje 30% a poslancom VÚC len 26% respondentov. Za nelichotivé “známky” isto nemôže len zlé územné členenie. Naznačujú nízku stotožnenosť občanov s krajskou samosprávou ako takou. Najväčšiu dôveru (59% respondentov) spomedzi volených predstaviteľov verejného života požívajú starostovia resp. primátori (hneď po prezidentovi). Poslancom obecného či mestského zastupiteľstva dôveruje 47%. Ba čo viac, v otázke možností zlepšenia života v obciach a mestách sa významná časť respondentov spolieha práve na predstaviteľov obecných či mestských samospráv. Podľa 44% najviac zmôže ich starosta resp. primátor, 28% uvádza poslancov zastupiteľstva. Župan a poslanci VÚC požívajú v tomto smere dôveru len 2%, čo poukazuje na slabú pozíciu tejto úrovne samosprávy v očiach občanov.
Podľa prieskumu agentúry MVK (august 2005, pre SME) zas dve tretiny z opýtaných nepoznajú žiadneho alebo iba jedného poslanca VÚC. Krajskú samosprávu viac vnímajú obyvatelia väčších miest než ľudia z vidieka. Svedčí to i o tom, že regionálna samospráva je obyvateľom mimo sídiel, kde je VÚC-ka priamo prítomná prostredníctvom ňou zriadených zariadení, príliš vzdialená. A to nielen fyzicky, ale i zmyslom svojej existencie.
Dôvera ľudu v zástupcov miestnej samosprávy a absolútny prepad ich kolegov na krajskej úrovni naznačuje problematickosť dnešného usporiadania samosprávy. Riešením by bola komunálna reforma, ktorá vzniku VÚC mala predchádzať. Na základe analýz sídelnej štruktúry SR bolo totiž identifikovaných približne 300 mikroregiónov, ktorých centrálne obce sú zároveň centrami prirodzených spádových regiónov, a ako také sú potenciálnymi sídlami spoločných obecných úradov zlúčených obcí (komún resp. municipalít). Výsledkom komunálnej reformy by teda bolo približne 300 obecných resp. mestských úradov a rovnaký počet starostov resp. primátorov. Namiesto dnešných takmer 2 900. Adekvátne by sa zredukoval i počet poslancov samospráv. Dnes ich živíme vyše 20 000. Znížil by sa i počet úradníkov. Navyše, takto definované regióny by vo významnej miere mohli prebrať i dnešné kompetencie VÚC. To, čo by mikroregióny nevedeli riešiť, by bolo možné preniesť na župnú úroveň. Do žúp by sa municipality združovali na báze prirodzených regiónov. Namiesto volených predstaviteľov žúp by postačil zbor starostov združených municipalít, ktorí by mali právo spomedzi seba zvoliť župana. O správe územia by tak rozhodovali tí, ktorí majú dôveru ľudí.
Viera v decentralizáciu býva založená na správnom predpoklade, že ide o efektívny nástroj na zvýšenie hospodárnosti nakladania s verejnými financiami. Reforme však nepredchádzala redukcia úloh vlády a orgánov štátnej správy. Výsledkom je nesplnenie jedného z jej hlavných cieľov. Očakávala sa totiž nielen decentralizácia politickej moci, ale i zníženie výdavkov na verejnú správu. Decentralizácia na slovenský spôsob znamenala “dekoncentráciu” kompetencií do územia, vrátane štátneho paternalizmu. Viktor Nižňanský sa o decentralizácii vyjadril, že je “v tretej tretine”. Ak však má byť reforma verejnej správy úspešná, musí byť jej súčasťou i návrat veľkej časti funkcií, ktoré si privlastnil štát, späť do súkromného sektoru. Musí sa zmenšiť úloha štátu v živote ľudí. V tomto zápase však, zdá sa, ešte stále len čakáme na “úvodný hvizd rozhodcu”.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2006.
