„A podivuhodné je, že i navzdory ptačímu a prasečímu moru, nemoci šílených krav a kulhavce a slintavce, parazitům v rybách, hormonům v telatech a salmonele ve vejcích ještě žijeme…“
(Peter Hahne: Konec legrace. Praha, Návrat domů, 2007, s. 77).
Hahne je človek, ktorý vie, o čom hovorí. Je mužom médií a dá sa povedať, že je ich kritikom znútra. Dôležitým; riaditeľ druhého programu nemeckej verejnoprávnej televízie ZDF Markus Schächter ho označil za „najdôležitejšieho muža v Berlíne“.
Dnes by sme k tejto palete mohli pokojne pridať celosvetovú klimatickú katastrofu otepľovania, proti ktorému sa rozhodli bojovať všetky vlády sveta. Kniha Petra Hahneho však nie je anekdotická. Hovorí o hodnotách, morálke, etike a cnostiach. O téme, o ktorú sme sa nedávno povrchne v politike obtreli aj my. Uspokojili sme sa konštatovaním, že morálka a hodnoty do politiky nepatria. Dnes za to žneme búrku.
Hahne morálkou označuje súbor pravidiel, ktorý je v spoločnosti akceptovaný a záväzne prikazuje, čo je správne a nesprávne, dobré a zlé. Etika zase určuje normy morálky, skúma ľudské správanie a hľadá motívy jeho úspešného pôsobenia, normy a hodnoty, predstavy, ktoré uznáva a podľa ktorých sa orientuje celá spoločnosť alebo aspoň veľký počet jej príslušníkov. A cnosti prenášajú tieto hodnoty do každodenného života. Možno by stačilo, keby bol výsledkom našej citovej výchovy a hodnotovej orientácie vo vzdelaní tento jeden-jediný odsek. Nemusel by byť ani vytesaný na priečeliach gymnázií, stačilo by, keby bol vpísaný v našich mysliach.
S touto výzbrojou mapuje Hahne nemecký svet a výsledky sú viac ako zdrvujúce. Vidí ho ako spoločnosť náladovej demokracie, hyperaktivity až do straty vedomia, úspechu, zábavy, túžby po senzáciách, straty zahanbenia, maródov, voľného času, nedbalosti, ľahostajnosti, nariekania, kultu mladosti vo veku staroby, meštiackej idyly.
Opisuje ju ako zbabelú spoločnosť, ktorá sa bojí sporu, spoločnosť bezcieľnu, kde sa medzitým z požiadavky rešpektovať presvedčenie druhých stala požiadavka nemať nijaké vlastné presvedčenie, spoločnosť straty autority rodiny a školy, kde sa mnohí mladí ľudia naučia v škole základné práva, ale o povinnostiach a zodpovednosti sa takmer nehovorí, spoločnosť mediálnej manipulácie a kampaňovitosti, ilúzie alebo get real, kde si ľudia permanentne nechcú pripustiť skutočnosť, spoločnosť meštiakov, ktorí majú absolútny vzťah k relatívnym veciam. Na rozdiel od trvalo udržateľných kverulantov však Hahne ponúka protiváhu. Nachádza ju v Hannoverskom magazíne z roku 1876, kde je to „vzájomná ohľaduplnosť, slušnosť, záujem jedného o druhého, znášanlivosť, sebaovládanie“, ale aj dnes. V dobrej službe, uspokojení z práce, vnútornom pokoji, americkej uznanlivosti a životnej radosti, vo výchove ako príklade a láske.
Práve v tomto slove spočíva jadro Hahneho knihy: „Láska súvisí s dôverou. To, že stojíme pri sebe, že sa jeden o druhého staráme, že sme spolu v ťažkých situáciách a zdieľame spolu svoj život – to je láska, ktorá podľa Biblie nič nežiada, ale posilňuje. Obetuje sa a tým rastie. Berie toho druhého, aký je, miluje ho takého, aký je. To všetko však odporuje chybnému mysleniu našej egoistickej spoločnosti, ktorá sa zameriava len na výkon.“ Je to patetické? Je to pravdivé.
Hahne cituje a cituje často. Aj to patrí do jeho vnútornej výbavy – úcta k autorite. V tejto súvislosti si dovolím len dva kľúčové citáty. Oba sa týkajú základov našej kultúry. Theodor Heuss: „Európa stavia na troch pahorkoch. Na Areopágu (grécke myslenie o demokracii), na Kapitole (rímske myslenie o štáte a jeho občanoch, o „res publica“) a na Golgote (kresťanské učenie o slobode, spravodlivosti a ľudskosti).“
Hans-Georg Gadamer: „Budúcnosť je pôvod. Pokiaľ si už nespomíname na svoj pôvod, nebudeme mať nijakú budúcnosť.“ A ešte jedno. Podstata problému sa skrýva v presmyčke medzi dnešným: „Čo nechcete, aby robili vám, nerobte druhým“ a tým, čo nás sprevádza trvalo: „Čo chcete, aby druhí robili vám, robte vy druhým.“
Áno, ide o spor, spor o hodnoty. Dá sa viesť, ak si budeme vedomí svojho pochybovania, chybovania, omylnosti. Vtedy bude pre nás platiť: „To, čo si myslíme, musíme aj hovoriť. To, čo hovoríme, musíme aj robiť. Tým, čo robíme, musíme aj byť.“ Aby nedošlo k omylu, nepovedal to nijaký rojko, ale v roku 1989 zavraždený riaditeľ nemeckej banky Alfred Herrhausen.
Autor je literárny vedec, profesor Humboldtovej univerzity v Berlíne a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2007 dňa 28. mája 2007.
