Jednou z tém ostatných dní sa stala zmena územného členenia Slovenska. S návrhom na doplnenie v súčasnosti platnej „osmičky“ samosprávnych krajov o samostatný kraj zahŕňajúci len metropolitné územie hlavného mesta prišli bratislavskí radní. S požiadavkou vytvorenia samostatného Spišského kraja sa zas prihlásili poslanci A. Danko (nezávislý), J. Šimko (KDH), K. Mitrík a J. Rusnák (obaja SDKÚ) prostredníctvom vlastného legislatívneho návrhu, ktorí podali v parlamente. S vlastnou iniciatívou prišiel i Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Navrhujeme však riešiť zmenu územného členenia systémovo, preto náš návrh obsahuje nielen oprávnené požiadavky vyššie zmienených oblastí krajiny, ale potrebu vymedziť spolu 16 žúp na území Slovenska.
Aktuálne členenie krajiny je pre potreby územnej pôsobnosti štátnej správy platné od roku 1996. „Osmička“ krajov bola vtedy v parlamente schválená v súlade s návrhom vtedajšej Mečiarovej vlády ako ďalší z mnohých centralizačných modelov, ktoré v 20. storočí vládnuce garnitúry naservírovali občanom Slovenska „zhora“. A čo je ešte horšie, toto nevhodné členenie nerešpektujúce základné regionalizačné kritériá bolo v roku 2001 nakoniec schválené počas prvej Dzurindovej vlády i pre potreby vzniku krajských samospráv. S takýmto riešením pritom nebola spokojná väčšina odbornej ale i širokej laickej verejnosti. To, že obyvatelia sa s ôsmymi krajmi nestotožnili, sa prejavilo už od počiatku existencie dnešných samosprávnych krajov nízkou účasťou voličov na voľbách do regionálnej samosprávy v roku 2001. Výsledkom je tak dnešná apatia, nezáujem o správu vecí verejných v regióne, nízka občianska participácia a nedostatočná kontrola činnosti samosprávy občanmi.
Tibor Ičo vo svojom článku v HN dňa 4.3. (Pandorina skrinka nových žúp) postavil na roveň nášho návrhu na stranu druhú „úsporný, efektívny a osvedčený model 3 + 1 (západ, stred, východ a Bratislava)“ ako „integrujúci pragmatizmus“. Teda model, ktorý existoval len niečo vyše dvoch desaťročí počas minulého režimu. Model, ktorý je absolútne nevhodný a pre potrebu územného vymedzenia pôsobnosti samosprávy ho ťažko možno považovať za „osvedčený“. Komunistický režim totiž samosprávnu demokraciu ako takú predsa v území vôbec neumožňoval.
Podľa pána Iča tiež by nami navrhované zmeny znamenali otvorenie „Pandorinej skrinky,“ z ktorej možno „očakávať len prílev problémov“. Problémom je však dnešný stav. A tento problém chceme riešiť. Ak by výsledkom našej iniciatívy bolo, povedané slovami Tibora Iča, že „po dnešnom administratívnom obraze Slovenska nezostane kameň na kameni,“ bude to dobre. Zmena členenia krajiny z dnešného deformovaného stavu umelých 8 krajov na 16 prirodzených regiónov na župnom princípe predsa neznamená len zmenu územného usporiadania krajiny. Oveľa dôležitejšie je dosiahnutie dnes logicky chýbajúceho stotožnenia sa obyvateľov so samosprávnym celkom, v ktorom žijú. A najmä o to nám ide.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 9. marca 2005.
