Podnikateľské aktivity vysokých štátnych úradníkov z Ministerstva pôdohospodárstva SR odhalili ďalší morálny problém, ktorý so sebou nesie podpora poľnohospodárov z verejných financií. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon i jeho štátny tajomník Marián Radošovský sú, resp. boli v istom čase spoločníkmi firiem, ktoré poberali dotácie z verejných zdrojov. Zvrchovanú právomoc rozhodnúť o pridelení tejto podpory má však práve minister Simon. Akokoľvek transparentný by bol proces prideľovania dotácií, nemení to váhu argumentov, ktoré v rozhodovaní o etike toho, či si podnikateľ môže sám prideliť dotáciu z daní občanov, hovoria v jasný neprospech oboch vysokých štátnych úradníkov.
Už v roku 2002, keď sme sa v našom inštitúte venovali analýze rizík korupcie v agrárnej politike, poukazovali sme na fakt, že žiadne dotačné tituly nie sú automaticky nárokovateľné. Nevýrazná hranica ich “čistoty” vedie len cez porovnanie dvoch údajov: počtu firiem uchádzajúcich sa o dotácie spolu s objemom financií, ktoré požadovali, oproti tým, ktoré boli pridelené. V tomto porovnaní boli v rokoch 2000 – 2004 “najčistejšími” dotáciami tie, ktoré boli udelené na znevýhodnené oblasti. Ani tieto dotácie však neboli celkom transparentné, pretože kritériá, na základe ktorých sa mohli podnikatelia o ne uchádzať, boli dosť nepresné i manipulovateľné (najmä bonitované pôdnoekologické jednotky).
Oveľa netransparentnejšie však bolo prideľovanie dotácií na také opatrenia, možnosť spätnej kontroly ktorých bola minimálna. Týkali sa najmä podpory zúrodňovacích opatrení či ekologických programov (bez možnosti účinnej kontroly toho, čo a v akom množstve sa do pôdy naozaj dostalo), ale aj rekonštrukcie technológií, ktoré dávali priestor na rôzne netransparentné operácie. Tieto dotácie boli zároveň oveľa menej nárokovateľné, ba naopak, pri niektorých položkách išlo skôr o “výberový” spolok podnikateľov, ktorí v nich vedeli “chodiť” (napríklad zúrodnenie ťažkých pôd). Tento typ dotácií tvoril v roku 2003 najmenej 2,5 milióna korún z príjmov firmy ministra Simona, u štátneho tajomníka Radošovského najmenej jeden milión korún.
Poberanie dotácií oboma štátnymi úradníkmi nedokazuje ich úmyselné obohacovanie sa. Vysoko rizikové dotácie poberá podnes prevažná väčšina podnikateľov na pôde a objem priznaných dotácií pre oboch úradníkov sa nejaví byť výrazne vyšší (napr. v prepočte na výmeru pôdy) než pre iných podnikateľov. Taktiež je faktom, že práve Simonovo ministerstvo výrazne skvalitnilo prístup k informáciám o podnikateľoch poberajúcich dotácie a obaja úradníci svoje podnikateľské aktivity zverejnili ešte pred nástupom do funkcií. “Kauza” ministrov by preto mala byť predovšetkým kritériom pre budúcnosť. Ministrom sa nemôže stať ktokoľvek a jedným z mnohých obmedzení pre kandidátov na túto funkciu musí byť i neprepojenosť na podnikateľské prostredie, ktoré môže získavať prospech z verejných zdrojov.
Najväčšie riziká korupcie na Slovensku sa netýkajú dotácií, ktoré poberajú štátni úradníci. To je len malý zlomok zo sumy, ktorú môžu štátni úradníci získať v závetrí a nekontrolovateľne zo správy mnohomiliardového majetku, ktorý zostáva zbytočne vo vlastníctve štátu. Korupcia totiž nie je javom infikujúcim verejnú správu zvonka, ale naopak, je jedným z jej prirodzených, avšak veľmi negatívnych sprievodných znakov. Paradoxom je, že chceme odvolať ministra pre “maliny”, a nie jeho neschopnosti znížiť podiel majetku štátu v obrovských štátnych podnikoch, ktoré patria pod rezort ministerstva pôdohospodárstva (najmä Lesy SR a niekoľko menších), i v desiatkach príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré sa pod jeho vedením nezefektívňujú vôbec alebo len veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že minister dokáže vylobovať pre farmárov miliardu na dotácie, ale výrazne nižšiu sumu potrebnú na veľmi dôležité urýchlenie pozemkovej reformy (prospešnej najmä pre farmárov) už nie.
Kauza ministra i jeho štátneho tajomníka zahmlieva oveľa vážnejšie dôvody na ich odvolanie.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. októbra 2005.
