Peter Rusnák, predseda Vidieckeho parlamentu, vyjadril názor (Územné členenie a kompetencie obcí, SME 21. 6.), že územnosprávne členenie Slovenska je zlé a treba ho zmeniť. Optimálnym sa podľa neho javí “vytvorenie štyroch krajov – západoslovenského, severoslovenského, stredoslovenského a východoslovenského a mesta Bratislavy”. Dôvodí pritom najmä tým, že práve takéto regióny “by dokázali efektívne podporovať sociálny a ekonomický rozvoj”. Takéto regióny by “v novom historickom prostredí Európskej únie” mohli vytvoriť dostatočne silné inštitúcie riadiace rozvoj územia, ako inak, cez eurofondy.
Nuž, súhlasiť sa dá s tým, že dnešný stav treba zmeniť. Pri rozhodovaní o súčasnom územnom členení krajiny neboli totiž zohľadnené viaceré kritériá. Samosprávne kraje rozdeľujú prirodzené historické regióny, s ktorými sú ich obyvatelia dlhodobo stotožnení. Tento pocit identifikácie pretrváva u obyvateľov napriek mnohým umelým zmenám v 20. storočí. Toto Mečiarovo dedičstvo je problémom i podľa pána Rusnáka. Napriek tomu zmenu, ktorú navrhuje, nemožno hodnotiť inak, než ako ďalší z umelých novotvarov. Snaha prispôsobiť naše regionálne členenie na obraz štatistických regiónov EÚ je chybnou cestou z princípu. Pri vymedzovaní jednotiek regionálnej politiky v EÚ sa uprednostňuje umelé inštitucionálne členenie tzv. NUTS (Nomenclature des Unités Territoriales Statistique). Celky sa na úrovni NUTS II spájajú do tzv. normatívnych regiónov, vymedzených najmä podľa počtu obyvateľov, až druhoradé je zohľadnenie historických, socio-ekonomických, politických a iných faktorov. Až na nižšej úrovni sa potom územné jednotky vymedzujú na základe funkčných (prirodzených) regiónov, často v podobe samosprávnych celkov. Existujú však mnohé výnimky, preto sa na tejto úrovni v EÚ nachádza spolu 254 regiónov, medzi nimi malé ostrovčeky (Azory), veľkomestá svetového významu (Londýn), rozľahlé riedko zaľudnené vidiecke oblasti (Kalábria) či celé krajiny (Dánsko). Spoločnosť týmto regiónom dnes robia i štyri slovenské, na účely štatistiky umelo vytvorené administratívne regióny. Ide o model, ktorý existuje v Európe len vyše dvoch desaťročí a vo viacerých krajinách už prešiel mnohými zmenami. Model, ktorý je nevhodný na potrebu územného vymedzenia pôsobnosti samosprávy.
Prečo teda založiť na takomto základe ďalšiu nestabilitu do nášho regionálneho členenia? Odpoveď je jasná – dôvodom je najmä boj o eurofondy a prístup k nim. Orgány takto koncipovaných krajov by mohli rozhodovať o tom, ako minúť miliardy eur z Bruselu, a taktiež ich prerozdeľovať. Korupcia by sa tak len decentralizovala do regiónov. Presne to je to, o čo dnes rôznym lobistom v regiónoch ide.
Eurofondy nie sú ničím iným, než veľkou verejnou lúpežou. Európska zbojníčina na známy spôsob “bohatým brať a chudobným dávať” by už dnes mala byť len úsmevnou spomienkou na minulosť. Natŕčanie dlaní k Bruselu nič nevyrieši. A ani župy podľa EÚ.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 27. júna 2005.
