Kaščák s Pupalom nám vo svojej Škole zlatých golierov predkladajú vlastný obraz sveta, vymodelovaný podľa Foucaultovho konceptu governmentality. Chrbtovou kosťou Foucaultovho teoretického konceptu je zistenie, že naše životy ovláda neoliberalizmus, ktorý je „všeobecným mocenským vzorom“ a „ktorý inštaluje stavy nadvlády“. Kačšák s Pupalom mu vehementne pritakávajú a pokúšajú sa odhaliť celosvetové neoliberálne sprisahanie.
V decembri minulého roka navštívili autori knihy Škola zlatých golierov. Vzdelávanie v ére neoliberalizmu (SLON, 2012) Ondrej Kaščák a Branislav Pupala ministra školstva Dušana Čaploviča, aby mu osobne odovzdali čerstvý výtlačok tejto ich najnovšej publikácie. Kniha ministra natoľko nadchla, že ju zaradil medzi svoje tri najobľúbenejšie tituly roka 2012. Čo ho na nej tak zaujalo?
Autori do textu premietajú svoje znepokojenie nad stavom vecí verejných, ako aj obavy zo spoločenského bezvetria, v ktorom sa problémy súvisiace s agendou verejných služieb neriešia, ale hromadia. Tušeniu tieňov, ktoré považujú za svetlohru manipulatívneho ovládnutia našich každodenných životov neviditeľnými chápadlami neoliberalizmu, dávajú legitímnu podobu vedeckej analýzy tým, že – ako sami v úvode priznávajú – „nasadli na už rozbehnutý vlak governmentálnych štúdií“. Foucaulta pasujú za „referenčného autora súčasných analýz neoliberálnych foriem sociálnej správy v rôznych sociálnych sektoroch“ a tým ho šikovne využívajú ako strategický štít, spoza ktorého – dokonale krytí – hravo vystreľujú verbálne šípy do stereotypov našej doby.
Účel knižky je zjavný – autori nás chcú prebudiť z letargie, vyviesť z nevedomosti a poučiť o hrozbe tichej, nenápadnej a predsa všadeprítomnej neoliberalizácie našej spoločnosti. V snahe ohúriť čitateľa zdobia argumenty, o ktoré sa opierajú expresívnym verbálnym prejavom, čo nepochybne pridáva textu na pútavosti a zvyšuje jeho potenciu prekvapovať. V záľahe nemastných-neslaných akademických publikácií, zostavovaných až obsedantne korektne, ide o osviežujúcu zmenu. Absencia očakávanej objektivity však časom začne čitateľa natoľko vyrušovať, že stratí voči autorom dôveru. Keď navyše odhalí, že autori sa ani len nesnažia predostrieť pohľad na opisovanú problematiku z viacerých strán, ale realitu vtláčajú iba do svojich obľúbených governmentálnych formičiek, nedôvera začne byť oprávnená.
Dobrá úvaha o aktuálnom spoločenskom dianí by mala vedieť rozkľúčovať ťažiskové témy a navrstviť ich v neočakávaných súvislostiach. Zo záľahy detailov by nám mala pomôcť vyšpecifikovať hlavné problémy a nasvietiť ich z viacerých strán, aby sme mohli postupne sami odhaľovať súvislosti, ktoré nie sú zjavné na prvý pohľad. Čitateľ, odhodlaný vydať sa na takúto dobrodružnú intelektuálnu cestu, je však pri čítaní zlatých golierov veľmi rýchlo sklamaný. Na myšlienkovom rázcestí, kde by rád chvíľu postál a zvažoval, či bude ďalej nasledovať Foucaulta alebo Kaščáka s Pupalom, alebo si trúfne pobrať sa ďalej vlastnou cestou, mu autori veľa možností neponúkajú. Turistických značiek rozsypali okolo neho veľa, no VŠETKY ukazujú iba jedným smerom. VŠETKY cesty vedú k neoliberalizmu, VŠETKY sú jeho kritikou a VŠETKY nám velia od neho utekať čo najďalej. Medzi Foucaultom, Kaščákom a Pupalom v tejto knižke niet rozdielu, všetci traja svorne kričia, že VŠETKO, čo žijeme tu a teraz je neoliberálna realita a my nemáme na výber – buď ju budeme i naďalej žiť, alebo ju odmietneme, nič medzi tým. Pointa knižky začína byť príliš skoro priehľadná, nuda nastupuje príliš rýchlo.
Veľká škoda, že ideologická zaslepenosť bráni autorom vyliezť z Foucaultovej zvieracej kazajky a pozrieť sa na slovenskú realitu svojimi vlastnými očami. Videli by, kde všade trčí slovenskému „neoliberalizmu“ slama z topánok, čo všetko ním nie je, napriek tomu, že by ním možno i chcelo byť, a čo z toho, čo sa zaň formálne vydáva, je jeho pravým opakom.
Na Slovensku sa neudiala žiadna postsocialistická katarzia, ktorá by z nás zmyla nános komunistickej minulosti. Žiadne zásadné zmeny, ktoré by našu socialistickú mentalitu prevrátili naruby, sa nestali. Na Slovensku nevládne Foucaultov homo economicus pod heslom Liberté!ani keď by sme prižmúrili obe oči. Namiesto tvrdo racionálnych pravidiel kapitalizmu tu totiž stále platí, rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi, že z cudzieho krv netečie a kto nekradne zo spoločného, okráda vlastnú rodinu, že dobre sa má iba ten, kto sa vyzná v tlačenici a má kamarátov na tých správnych miestach, že pravda a spravodlivosť víťazia iba v Dobšinského rozprávkach a v reálnom živote kto si otvorí hubu, ten po nej i dostane.
Faloš, rodinkárstvo, papalášizmus a zlodejiny rámujú našu slovenskú každodennosť, nie „neoliberálna racionalita“ vyjadrená imperatívom transparentnosti, kompetentnosti a efektívnosti. Výborne to vystihol Peter Breiner, človek každodenne konfrontovaný so skutočnou americkou neoliberálnou realitou: „Veci, ktoré na Slovensku zásadne nefungovali, dnes fungujú o čosi lepšie. Ale niečo ako keby tu zostalo zakonzervované. Mnohí ľudia sú ako zombies – energia, motivácia a chuť niečo urobiť je stále potlačená tým, že je ľahšie niečo ukradnúť. Prežiť za plat je stále viac ako niečo vymyslieť, byť tvorivý a ísť dopredu. Sklon k pohodlnejším riešeniam a vynaliezaniu zlodejských metód sa odovzdáva z generácie na generáciu ako hodnota. Základná morálka, ktorá u šimpanzov ešte ako-tak prežíva, ako keby tu nikdy ani neplatila. Stačí sa pozrieť, kto je generálny prokurátor, prezident, predseda vlády – sú vo funkciách vďaka demokratickým voľbám. Značná časť národa si myslí, že to, čo vyznávajú a uskutočňujú, je pozitívne. To nie je odsudok, to je štatistika“.
Ako má teda čitateľ uveriť vyhláseniu autorov, že „neoliberalizmus sa už dôkladne usídlil aj v našich podmienkach, v našom sociálnom živote, vzdelávanie a školstvo nevynímajúc“ a že „niet žiadnych pochybností, že neoliberalizmus radikálne mení povahu vzdelávania“? V súlade s načrtnutým slovenským koloritom – čo sa babe zachcelo, to sa jej prisnilo?!
Zlaté goliere sú však napriek tomu užitočnou knižkou. Napriek ideologickému tmárstvu v nej možno nájsť aj povestnú zlatú žilku, pre ktorú sa ju oplatí vziať do rúk, hoc so sebazaprením. Ak z nej dokážeme odpreparovať blúznenie o všade prítomnom diablovi neoliberalizmu, narazíme na viaceré postrehy, ktoré provokujú k hlbšiemu zamysleniu. Zavedú nás za oponu nášho všedného života, odkryjú prázdnotu ľúbivých politických hesiel a odhalia nitky, za ktoré nami občas naozaj ktosi nenápadne poťahuje. Nie síce v natoľko paranoidných scenároch, aké nám vykresľujú Kaščák s Pupalom, ale v dosť zaujímavých na to, aby sa nad nimi dalo len tak mávnuť rukou.
Tým sa napokon účel knižky napĺňa. Kto chce vedieť viac, nechá sa ňou (z)viesť do hĺbky, na koho to bude veľa, zapne si telku a pozrie si Panelák. Násilného vymetania ideologických démonov sa dnes, chvalabohu, nemusíme povinne zúčastňovať ako kedysi. to by sme si mali pripomenúť vždy, keď sa niekto postaví na barikády a začne vykrikovať o kapitalistických okovách. Napriek morálnemu marazmu, ktorým sme obklopení, žijeme v dobe, kedy môžeme o miere svojej „neslobody“ uvažovať celkom slobodne.
Mimochodom, to nám ani v päte nenapadlo, kým sme sedeli ešte ako deti v socialistickej škole, kedy k „štábnej kultúre“ povinnej školskej dochádzky patrilo, že nás učitelia hnali namiesto do múzeí na politické akcie straníckych papalášov. Ako živé ozdôbky vtedy pionieri pochodovali, spievali a radostne sa usmievali do kamier na straníckych zjazdoch a v prvomájových sprievodoch, s hlávkami manipulatívne vymetenými nadšene vítali svetlé zajtrajšky… Skôr než niekto vyrazí na lov neoliberálnych čarodejníc so zlatými goliermi, mal by si pripomenúť skutočnú realitu „starých zlatých čias“.
Ondrej Kaščák, Branislav Pupala:
Škola zlatých golierov. Vzdelávanie v ére neoliberalizmu
Vydavateľ:
SLON – Sociologické nakladatelství
Prvé vydanie:
23. november 2012
ISBN:
9788074191138
Autorka je analytička a editorka Portálu o reforme vzdelávania | noveskolstvo.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2013.
