Svetový ekonomický trh, rozkvet elektronických telekomunikačných prostriedkov, regionalizácia a globalizácia prelomili uzavretosť kultúrnych spoločenstiev a vyvolávajú permanentný a bezprostredný styk kultúr, hodnotových systémov a ich vzájomné pôsobenie. Mobilita pracovnej sily, migrácia a emigrácia tento proces styku, nazývaný akulturácia, posilňujú. Tento proces neobchádza ani našu krajinu. Tá sa môže ocitnúť v kvalitatívne novej situácii kultúrneho pluralizmu, to znamená reflektovať nielen rómsku či maďarskú minoritu a občas nejakú tmavú pleť.
Po vstupe do európskych štruktúr, pre dobré ekonomické podmienky, po štandardizovaní politickej scény stáva sa celkom atraktívnou zastávkou či medzi-zastávkou nielen pre spoločnosti, ktoré sú ochotné tu investovať (spoločnosť KIA je príklad, keď k nám prichádza investor dokonca z inej civilizácie), ale aj pre imigranov a emigrantov, ktorí si privážajú so sebou aj svoju pôvodnú kultúru a mravy. Je preto nutné postupne otvárať otázky týkajúce sa rôznorodosti kultúr, interkultúrnosti, teda vzťahov medzi kultúrami, rozoberať otázky multireligiozity, našich zvykov a tradícii, teda reflektovať svoju kultúrnu identitu. Niekomu možno po prvý krát vojde do ucha pojem multikultúrny, multikulturalizmus.
Termín multikulturalizmus neoznačuje iba ideológiu, ale taktiež reálny fakt, je preto diskutabilné hovoriť o konci multi- kulti (ako o tom píše M. Hanus v .týždni č. 51/2004). Ako bolo spomenuté vyššie, na Slovensku môže až teraz tento proces nabrať na obrátkach. O čom uvažovať treba, je prístup, resp. metodológia v situácii kultúrneho pluralizmu.
Multikulturalizmus ako politika, ktorá bola (je?) hlásaná napr. v Nemecku či Holandsku, vychádzala z tzv. etnorelativizmu vyjadrujúceho myšlienku, že každá kultúra je rovnako zmysluplná, žiadna nie je hodnotovo vyššia alebo nižšia, ale všetky sú hodnotovo rovnocenné, pretože v nejakom kultúrnom kontexte nadobúdajú zmysel. Tento multikulturalizmus dokonca ide ďalej a považuje našu euro-atlantickú civilizáciu za horšiu než všetky ostatné.
S použitím tejto metódy – relativizácie, spochybnenia majoritnej kultúry, je spojený rozpad a zánik jej sociokultúrnych regulatívov, ideí, rozklad kultúrnych inštitúcií a oslabenie mechanizmov sociálnej kontroly. Súbežným javom sú prejavy deviantného správania, destabilizácia normatívneho systému a kolísanie hodnotových kritérií väčšinovej kultúry. Najzávažnejším dôsledkom z vymenovaných je práve morálny relativizmus vyjadrujúci rovnakú hodnotnosť všetkých morálnych ideí a teda, že povaha pravdy nemá objektívnu hodnotu. Hrozbou morálneho relativizmu je flexibilnosť voči rôznym doktrínam. Asi by sme netrvali na tom, že Adolf Hitler má plné právo myslieť si, čo chce, alebo že jeho názory nie sú o nič menej pravdivé ako mienka kohokoľvek iného.
O iných nežiaducich dôsledkoch, resp. stroskotaniach politiky multikulturalizmu (hodnotovej objektivity a vítania rozdielov, ktoré nás môžu obohatiť) informuje práve Hanus v článku Koniec muli-kulti?.
Slovensko sa môže zo skúseností Nemecka či Holandska výrazne poučiť. Pre jeho občanov by malo byť samozrejmé mať jasno napr. v otázke vstupu Turecka do EÚ.
K tomuto „mať jasno“ môže významne prispieť aj tzv. multikultúrna výchova. Nefunguje ako samostatný predmet v učebných plánoch, ani ako samostatné učivo v rámci učebných osnov v súčasnom školskom systéme. Z časti je táto problematika implementovaná v osnovách výchovy k občianstvu a etickej výchovy na základných školách.
Nie je vylúčené, že po deklarovanej kurikulárnej reforme (alternatívu ku súčasným osnovám občianskych náuk má ponúknuť ŠPU), nebude multikultúrna výchova súčasťou niektorého vyučovacieho predmetu.
Je preto nutné sa pýtať, akú multikultúrnu výchovu by sme mali chcieť a akú potrebujeme?
Aby náš prístup voči iným kultúram neznamenal iba ich integráciu, policajný dohľad či krížové výpravy proti „nepriateľom“. Ale aby taktiež multikulturalizmus neznamenal neexistenciu žiadnej hierarchie, či už kultúrnej alebo politickej.
Multikultúrnu výchovu, ktorá je potrebná v našom školskom systéme, treba založiť na základnom etnocentrizme. Ten sa nesmie chápať v pejoratívnom význame, nakoľko znamená potrebnú enkulturáciu a socializáciu, ktorými sa prenášajú zvyky a tradície z generácie na generáciu, prehlbuje sa kultúrna identita.
Multikultúrna výchova musí fungovať na princípe zásadnej nerovnosti kultúr v multikultúrnom prostredí, v uvedomení si, že tolerancia potrebuje hranice a v pripustení, že politická kultúra západných liberálnych demokracií je lepšia ako napr. politická kultúra teokratických režimov. Musí existovať politická autorita, ktorá stret kultúr vyrieši tak, že kanibali skončia za mrežami.
Multikulturalizmus je tu sociálny fakt vytvárajúci kultúrnu asymetriu, kde je možné praktizovať čiernu mágiu, ale vražda sa v nej bude trestať bez ohľadu na jej kultúrny kontext.
Autorka je doktorandkou na Katedre etickej a občianskej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
