Beda vodcovi, ktorého argumenty na konci vojny nie sú rovnako presvedčivé, než boli na jej začiatku. (Bismarck)
Bolo to jedného anglického májového rána 1910. Panovníci a politici zo 70 národov sa zhromaždili a defilovali pred ustrnutými zástupmi na pohrebe anglického kráľa Eduarda VII. V strede prvej trojice nový kráľ Anglicka Juraj V. Po jeho ľavici vojvoda z Connaughtu, brat zosnulého Eduarda, po kráľovej pravici ďalší príslušník kráľovskej rodiny: Eduardov synovec, nemecký cisár Wilhelm II. Vnuk anglickej kráľovnej Viktórie, stíhaný následkami prušiackej výchovy, telesnou vadou a posadnutý túžbou zbaviť Britániu námornej nadvlády v prospech Nemeckej ríše. Strnulo vážny výzor nedostatočne maskoval zranenú pýchu, konfliktné vášne a neskromné plány. Wilhelm dával najavo dôstojný smútok, vo svojom vnútri však cítil úľavu z odchodu strýka, ktorý zblížil Britániu s jej historickým nepriateľom Francúzskom a neskôr s Ruskom. Pre Wilhelma bol Eduard architektom obkľúčenia Nemeckej ríše. „Je to satan,“ vyjadril sa raz cisár na obede v Berlíne pred tristo hosťami, „…neviete si predstaviť, aký je to satan!“
Kráľovskú deviatku v čelnom sprievode uzatvárala nenápadná osoba. Iba tridsaťpäťročný muž si príliš nepotrpel na nádheru ceremónií. No práve on sa mal spomedzi nich v budúcnosti prejaviť ako veľký monarcha. Bol to belgický kráľ Albert. Vo Veľkej vojne, ktorá vypukla o štyri roky v auguste, stál až do konca v čele vojsk svojej protiprávne okupovanej, pustošenej a terorizovanej krajiny. Po jeho pravici sa uberal arcivojvoda František Ferdinand – budúca obeť atentátu. Historička Barbara Tuchman o udalosti na písala: „Tlmená reč Big Benu oznámila deväť hodín, keď smútočný sprievod opúšťal palác, ale na hodinách histórie sa stmievalo a slnko starého sveta zapadalo v umierajúcej žiare slávy, ktorú už nemal nikto viac vidieť.“
.od obáv k agresivite
Rastúca sila Nemecka, ktoré ako štátny celok prišlo na európsku scénu pomerne neskoro, viedla k stupňovaniu jeho ambícií vlastne zákonite. Ale potom, čo politické umenie Bismarcka (isteže, podporované použitím vojenskej sily) muselo ustúpiť výbušnému a nezrelému Wilhelmovi II., ktorý kancelára v roku 1890 prepustil, pravdepodobnosť vyhnutia sa katastrofe klesala.
Henry Kissinger o tom píše: „Aj keby sa Bismarckova ríša stala najsilnejšou mocnosťou kontinentu, nemeckí vedúci predstavitelia mali vždy neurčitý pocit ohrozenia… Nemeckí vojenskí plánovači vždy uvažovali o tom, ako sa ubrániť všetkým susedom Nemecka naraz. Tým, že sa pripravovali na najhorší možný scenár, pomohli ho uskutočniť. …Pri pohľade na vojenský kolos na svojich hraniciach sa jeho susedia spojili na vzájomnú ochranu, a tým zmenili snahu Nemcov o bezpečnosť na pocit, že sú ohrození.“ V takých situáciách by mala vstúpiť do hry rozumná a zodpovedná diplomacia. Napätia existujú vždy, no nie vždy musia viesť ku krachu politiky v prospech vojnového riešenia… „Ale Bismarckovi nástupcovia zdržanlivosť odhodili a stále viac sa spoliehali len na silu…“ pokračuje Kissinger.
Agresivita a rastúca nenávisť kompenzovali rastúce obavy.
.zmena plánu? Nemožné!
Akokoľvek, ani agresivita Nemecka, ani spory o vzdialené koloniálne kúsky zeme, ani súperenie s Britániou a námornú nadvládu, ani túžba Francúzov dobyť späť Alsasko a Lotrinsko, ani súperenie Rakúska, Ruska, Talianska, Turecka, Bulharska a Srbska na Balkáne, ani rusko-japonský konflikt, ba ani zavraždenie arcivojvodu Ferdinanda v Sarajeve 28. júna 1914 samy osebe nenasvedčovali tomu, že sa blíži Armageddon.
No po sarajevskom atentáte udalosti akcelerovali.
Vojenská akcia proti Srbsku sa zväčša pokladala za legitímnu vec Rakúsko – Uhorska. Ale jednotlivé spory medzi mocnosťami, snaha nepremeškať príležitosť, kombinácia obáv a nenávistí spoločne vytvorili výbušnú zmes. 5. júla nemecký cisár oficiálne podporil pripravovanú vojenskú akciu Rakúsko- Uhorska. 23. júla dostalo Srbsko nesplniteľné ultimátum, týkajúce sa vyšetrovania atentátu a ďalších súvisiacich krokov. Hoci Srbsko bolo ochotné niektoré body splniť, Rakúsko- Uhorsko plánovalo vojnu, ktorú vyhlásilo 28. júla. Rakúsky veľvyslanec sa ani neobťažoval preštudovať srbskú odpoveď. Rusko, oslabené prehratou vojnou s Japonskom, ale túžiace zachrániť si reputáciu a v strachu pred rakúskym a nemeckým náskokom, začalo mobilizovať.
Krátko na to, 1. augusta, vyhlásilo Nemecko Rusku vojnu. Ale Rusko bolo súčasťou Dohody – a teda spojenec Francúzska a Británie. Hneď ako bol spustený stroj mobilizácie, politický úsudok stratil na váhe. Zabudlo sa na varovania Bismarcka, ktorý predvídal, že nasledujúcu vojnu odštartuje „nejaká prekliato hlúpa záležitosť na Balkáne“.
Bezprostredná hrozba vojny visela nad všetkými hranicami Nemecka. Francúzsko a Rusko: dvaja nepriatelia. Čo urobí Británia? Nemecko sa dostalo do situácie, ktorej sa vždy bálo a ktorej príchod urýchľovalo. Ešte aj cisára Wilhelma zachvátil v poslednej chvíli nepokoj pri myšlienke na vojnu súčasne na západe aj na východe. Už nešlo o nezáväzné fantazírovanie, tentoraz to bola skutočnosť a za všetkým sa cisárovi črtal desivý tieň mŕtveho kráľa Eduarda – zosnovateľa celosvetového protinemeckého sprisahania: „Mŕtvy Eduard je silnejší než ja nažive!“ Ak už nič iné, chcel získať čas. Na chvíľu svitla slabá nádej, že by Francúzsko mohlo zotrvať v neutralite. To by prinajmenšom znamenalo zakonzervovanie západného frontu a možnosť nasadiť maximálne sily proti „parnému valcu“ Ruska. Do hry vstúpili aj Briti, ktorí tiež dostali strach: ak Nemecko nenapadne Francúzov, Británia zostane neutrálna. Nádej cisára a kancelára Bethmann – Hollwega sa roztrieštila o náčelníka generálneho štábu Moltkeho: „…Toto nie je možné. Postup armádnych formácií tvorených miliónmi mužov… je výsledkom rokov usilovnej práce. Keď bol raz naplánovaný, nemožno ho dosť dobre zmeniť.“ V poslednom zúfalom momente zvíťazila technológia nad rozumom. Memento modernej vojny a modernej doby.
.horšie malo prísť
Na to, aby sa realizoval plán útoku na Francúzsko, museli nemecké vojská prejsť cez Benelux. 2. augusta vtrhli Nemci do Luxemburska a porušili tak štatút jeho neutrality. 3. augusta vyhlásili vojnu Francúzsku a po krátkom ultimáte sa začal útok na Belgicko. To bol posledný „vlas“, ktorý vychýlil váhy britského rozhodovania v prospech vstupu do vojny.
Nemecký vojenský stroj nivočil Belgicko a valil sa do vnútrozemia Francúzska, ale nakoniec bol zastavený v septembri tesne pred Parížom na línii rieky Marny. Začala sa bezvýsledne vražedná zákopová vojna trvajúca štyri roky. Dve najväčšie flotily sveta – britská a nemecká sa zrazili pri Jutskom polostrove popoludní 31. mája 1916. Nemci britskú flotilu nezničili, a teda neprelomili blokádu. Smrteľné zovretie pokračovalo a bolo čoraz citeľnejšie.
Ale Britom sa nepodarilo vyrvať čiernomorské úžiny z rúk Turecka a Rusko, ktoré aj tak trpelo ťažkými stratami už na samom začiatku vojny, stratilo najvýznamnejšiu morskú zásobovaciu trasu. Navyše, Rusi – v strachu pred postrannými úmyslami Britov – neprejavili veľké nadšenie, ani neposkytli akcii v Dardanelách a na Gallipoli v roku 1915 pomoc.
A tak kým sa Nemecko pomaly dusilo pod britskou blokádou, Rusko skolabovalo úplne. Monarchia padla vo februári a dočasná vláda bola v novembri 1917 povalená boľševikmi. Pre ľud Ruska sa tým začala doba občianskej vojny, zahraničných vojenských intervencií, hladomoru a teroru.
Krátko po bitke pri Jutskom polostrove cisár Wilhelm na nátlak admirality a v zúfalej snahe prelomiť blokádu odsúhlasil neobmedzenú ponorkovú vojnu. Tá zďaleka neznamenala starosti len pre Britov. Do vojny vstúpili USA, 6. apríla 1917. Snaha prelomiť bludný kruh zákopovej vojny viedla k prvému hromadnému použitiu tankov Britmi v tom istom roku pri Cambrai. Nakoniec Nemecko kapitulovalo 11. novembra 1918. Cisár abdikoval dva dni predtým.
.nie celkom epilóg
Výsledky: 20 miliónov mŕtvych, koniec monarchie v Rusku, Rakúsku a Nemecku, zánik Rakúsko – Uhorska, vznik nového geopolitického „vákua“ v strednej a východnej Európe, a tak ďalej. Americký prezident Wilson chápal účasť USA vo vojne ako súčasť boja za svetovú demokraciu a sebaurčenie národov, ako vojnu svetových demokracií proti autokraciám. Bol to evidentný nezmysel. Ak však aj bolo na Wilsonovej vízii niečo vznešené, rozbilo sa to o túžbu po odplate európskych víťazov vo Versailles 1919. Nemecko bolo nielen porazené, ale aj ponížené a ekonomicky vydrancované.
Podmienky Versailleskej zmluvy boli v konečnom dôsledku nesplniteľné. Situácia viedla k ich faktickému porušovaniu, znovuvyzbrojeniu Nemecka a nástupu Hitlera. Medzitým boľševici upevňovali svoju teroristickú moc v Rusku. Amerika sa opätovne stiahla do izolácie, vo vzťahu k Európe jej naďalej záležalo len na splácaní vojnových pohľadávok. Európa ani svet už neboli to, čo predtým – a mali sa meniť ďalej v nových, ešte strašnejších kataklizmách.
Jeden z raných recenzentov nedostižnej knihy Barbary Tuchman o začiatku 1. svetovej vojny The Guns of August (USA, 1962) napísal: „…Momenty, ktoré viedli neúprosne do našich čias. …Ak väčšina mužov, žien a detí sveta má byť čoskoro spálená na atómy, táto anihilácia… bude prichádzať priamo z ústí diel, ktoré prehovorili v auguste 1914.“
Akokoľvek vzdialená, ozvena udalostí leta 1914 je ďalej s nami. Je to zlovestný zvuk.
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 38/2006 dňa 18. septembra 2006.
