Slovenskí politickí psíčkovia a mačičky pripravili v septembri pozoruhodný guláš. Nahádzali doň Hlinkove zákony, Benešove dekréty, Clementisovu aj Mináčovu tabuľu.
Hlinkove zákony sa objavili až dva. Jeden upiekli v KDH, druhý v SNS. Hoci boli oba z podobného cesta, k šéfkuchárovi má bližšie SNS, a tak sa do guláša nakoniec dostal ich Lex Hlinka. Gulášu to neuškodilo. Kádehácky Lex Hlinka bol, priznajme to, trochu suchý. Konštatoval iba, že Hlinka sa zaslúžil o Slovenskú republiku a bude mať v parlamente bustu. Lex Hlinka à la SNS je šťavnatejší. Aj keď z neho vypadne zámer trestať poškodzovanie Hlinkovho mena, úctu jeho mauzóleu bude treba preukazovať. Hoci v ňom Hlinkove ostatky chýbajú. SNS chce na tabuľu pod budúcou bustou budúceho Otca národa umiestniť jeho výrok „My sme Slováci, pravekí obyvatelia vlasti, my vydediť sa nedáme“. Že v praveku o žiadnych Slovákoch nikto ani nechyroval a že naši predkovia, aspoň tí slovanskí, nie sú pôvodnými obyvateľmi tohto územia, evidentne nevadí.
K národným psíčkom zo SNS a KDH pridali do guláša ingredienciu podľa vlastnej chuti aj socialistické mačičky zo Smeru. Ich poslanci síce podporili zákonné velebenie nie práve moderného sociálneho demokrata Hlinku, ale ich vládni funkcionári Fico a Kubiš vzápätí odhalili na ministerstve zahraničia plastiku slovenskému komunistovi Clementisovi. Je síce poľutovaniahodné, že Clementis skončil na popravisku komunistického režimu, ale nemenej poľutovaniahodné je, že na nastoľovaní toho režimu sa sám aktívne a významnou mierou podieľal. Odhaľovať vo vládnej budove demokratického štátu pamätník človeku, ktorý pomáhal s likvidáciou demokratického režimu, je zjavne neprimerané. Ale v krajine, kde sa ani na tabuľu na oslavu prijatia ústavy nenájde nič lepšie ako výrok komunistického spisovateľa Mináča, ani nič nezvyčajné.
Aby však v guláši neplávali iba komunisti a autoritársky Hlinka, ktorého politickí pokračovatelia majú tiež na rováši jeden totalitný režim, bolo treba pridať aj nejakého kovaného demokrata. A tak SNS vytiahla zo špajze Beneša. Ten je síce, ako všetci vieme, zlý čechoslovakista, ale jeho dekréty sú to pravé orechové. Síce trochu zapáchajú princípom kolektívnej viny, ale veď v tom guláši to až tak cítiť nebude.
Jediný, kto sa do slovenského guláša nezmestil, je chudák Masaryk, 70. výročie smrti ktorého sme si pripomenuli 14. septembra. Teda vlastne nepripomenuli. V Prahe sa za účasti najvyšších ústavných činiteľov konalo prezidentom Klausom zvolané a priamym prenosom Českej televízie vysielané slávnostné spomienkové zhromaždenie. Slovenskí politici Masarykovo výročie odignorovali. Inokedy by mi to možno vadilo, ale keďže si Masaryka (na rozdiel od Clementisa a Mináča) hlboko vážim a pociťujem k nemu (na rozdiel od Hlinku a Beneša) aj nemalé sympatie, nebudem slovenským psíčkom a mačičkám vyčítať, že neskončil v ich guláši.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 9/2007.
