Rozbité rodiny a prepad pôrodnosti. Zdravotníctvo, ktoré zabíja pacientov. Sociálne panelákové byty a dávky pre slobodné matky, ktoré celé sídliská premenili na getá, plné násilia, depresie a odcudzenia… To všetko je britský „štát blahobytu“ (welfare state).
Novinár James Bartholomew píše pre noviny Daily Express. Pred pár rokmi uverejnil kontroverzné dielo, ktoré v Spojenom kráľovstve spôsobilo senzáciu. Kniha s názvom The Welfare State We’re In pomocou množstva štatistík a konkrétnych udalostí zo života predstavuje príbeh britského zaopatrovacieho štátu – jeho vznik, proklamované ciele, a najmä deštruktívne dôsledky pre občiansku kultúru širokých vrstiev spoločnosti. Bartholomew príde onedlho do Bratislavy, kde bude mať verejnú prednášku a jeho kniha má čo povedať aj slovenským čitateľom. Málokto vie, že sociálny štát, ktorý u nás začal vznikať po roku 1945, sa v mnohom inšpiroval opatreniami povojnovej labouristickej vlády Clementa Atleeho. Má ho väčšina vyspelých krajín a dokonca ani Margaret Thatcher sociálny systém úplne neodstránila. Niekde ho len okresala, inde zefektívnila, kým ďalších oblastí sa poriadne ani nedotkla.
.británia včera a dnes
Autor svoj výklad začína porovnaním britskej spoločnosti pred zavedením sociálneho štátu a dnes, po vyše 60 rokoch jeho existencie. Rôzne štatistiky i svedectvá dobových cestovateľov hovoria o Angličanoch viktoriánskeho a medzivojnového obdobia ako o zdvorilom umiernenom národe, ktorý vyznáva hodnoty disciplíny, rodiny, tvrdej práce, poriadku a slušnosti. Ľudia nezabúdali ani na menej šťastných. Viktoriánska stredná vrstva vynakladala na charitatívne účely okolo 10 % mesačných príjmov. Dnes, v čase sociálneho štátu, je to len jedno percento. Paradoxne, ako dôsledok štátneho boja s chudobou, stúpol počet sociálne odkázaných. V roku 1935 istý profesor napísal: „Davy futbalových fanúšikov sú v Anglicku rovnako poriadne ako zhromaždenia veriacich.“ Hra bola aj vtedy tvrdá, ale férovejšia. Dnes reprezentujú ostrovný futbal najmä gangy výtržníkov a hráči ako Vinnie Jones, ktorý sa stal mediálnou hviezdou vinou zákerných fyzických útokov na kolegov. Počet násilných trestných činov počas druhej polovice 19. storočia až do 40. rokov 20. storočia osciloval na úrovni okolo 5 000 trestných činov za rok. Od roku 1945 zrazu čiara na grafe dramaticky narastá, až dosahuje súčasných 350 000! Zaujímavé pritom, je, že mnohé kriminálne činy zo začiatku 20. storočia dnes už ani trestnými činmi nie sú. Zvýšila sa teda závažnosť kriminality. V priebehu jedného ľudského života sa britská spoločnosť dramaticky zmenila k horšiemu.
.kde urobili súdruhovia chybu?
Ako prvá možnosť našincovi dozaista napadne, že za úpadok mravov môže liberálny kapitalizmus. Žiadny štát na svete sa však ideálu minimálneho štátu a klasického liberalizmu nepriblížil tak dokonale ako Veľká Británia vo viktoriánskom období. A vtedy, teda v ére, keď bol štát najštíhlejší, bola spoločnosť paradoxne najsúdržnejšia. V roku 1945 bežala v britských kinách romantická dráma Brief Encounter o vydatej žene, ktorá sa na každodennej ceste do práce stretáva so sympatickým mužom. Ten sa ju pokúša zviesť. Napriek tomu, že jej manželstvo neklape optimálne, rozhodne sa zostať manželovi verná a neodbytné ponuky nápadníka odmietne. V roku 1989 sa k britským divákom dostal ďalší úspešný film s názvom Shirley Valentine. Je o vydatej žene, ktorá nemá problém podviesť svojho manžela, pričom jej milenecký pomer je tu prezentovaný ako akt oslobodenia. Trh vyžaduje čestnosť zmluvných partnerov a dodržiavanie záväzkov. No ľuďom dá len to, po čom sami túžia. V 40. rokoch chceli vernosť, dnes by sa film s takouto tematikou považoval za naivný a „málo pokrokový“.
Zmenila sa teda kultúra? A keď, tak čo ju zmenilo? Na Slovensku žije veľa ľudí, ktorí vinia napríklad rapovú muziku z toho, že maloletí žiaci upaľujú mačiatka a šikanujú spolužiakov. A odkiaľ prišiel rap? No predsa z kapitalistickej Ameriky! Eminem, americký rapper, ktorý zarába milióny a jeho vulgárne texty plné násilia – to je to, čo kritici vidia. No nevidia, že ten rapper vyrastal v gete, ktoré bolo kedysi zriadené štátom ako sídlisko so sociálnymi bytmi. Nevidia, že otca nikdy nepoznal, lebo vzhľadom na dávky pre slobodné matky sa život bez manžela stal finančne výhodným. Nevidia, že prostredie, z ktorého takýto rapper vyšiel, je kolektívne udržiavané v kolobehu chudoby a beznádeje pre systém sociálnych dávok. A že toto patogénne prostredie, ktoré vytvoril štát, sa podpisuje aj na jeho textoch.
.korene sociálneho štátu
Aj keď sa moderný štát blahobytu spája až s medzivojnovým obdobím a menami ako Atlee, Beveridge alebo Bevin, snahy o implementovanie takéhoto modelu boli v Británii už skôr. V Anglicku existovala dlhá tradícia cirkevnej charity, s ktorou však skoncoval v 16. storočí Henrich VIII. vyvlastnením majetku kláštorov. Istý druh verejnej sociálnej starostlivosti sa snažila zaviesť kráľovná Alžbeta I. Systém zákonov o chudobe pretrval až do 30. rokov 19. storočia. Kráľovská komisia, ktorá mala v roku 1834 posúdiť možnosť reformy týchto zákonov, konštatovala, že sociálne dávky ničia charakter príjemcu, vytvárajú závislosť, nárokovú mentalitu a naučený pocit bezmocnosti. Správa upozornila aj na ich časté zneužívanie a konštatovala súvislosť medzi dávkami a kriminalitou. Väčšinu z nich odporúčala úplne zrušiť.
Po zvyšok 19. storočia dominovala Británii kultúra charity a svojpomoci, aká nemala v dejinách obdobu. Ľudia nečakali na podporu zhora, skôr mali tendenciu obracať sa jeden na druhého. Spoločnosť bola oveľa lepšie prepojená zdola. Na rozdiel od Marxových predpovedí do roku 1900 sa vďaka slobodnému obchodu obrovským spôsobom zlepšil život širokých vrstiev obyvateľstva. Lakomec Ebenezer Scrooge z Vianočnej koledy Charlesa Dickensa bol skôr výnimkou než typickým predstaviteľom viktoriánskeho Anglicka.
Decentralizovaná a adresná pomoc bola veľmi efektívna. Chudák ju dostal až po vyčerpaní všetkých ďalších možností. Ľudia, ktorí sa mohli v prípade núdze spoľahnúť nanajvýš na suseda alebo vzdialenejšiu rodinu, sa snažili byť slušnejší v bezprostredných medziľudských vzťahoch a skôr mali tendenciu preventívne pôsobiť proti potenciálnym nezhodám. V dobách a krajinách, kde je izolovaný jednotlivec napojený pupočnou šnúrou na štát, je častým dôsledkom odcudzenie a spoločenský rozklad. Naopak, spoločnosť, ktorej členovia sa musia spoliehať na seba navzájom, je oveľa súdržnejšia, slušnejšia i usporiadanejšia. Pre Britov taká typická priateľská zdvorilosť mala základ práve v realite viktoriánskeho Anglicka, kde boli jediným východiskom z prípadnej núdze spoločenstvá, ktorých bol človek súčasťou.
.štát – pôvodca nezamestnanosti
Ľudia si zvykli vytvárať takzvané friendly societies, dobrovoľné družstvá, v ktorých rámci sa realizovalo poistenie pre prípad choroby, staroby a nezamestnanosti. V rokoch 1803 až 1910 narástol počet ich členov zo 704 350 na 6 600 000. Samozrejme, systém nebol dokonalý. A to sa mu stalo osudným. Aj v Británii sa šírili marxistické myšlienky, navyše príklad Bismarckovho Nemecka nasvedčoval, že ak sa veľké úspechy dajú dosiahnuť už s decentralizovaným charitatívnym systémom, čo by potom dokázal centrálne riadený verejný systém? Zaujímavé je, že cestu k prenikavému víťazstvu labouristov v roku 1945 vydláždili liberálni a konzervatívni politici. Ľudia ako Winston Churchill alebo Lloyd George zaviedli prvé povinné štátne poisťovacie schémy. Pritom desať miliónov ľudí z dvanástich, ktorí sa v roku 1911 stali súčasťou národného sociálneho poistenia, bolo už predtým poistených na súkromnej báze. Bartholomew na príklade štatistík dokazuje, že práve vláda zapríčinila svojimi sociálnymi opatreniami vysokú nezamestnanosť. Štát dávkami vlastne konkuruje normálnym zamestnávateľom. Ak pomer zárobku a voľného času, ktorý ponúka vláda, prevyšuje mzdu ponúkanú zamestnávateľom, človek jednoducho radšej zostane na podpore. Osobitne ohrození sú najmä chudobní s nižšou kvalifikáciou. Nezamestnanosť neničí svoje obete ani tak finančne ako psychicky. Nie nadarmo Freud hovorieval, že práca je najsilnejšou väzbou ľudstva k realite. Britskí nezamestnaní majú trikrát vyššiu tendenciu cítiť sa nešťastne než britskí zamestnanci. Je tu dvojnásobné riziko vzniku neuróz, desaťnásobne vyššie riziko pokusov o samovraždu a väčšia hrozba drogovej závislosti.
Sociálne zabezpečenie neviedlo len k dlhodobej nezamestnanosti. Bartholomew menuje mnoho prípadov zneužívania systému a mrhania peňazí. Štruktúra dávok znevýhodňuje sporenie, čo zase podporuje konzum a okamžitú spotrebu. Ľudia sa stávajú hrubými a nadobúdajú tendenciu k sebaľútosti.
.zdravotníctvo a školstvo
Ako horor sa číta kapitola o NHS (National Health System) – britskom verejnom zdravotníctve. Tento kolos si už žije vlastným životom a nepohlo ním ani 16 rokov konzervatívnych vlád. Pritom britské zdravotníctvo pred rokom 1948 nebolo zlé. Fungovali tu kvalitné charitatívne nemocnice, ku ktorým mali prístup aj chudobnejší. V jednom takomto zariadení vymyslel Alexander Fleming v roku 1928 penicilín. Po vzniku NHS inovatívnosť britskej medicíny značne upadla.
Výsledkom centrálne plánovaného zdravotníctva sú dlhé čakacie lehoty, nízka vybavenosť najmodernejšími prístrojmi, nedostatok postelí, nedostatočná odbornosť zdravotného personálu a nedôvera medzi pacientom a lekárom. Vo väčšine ukazovateľov zaostáva Spojené kráľovstvo za zvyškom vyspelého sveta. Zoštátnením zdravotníctva sa situácia objektívne zhoršila. Osobitným problémom je nedodržiavanie hygienických predpisov. Namiesto rozšírenia siete boli v uplynulých rokoch zatvorené niektoré z najstarších nemocníc. Často išlo o zariadenia zriadené zo súkromných fondov, ktoré boli po vojne znárodnené. Autor uvádza aj niektoré štúdie a svedectvá o charitatívnych nemocniciach a zdá sa, že hygiena i angažovanosť personálu boli na vyššej úrovni. Podľa Bartholomewa vedie podpriemernosť NHS k zbytočným predčasným úmrtiam vyše 15-tisíc ľudí ročne. Títo pacienti by mohli žiť, keby mala krajina zdravotníctvo aspoň na priemernej úrovni. Ešte aj Švédi majú v zdravotníctve viac trhových prvkov ako Briti.
Podobne je to so školstvom. Pred zavedením povinnej školskej dochádzky a siete verejných škôl v Británii existoval rozsiahly sektor s neštátnym vzdelávaním. V roku 1870 mali aj chudobnejšie deti za sebou 5 až 7 rokov vzdelania. Opäť môže znieť prekvapujúco, že gramotnosť bola vyššia ako dnes. Teraz ani po 11 rokoch povinnej školskej dochádzky nie je 82 % anglických školákov schopných vyhláskovať slovo „environment“. Znalosti matematiky sú rovnako biedne. V medzinárodnom porovnaní z roku 1995 skončilo Anglicko na 24. mieste. Prvý bol Singapur a Slovensko sa vtedy umiestnilo na 7. mieste.
Rovnosť šancí štátne školy neposilnili. Bohatší rodičia (vrátane labouristických politikov) dávajú deti do súkromných škôl. Keďže v škole sú „držané“ aj také živly, ktoré sa o vzdelanie nezaujímajú, výsledkom je neporiadok na hodinách, 23-percentné absencie, šikanovanie a vytváranie mládežníckych gangov. Zrušenie alebo prinajmenšom skrátenie povinnej školskej dochádzky by z vyučovania vylúčilo problémových jedincov, ktorí si vzdelanie nevážia a namiesto rozvracania škôl by spoločnosti mohli byť užitoční aspoň ako zametači ulíc. Bartholomew dokumentuje antisocializačný vplyv verejného školstva nielen na štatistikách, ale aj na konkrétnych príkladoch žiakov, ktorí boli v škole zabití alebo ťažko zranení.
.sociálne bývania a rodinné násilie
U nás je bohužiaľ zanedbanou témou otázka, ako život v odľudštených panelákových králikárňach poznačil medziľudské vzťahy. Bartholomew uvádza príklad ľavicových sociológov, ktorí krátko po vojne navštívili londýnsku štvrť Bethnal Green. Očakávali, že nájdu rozbité sociálne prostredie, keďže išlo o štvrť s chudobným obyvateľstvom, ktorú sto rokov predtým vykreslil v najčernejších farbách Charles Dickens. Prekvapilo ich, že ľudia, ktorých tu našli, žili síce skromne, ale usporiadane. V obydliach sa vedľa seba tiesnili aj dve-tri generácie jednej rodiny, ale prostredie bolo súdržné a vitálne.
Potom sa v rámci štátneho blahobytu začali stavať sociálne panelové bytovky. Široké rodiny a susedské spoločenstvá boli nahradené neosobnosťou. Na rozsiahlych spoločných priestoroch panelákov sa podpísalo, že sa za ne nikto necítil zodpovedný, a tak ich čoskoro zavalila špina a steny pokryli graffiti. Rozsiahle plochy okolo domov sú zaplnené odpadkami. Panelové sídliská sa stali semeniskom zločinu a zúfalstva. Negatívne dôsledky mala aj regulácia nájomného, ktorá spôsobila, že majitelia nemali na opravu budov peniaze. Architekti časom identifikovali konkrétne stavebné prvky, prostredníctvom ktorých panelové sídliská narúšajú spoločenské väzby. No táto fascinujúca téma si zaslúži osobitné spracovanie. Veľmi zaujímavá je kapitola o rozpade manželstva a rodiny. Na Slovensku existuje klišé o zlej tradičnej katolíckej rodine, kde otec patriarcha mláti svoju ženu a zneužíva deti. Proti tomu stojí moderná osvietená rodina, ktorá sa neviaže na „prekonanú inštitúciu manželstva“ a deti v nej vlastne profitujú z pravidelného striedania partnerov svojho biologického rodiča. Bartholomew ponúka iný obraz. Medzi rokmi 1900 – 1960 sa 5 percent britských detí rodilo mimo manželstva. Dnes je to 40 percent. Ľudia sa viac rozvádzajú a uzavretých sobášov je menej. Sociálny štát v snahe pomôcť slobodným matkám nakoniec vytvoril kultúru, v ktorej sa mladým dievčatám oplatilo „nechať sa zbúchať“. Ľahko sa vďaka tomu dostali k sociálnemu bytu (na panelovom sídlisku) a štát im začal vyplácať peniaze. Problém je, že osamelý rodič má spravidla menej peňazí ako dvaja rodičia. Medzi chudobnými je len 10 percent manželských párov, ale až 51 percent slobodných matiek. Deti tak vyrastajú v horších pomeroch, než by museli. Matka sama nemá čas dieťa vychovávať, a tak jeho osobnosť formuje štátna škola a sídlisko. O dôsledkoch absencie druhého rodiča (zvyčajne otca) ani nehovoriac.
Pre mužov je štátna podpora slobodných matiek na prvý pohľad výhodná. Môžu sa správať sexuálne neviazanejšie. Veď o dôsledky sa postará sociálny systém. No osamelí muži sú deštrukciou rodiny postihnutí rovnako ako ženy a deti. Žijú kratšie, majú vyššiu samovražednosť, a tak ďalej. Slovenského čitateľa asi najviac prekvapí, že podľa britských údajov oveľa častejšie ako biologický otec v tradičnej rodine má tendenciu zneužívať deti partner biologickej matky v neúplnej rodine. Sociálny štát zdaňuje zosobášené pracujúce páry a rozdáva peniaze nepracujúcim osamelým rodičom. Citové a psychologické dôsledky pre spoločnosť sú zrejmé.
.skeptický záver
Keby sa Veľká Británia po vojne nerozhodla budovať silný sociálny štát a ponechala by nízke dane, mohla byť dnes o 25 percent bohatšia. Nebola by pätnástou, ale treťou najbohatšou krajinou na svete. Nikto by nemusel zomierať na ulici. Dávno pred rokom 1945 tu boli neštátne školy pre chudobných, charitatívne nemocnice a štruktúry svojpomoci, ktoré sa vyvíjali po stáročia a zničili, prípadne znárodnili ich až politici. Tieto systémy neboli dokonalé. Ambiciózni verejní činitelia si napríklad mysleli, že ak preberú vzdelávanie do svojich rúk, zvýšia gramotnosť britských detí z 93 percent (pred zavedením povinnej školskej dochádzky) na 100 percent. Namiesto toho vytvorili situáciu, keď štvrtina detí nevie poriadne písať a čítať. A tak to dopadlo v každej jednej oblasti. James Bartholomew je skeptický, pokiaľ ide o možnosť zbaviť sa „welfare state“. Je možné, že škody, ktoré napáchal, sú už nezvratné.
Problém priaznivcov sociálneho štátu spočíva v tom, že ho posudzujú podľa vznešených cieľov, ktoré sám proklamuje – ako je rovnosť, spravodlivosť a zmiernenie chudoby. Nehodnotia ho podľa výsledkov, ktoré sú často nielen iné, ale presne opačné než očakávali. Británia by si podľa autora mohla brať príklad aspoň zo svojich bývalých kolónií, Singapuru a Hongkongu, ktoré začínali z ničoho a dnes ju predbehli – s nižšími daňami a so štíhlym sociálnym systémom, ktorého základom je rodina.
Autor je šéfredaktor www.pravespektrum.sk
James Bartholomew, autor knihy The Welfare State We’ re in, bude mať v Bratislave dňa 18. apríla 2007 verejnú prednášku, na ktorú Vás pozývame. Viac informácií o prednáške zíksate tu.
