Ach, ten Fico…
Ach, tá Tomanová…
Ach, ten Valentovič…
Ach, ten Vážny…
Ach, ten Jureňa…
Ach, ten Mečiar…
Ach, ten Slota…
Ach, ten/tá/to… (dopíšte si)
Ach…
Už takmer poldruha roka achkáme, jajkáme, vzdycháme, frfleme. Kam to kráča Slovensko?
Kam nás to vedú jeho dnešní predstavitelia?
Odpovedať si na túto otázku naozaj nie je také zložité.
Čiastočne na Východ, do Putinovho Ruska, čiastočne na Západ, do Chávezovej Venezuely.
Myslíme si to, niekedy to povieme aj nahlas, ale podvedome – aj vedome – túto odpoveď vytesňujeme z nášho vedomia, lebo sa nám nepáči.
(Zámenom „my“ označujem entitu všetkých bytostí, ktoré nesúhlasia so spôsobom vlády dnešnej vládnej moci, ale najmä tú chiméru, ktorú by sme súhrnne mohli nazvať občianska, intelektuálna a predovšetkým politická opozícia voči dnešnej vládnej koalícii.)
A tak len vzdycháme: Ach, ten Fico!
A čo tak si raz pre zmenu zavzdychať: Ach, tí my!
Otázka totiž znie: Kam kráčame my? Už sme za poldruha roka láskavo vzali na vedomie, že sme opozícia?
Páni politici troch parlamentných a iných neparlamentných strán, už vám to konečne došlo?
Už vás prešla prvá ilúzia, že ste si s Ficom mohli aj zavládnuť? A druhá, že ste si mohli zavládnuť s Mečiarom proti Ficovi? A už nás všetkých prešla druhá ilúzia? To je tá, ktorú sme ako mantru opakovali pred voľbami 2006: sme súčasťou západnej civilizácie, sme v NATO a v EÚ, a to znamená, že je v podstate jedno, či tu vládne Dzurinda, alebo Fico, Mikloš alebo Počiatek, Radičová alebo Tomanová, Zajac alebo Valentovič, Chmel alebo Maďarič, lebo všetko pôjde ďalej tak ako doteraz – demokracia sa bude utešene rozvíjať a hrkotavé reformy víťazne dohrkocú do svojho cieľa.
Vyzerá to tak, že nás naše ilúzie neprešli, a nevyzerá to tak, že by nás chceli prejsť.
Niežeby som sa chcel z entity „my“ nejako extrémne vydeľovať, ale dosť som sa čudoval všetkým, ktorí tvrdili, že v tomto štádiu našej demokracie a našej účasti v euroatlantických politických a hospodárskych štruktúrach si na tom našom malom milom a neskonale úspešnom Slovensku zmenu vlády ani len nevšimneme. Ojojój, všimli sme si, a ešte ako! Zmenu vlády si všimla napríklad Hedviga Malinová; všimli si ju majitelia pozemkov pod budúcimi diaľnicami; všimli si ju ochranári; všimli si ju novinári; všimli si ju naši Maďari; všimli si ju zamestnávatelia a všimnú si ju aj zamestnanci, ale, bohužiaľ, ako vždy, neskoro; všimli si ju zdravotné poisťovne a všimnú si ju aj pacienti, ale, bohužiaľ, ako vždy, neskoro; všimli si ich dôchodkové spoločnosti a všimnú si ju aj budúci dôchodcovia, ale, bohužiaľ, ako vždy, neskoro… Dnešná vládna koalícia demontuje aj to labilné a nakrivo postavené demokratické Slovensko a my sme ticho. A keď nie sme, tak si len tak potichu šomreme čosi popod nos. Horšie je, že len tak popod nos si šomrú aj tí, ktorí z definície majú kričať. Veľmi veľa a veľmi hlasno. Politickí predstavitelia našej opozície. Prečo si opozícia len tak šomre popod nos? Prečo sa rok a pol po prehratých voľbách nevie stať skutočnou opozíciou? Preto, lebo spôsob, akým sa dnes na Slovensku vládne, jej mentálne nie je až taký cudzí a vzdialený. Keď vládla ona, tiež neveľmi chápala moc ako službu občanom, tiež sa sústreďovala predovšetkým na technologickú stránku vládnutia. Tiež bolo v jej záujme vládnuť tak, aby si udržala moc, lebo len vtedy môžu konkrétni ľudia zabezpečiť seba a svojich blízkych až do siedmeho kolena. Tiež pracovala s korupciou a klientelizmom vo všetkých prostrediach ako s normálnou súčasťou spoločenského života. Iste, v jej vládnutí nebol taký kŕč, ako je dnes, bolo v ňom o čosi viac tolerancie, viac ľahkosti, miestami možno až noblesy. A práve to nás všetkých učičíkalo. Prijali sme fakt, že tak sa robí politika. Dnes, keď ju tak robia iní, nám to prekáža. Škoda, že nám to neprekážalo, keď tak robili politiku tí „naši“. Jedno z našich základných hesiel Novembra 89 bolo: Nie sme ako oni! Politickí predstavitelia dnešnej opozície, „našej“ opozície, ho počas svojho vládnutia potichu obrátili o 180 stupňov: Sme ako oni, akurát nie sme takí primitívni populisti. A tým pádom to mali slovenskí voliči vybavené. Tí alebo tamtí? Ak sú rovnakí, volíme tých, ktorí nám sľúbia viac, najlepšie všetko. Práve preto je dnes dnešná opozícia, „naša“ opozícia v situácii ľudí, na ktorých ktosi náhle vylial vedro studenej vody. A my s nimi.
Dnešnú opozíciu, „našu“ opozíciu, dostali v roku 1990 k moci ľudia, ktorí už mali po krk komunistov. Keď na to zabudli, prišiel k moci Mečiar. V roku 1998 „našu“ opozíciu dostali opäť k moci ľudia, ktorí už mali po krk Mečiara. A ešte raz jej umožnili vládnuť v roku 2002, lebo sa báli, že sa Mečiar vráti. Aj tento kalkul zdeštruoval „našu“ vtedy vládnu koalíciu, dnes opozíciu. Výsledkom bolo, že sa pred poldruha rokom vrátili všetci – komunisti na čele s Ficom, Mečiar i Slota.
Summa summarum, dnešná opozícia tým, že nevie a možno ani nechce byť skutočnou opozíciou (v zadnej časti mozgu stále hlodá úvaha: čo ak sa dnešná vládna koalícia rozsype? Čo ak si ešte jedna či druhá, či nebodaj aj tretia opozičná strana zavládne?), neurotizuje a zneisťuje svojich voličov a sympatizantov. Ofrfláva témy a témičky dnešnej vládnej moci namiesto toho, aby proti ich socializmu bez ľudskej tváre stavala konkrétne a zmysluplné demokratické a trhovo- -ekonomické alternatívy. Doslova programovo deštruuje svoj vlastný opozičný blok troch parlamentných strán. Tri opozičné strany sa čoraz hlbšie zavrtávajú do sporov, hádok, intríg – vo svojom vnútri i medzi sebou, namiesto toho, aby ľuďom tvrdo a zrozumiteľne vysvetlili, čo ich pod dnešnou vládou čaká zajtra, pozajtra, o mesiac, o rok, o desať rokov!
Na záver len jeden príklad za všetky: Ján Slota, ktorý za komunistickej totality čušal ako voš pod chrastou, drzo spochybní zástoj Františka Mikloška za komunizmu a – nespustí sa opozičná lavína tvrdého protestu. Ale prečo by sa mala, keď Mikloškova strana vyhadzuje z opozičného bloku našich Maďarov?
Ach, ten Dzurinda…
Ach, tá Radičová…
Ach, ten Hrušovský…
Ach, ten Palko…
Ach, ten Bugár…
Ach, ten Csáky…
Ach, ten/tá/to… (dopíšte si)
Ach…
Nie vládna koalícia, ale nevládna opozícia ma dnes, 18 rokov po 17. novembri 1989, 18 rokov po páde komunistickej totality, napĺňa znechutením a skepsou.
Aj preto je dobre, že sme sa tu dnes zišli. Na ostrove pozitívnej deviácie. Pamätáte si ešte ten termín?
Prečítané na stretnutí Obnovme étos Novembra 1989, ktoré dňa 16. novembra 2007 usporiadal Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika a týždenník .týždeň. Viac o stretnutí sa dozviete tu.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 51-52/2007 dňa 17. decembra 2007.
