Zamietnutie navrhnutej ústavy Európskej únie (EÚ) vo Francúzsku a Holandsku dáva príležitosť zamyslieť sa v súvislostiach nad alternatívami budúcnosti Európy. Za hlavné varianty politickej a ekonomickej budúcnosti Európy považujem: (1) nezávislé národné štáty, (2) selektívnu funkčnú integráciu, (3) spoločenstvo európskych štátov a (4) európsky štát. Čo treba zvážiť pri voľbe niektorej z týchto alternatív?
Prezident Českej republiky Václav Klaus poskytol vo Financial Times z 30. augusta 2005 výstižné usmernenie, ako by Európania mali urobiť túto voľbu: „Najskôr si musíme vyjasniť, akú Európu chceme a aké náklady a prínosy by mohlo to ktoré riešenie priniesť. Nesmieme sa brániť spontánnej integrácii alebo globalizačným procesom. Nákladná, slobodu obmedzujúca uniformita, harmonizácia a centralizácia by však nemali byť jej súčasťou. Nemala by ňou byť ani povinná “európska” ideológia, lebo trh ideí musí zostať otvorený pre budúci politický vývoj v pravo-ľavom spektre jednotlivých európskych krajín.“
Národné štáty
Alternatívou budúcnosti Európy bez formálnych prvkov integrácie je skupina nezávislých národných štátov. Európania pochopiteľne kvôli krvavým konfliktom medzi štátmi v minulosti nedôverujú nacionalizmu. Pojem nacionalizmus však používam na popísanie systému nezávislých národných štátov. Pripomeniem i dôvody, pre ktoré boli národné štáty základnými stavebnými kameňmi väčšiny politických systémov.
Primárne, politická lojalita väčšiny ľudí patrí štátu ako oblasti, ktorá má spoločný jazyk, kultúru a dejiny. Nemali by na to zabúdať tí, čo si napríklad želajú a očakávajú, že vznikom európskeho štátu by sa vytvorila európska politická identita.
Navyše, existuje len málo služieb vlády, ktoré majú významné „úspory z rozsahu“. Pri poskytovaní vládnych služieb ako vzdelávanie, súdy, polícia, zdravotníctvo a doprava nedochádza k úsporám z rozsahu. Iba pri službách vlády ako obrana, environmentálna politika, obchodná politika, menová politika a vedecký výskum môže dochádzať k určitým úsporám z rozsahu. Tie je však obvykle možné dosiahnuť dobrovoľným zoskupením národných štátov, bez súvisiacich problémov s vytváraním a udržiavaním viacnárodného štátu. Navrhujem, aby Európania brali nacionalizmus – čím myslím skupinu nezávislých národných štátov otvorených procesu selektívnej a dobrovoľnej integrácie – ako vážnu alternatívu “nákladnej, slobodu obmedzujúcej uniformity” európskeho štátu.
Selektívna funkčná integrácia
Skutočne je iba málo vládnych služieb, prinášajúcich vo významnej miere úspory z rozsahu. Pre poľnohospodársku politiku napríklad neexistuje vo všeobecnosti žiadny dôvod na integráciu na nadnárodnej, či medzivládnej úrovni.
Iné je to v prípade obrany. Náklady na obranu prepočítané na jedného človeka totiž klesajú s počtom ľudí nachádzajúcich sa v bránenom území. V tomto zmysle bolo NATO tradičnou alianciou na obranu Západnej Európy pred Sovietmi. Dnes je po rozpade Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy a po vstupe ďalších štátov do NATO situácia iná. Zvýšená spoločná obava jeho členov z vojenských alebo teroristických hrozieb zvonka je ďalšou podstatnou zmenou. Napriek tomu nedošlo k zmene charty NATO. Pre ďalšiu funkčnú integráciu sú podľa mňa potrebné zmeny v článku V. (ktorý zaväzuje každého člena reagovať na útok na hociktorú členskú krajinu) a v pravidle „konsenzu“ pri schvaľovaní vojenských operácií mimo územia jeho členov.
Istý dôvod pre rámec európskej environmentálnej politiky na medzivládnej úrovni tiež existuje. Musí však byť striktne obmedzený len na oblasti, v ktorých dopady na životné prostredie pôsobia naprieč hranicami štátov. Štandardy pre pitnú vodu, hospodárenie v lesoch a ďalšie treba ponechať na národnej úrovni. Platí tiež, že väčšia oblasť so spoločnými pravidlami obchodu vytvára úspory z rozsahu. Integrácia obchodných politík v colnej únii preto má určité opodstatnenie, avšak bez vnútorných obmedzení, regulácií a iných nákladov, spojených so všetkými činnosťami EÚ. Problémom EÚ e práve to, že nie je možné byť jej členom bez znášania zodpovedajúcej časti týchto nákladov. Pree európsku krajinu je výhodné byť členom európskej zóny voľného obchodu (ako je EFTA), ktoré si nevyžaduje členstvo v EÚ. Problematická, až neudržateľná, je menová integrácia v Európe. Primárny problém EMÚ je, že nemá žiaden z atribútov dobre fungujúcej menovej únie a je stále viac náchylná na asymetrické šoky, ktoré môžu priniesť veľké náklady. Mementom je kolaps európskeho mechanizmu výmenných kurzov (ERM) v septembri 1992, ku ktorému došlo po zjednotení Nemecka a následnom presmerovaní čistého vývozu kapitálu zo Západného Nemecka na obnovu Východného Nemecka. Najväčšmi hroziaci asymetrický šok v (blízkej) budúcnosti vyplýva z rozdielov medzi systémami dôchodkového a zdravotného poistenia v členských krajinách. Výrazne nepriaznivý dopad to môže mať najmä na krajiny s klesajúcim počtom obyvateľov, ktorých vlády poskytujú štedré dôchodky a zdravotnú starostlivosť. Rozpad EMÚ možno očakávať do 10 rokov. Krajinám, ktoré ešte nie sú v eurozóne odporúčam, aby svoje rozhodnutie odložili na čo najneskôr.
Spoločenstvo európskych štátov
Ďalšou alternatívou je potenciálne viacúčelové spoločenstvo európskych štátov, ktoré Václav Klaus navrhol pomenovať Organizácia európskych štátov. V tomto spoločenstve by neexistovalo spoločné občianstvo či priame voľby tých, ktorí by ho riadili. Východiskom zastúpenia by bola váha podľa počtu obyvateľov. Takéto spoločenstvo by však nemalo právomoc zdaňovať a príspevky členských štátov by boli priamo úmerné miere ich zastúpenia. Najvýznamnejšími krokmi od súčasnej EÚ k tejto obmedzenej forme združovania sa štátov by bolo zrušenie viacerých zmlúv počnúc Jednotným európskym aktom, zmena zastúpenia v Rade EÚ z rovnosti zastúpených členských štátov na zastúpenie priamo úmerné počtu obyvateľov a zrušenie Európskeho parlamentu.
Európsky štát
V porovnaní s predchádzajúcimi scenármi budúceho vývoja Európy sa zdá pravdepodobnejšia a zároveň však aj rizikovejšia alternatíva cesta k európskemu štátu. Navrhovaná euroústava by v prípade jej prijatia bola najdôležitejším krokom k nemu. Nevidím dôvod na založenie európskeho štátu, ale je na Európanoch, aby o tom rozhodli. V euroústave vidím tri hlavné problémy: nejasne a nejednoznačne zadefinovaný vzťah medzi Úniou a členskými krajinami, posilnenie kompetencií Komisie a Charta základných práv ako výpočet garantovaných nárokov a práv smerujúcich k harmonizovanému sociálnemu euroštátu.
Charta je podrobným zoznamom nárokov občanov na štát, napríklad na vzdelávanie, bezplatné sprostredkovanie práce, dávky sociálneho zabezpečenia a služieb, pomoc pri výstavbe bývania, či dokonca na služby všeobecného ekonomického záujmu a vysokú úroveň ochrany životného prostredia a spotrebiteľa. Ak členské štáty nebudú mať právomoc určovať skladbu verejných služieb a požiadaviek na ich dostupnosť, tak sa z EÚ sa stane obrovský harmonizovaný sociálny štát.
Časom sa ukáže, že preukázateľne nedokonalá Európa národných štátov je lepšou ochranou slobody ľudí než prijatie navrhovanej ústavy v dobrej viere v dokonalejšiu Európsku úniu.
Autor je riaditeľ Cato Institute (USA)
Text je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela dňa 8. decembra 2005 v rámci cyklu prednášok Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS).
Celý text prednášky je k dispozícii na stránke KI tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2006.
