Hnev, uzatváranie sa do seba, skepsa, rezignácia, apatia. To je len pár z pocitov a postojov mnohých občanov vo vzťahu k štátu. Teda k tej servisnej organizácii, ktorej by sme mali dovoliť robiť iba to, čo rovnako dobre alebo lepšie nezvládneme ako jednotlivci, rodiny, miestne spoločenstvá či v rámci samospráv. Chceme za svoje dane kvalitný servis a chceme, aby sa štát nestaral do všetkého, aby plnil len základné funkcie a tie aby plnil kvalitne. Pod toto základné posolstvo Procházkovho manifestu Alfa by sa pokojne mohli podpísať mnohí z nás. Hovorí nám z duše, hovorí to jasne, bez kalkulu a teraz. Teraz, teda v čase, keď nám prvý raz od roku 1989 opäť vládne jedna strana, pričom frakcie oponentov sa zúfalo a márnomyseľne zmietajú vo vlastnej prázdnote. Teraz, teda v čase, keď mnohí už rezignovali. Časovo a obsahovo je Procházkova Alfa jednoznačne iniciatívou namieste.
Procházka hovorí, že tento štát prestáva fungovať a vo svojej súčasnej podobe je pre nás len bremenom. Pomaly zlyháva i základná záchranná sieť a štátom ponúkaná vynucovaná solidarita bez prirodzených väzieb a zmyslu smeruje k tomu, že sa z údajných istôt stávajú už len ilúzie. Preto sa Procházka pýta, či je tu ešte možnosť “prevýchovy štátu,” pýta sa, či už nie je neskoro na to, aby sme naučili štát správať sa k nám ako k svojim zákazníkom. A keďže nepatrí k tým, čo sa už nechali znechutiť a rezignovali, ponúka i odpovede a riešenia. Menej môže byť viac. Navrhuje preto ústavne zakotviť pravidlo žiadneho deficitu v intervale volebného cyklu. Požiadavka na žiadne odvody môže znieť radikálne, má však svoje opodstatnenie. Dnešné zdravotné odvody sú skôr zdravotnou daňou a ani s poistením nemajú nič spoločné. Preto navrhuje základ zdravotnej starostlivosti financovať z daní a na nadštandard si môžeme v skutočných zdravotných poisťovniach priplatiť dobrovoľne. Podobne navrhuje financovať zo štátneho rozpočtu z našich daní základnú dôchodkovú dávku a na nadštandard nám necháva možnosť dobrovoľne si sporiť v dôchodkových fondoch. Tých, ktorí myslia na svoje zabezpečenie v budúcnosti, odmeňuje daňovými úľavami v prítomnosti.
Na zastavenie daňovej expanzie má slúžiť ústavné taxatívne vymedzenie daní z príjmu a spotreby, ktoré smie štát vyrubovať. Majetkové dane majú výlučne môcť od nás vyberať len samosprávy. Pre občanov miest a obcí navrhuje tiež tzv. participatívne rozpočty, pričom však zatiaľ chýba zmienka o tak potrebnej municipalizácii Slovenska. Okrem jednoduchých a prehľadných daní sa má obmedziť i dávková džungľa, no pralesu skrytých poplatkov sa zatiaľ Alfa nevenuje.
Sociálny systém má byť adresný a spravodlivý. Namiesto dnešných takmer sto rôznych dávok, z ktorých väčšina nesie pečať sociálneho inžinierstva, navrhuje zaviesť len štyri typy dávok na kompenzovanie dvoch typov sociálnych rizík, ktoré definuje ako neschopnosť živiť sa vlastným úsilím a hmotnú núdzu. Úlohou štátu má byť len “postarať sa o základ pre všetkých, ktorí si ho nebudú schopní zabezpečiť sami.” O ostatné sa nemá starať štát, ale spoločnosť – teda my.
Princíp “menej môže byť viac” by sa podľa autora Alfy nemal vzťahovať len na rozpočet a funkcie štátu, ale i na legislatívny rámec. Ponúka nám i regulačnú reformu – menej dobre premyslených zákonov môže znamenať viac lepšie vymáha(teľ)ných pravidiel.
Procházkova cesta nie je plná slovného šalátu, na akú občanov pozýval pred časom jeho stranícky predseda Figeľ. Ak si na lavicu hanby k Figeľovi, ktorý ešte i deň po zverejnení Alfy do médií samoľúbo rapotal, že ju nečítal, prisadnú aj ďalší politici pravého spektra, je to ich vizitka. Pýcha predchádza pád. Či sa k alfe pridá i omega, to už nezávisí len od Radoslava Procházku. Je to otvorená výzva pre všetkých tých, ktorí nerezignovali na to, že na Slovensku môžeme raz mať silnú spoločnosť a jednoduchý štát.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2012.
