Tak nazvali Andreas Lorenz a Wieland Wagner svoj článok v nemeckom týždenníku Spiegel (2007, 3 – 4) To, čo vnímame z diaľky a akoby sa nás to netýkalo, má takúto podobu: Čína kvitne.
Zmes plánovaného hospodárstva a kapitalizmu odtrhnutého z reťaze vedie k dvojmiestnym číslam hospodárskeho rastu. V roku 2005 predbehla Čína akoby mimochodom Veľkú Britániu a Francúzsko, o dva roky dobehne Nemecko a nezastaví sa možno ani pri Spojených štátoch. Alebo, ako hovorí americký sinológ Roderick MacFarquhar, „ešte nikdy nebolo vytvorené toľko blahobytu takým množstvom ľudí za taký krátky čas“. A to všetko s pomocou päťročných plánov, bez súkromného vlastníctva a s manipulovanými výmennými kurzami, s vládou jednej strany.
V Číne vládne marxisticko-leninská strana, ktorá využíva bez zábran všetky prednosti kapitalizmu, ale drží nad hospodárstvom štátnu kontrolu. Aj keď je fascinácia (ba aj závisť) západných publicistov a ekonómov neprehliadnuteľná, opakuje sa tu starý príbeh štátneho kapitalizmu, ktorý sa tento raz volá „socialistické trhové hospodárstvo s čínskymi vlastnosťami“. V praxi by to malo znamenať namiesto triedneho boja „demokraciu, rovnosť, spravodlivosť, vážnosť, vitalitu a vládu zákona“. Čo to znamená, okrem návratu k tradičnému konfucianizmu, nie je celkom jasné, ale celkom iste nie demokraciu v západnom zmysle slova. Čínska demokracia ostáva „demokratickou diktatúrou ľudu“, zaštítenou „stranou spoločného vlastníctva“ (ako sa nazýva čínska komunistická strana), prerastenou výbormi a orgánmi absolútne pre všetko.
Okrem ideologických úklonov však môže každý používať čo najvynaliezavejšie nástroje podporujúce činsky hospodársky zázrak. Alebo, ako to povedal Teng Hsiao Ping: „Je úplne jedno, či je mačka biela alebo čierna, dôležité je, že loví myši.“
Čína šla na to celkom opačne ako Sovietsky zväz: nijaká glasnosť, nijaká perestrojka, ale ani rozpad impéria. Zato tvrdá súťaž medzi zahraničnými investormi (veď na to boli z domu zvyknutí), a tým prístup k západnému duchovnému vlastníctvu, a tam, kde to nešlo, k jeho ilegálnemu kopírovaniu. Čínsky gradualizmus – to boli najprv ekonomické experimenty v jednotlivých osobitných zónach, od deväťdesiatych rokov sa šíri duch „čínskej osobitnej cesty“ po celej krajine.
Dnes už zďaleka nielen vo výrobe lacných tričiek a športovej obuvi, ale aj vo výrobe počítačov a airbusov: Cenu za minimálnu úsporu, ktorú tým Airbus dosiahne, vyvažuje maximum know-how, ktoré dosahuje Čína. Znie to ako z rozprávky, ale má to svoje neuralgické body. Dokedy sa dá udržať rýchlo rastúci kapitalizmus pod štátnou kontrolou? Dokedy udržia staré červené slogany reálne rastúci rozdiel medzi chudobnými a bohatými? Dokedy budú môcť stranícki vlastníci všeľudového vlastníctva zaberať pozemky tých, čo na nich pracujú, aby na nich stavali obchodné strediská, obytné domy, golfové ihriská a priemyselné parky? Dokedy budú môcť ústredné úrady hasiť lokálne nepokoje, ktorých len ony napočítali v roku 2005 oficiálne 87-tisíc? A čo je najpodstatnejšie: akú reálnu silu má ústredná moc, keď vedenie komunistickej strany a ministri nie sú často schopní presadiť svoje rozhodnutia proti záujmom mocných štátnych podnikov a kniežat z jednotlivých provincií? Do akej miery je režim schopný brániť sa rozsiahlej korupcii „crony capitalismu“? Dokedy budú môcť dávať štátne banky miliardy hnilých úverov? A najmä – dokedy budú potrebovať kvitnúce koncerny komunistickú stranu? Čína má dnes šestinu hrubého produktu Spojených štátov. Má pred sebou obrovský rastový potenciál. Zároveň sa však stáva jedným z najväčších ničiteľov životného prostredia a pod povrchom to nebadane, trpezlivo buble. Rozprávka o čínskej ceste sa končí kdesi pri slovách Žang Juna, profesora ekonómie na univerzite v Šaghaji, ktorý stroho konštatuje, že vo viditeľnej ruke štátnych plánovačov nevidí nijaký protiklad k zásadnej prevahe trhu. Je to podľa neho pomocná ruka, ako zvládnuť prechod na trhové hospodárstvo. Uvidíme, alebo aj nie.
Možno je to pre chudobnú krajinu kapitalistického „draufgängerstva“ lepšia cesta ako neriadený chaos či vízia nekonečných juhoamerických revolúcií. Možno je v tom dokonca prirodzene väčšia empatia a skúsenosť pri pomoci ešte biednejším. S tým všetkým treba rátať. Svet prestal byť po roku 1989 bipolárny, ale po invázii Američanov do Iraku aj unipolárny. Dnes je multipolárny a každý by mal vedieť, kde je ukotvený. Tancovať na mnohých svadbách, ako sa o to pokúša v poslednom čase Slovensko, sa dlhodobo nedá. Napokon treba vždy priznať farbu.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 8/2007 dňa 19. februára 2007.
