Iracionalita číha na každú ľudskú nespokojnosť, na každé trápenie, na každé nepohodlie, aby ponúkla svoje bludy ako príjemné a pohodlné „alternatívne“ riešenia. Niektoré iracionálne bludy, napríklad tie z oblasti liečiteľstva či homeopatia, sú natoľko extravagantné, že ich možno ľahko odhaliť. Iné sú subtílnejšie, tvária sa milo a ľudia sa stanú ich obeťou jednoducho preto, lebo v takom príjemnom a zdanlivo racionálnom obale zradu nečakajú. To je prípad takzvanej waldorfskej pedagogiky.
Mnohí rodičia aj pedagógovia kritizujú uniformnú, autoritárnu, stresujúcu a na memorovanie encyklopedických vedomostí zameranú školu právom.
Nechcú, aby sa ich deti v škole trápili a báli, nechcú, aby tupo memorovali, nechcú, aby škola v deťoch dusila tvorivosť. Ak sa teda vyskytne v ponuke škôl taká, ktorá ponúkne individuálny prístup učiteľa, učivo skôr postavené na súvislostiach ako na nekonečnom zozname detailných faktov, podporu umeleckej tvorivosti a absenciu akéhokoľvek stresujúceho tlaku (napríklad v podobe známkovania), mnohých rodičov to osloví. Ak sa navyše stretnú s nesmierne charizmatickými a zapálenými učiteľmi, ktorí sú očividne úplne oddaní svojej profesii a svojej alternatívnej metóde, musia zmiznúť aj posledné pochybnosti. Zapíšu teda svoje dieťa na waldorfskú školu a prvé skúsenosti dieťaťa so školou ich určite nesklamú.
Deti sa do takej školy tešia. Je tam príjemne a pekne a keď práve nechcú, nemusia nič robiť. U mnohých rodičov nevznikne ani po niekoľkých rokoch podozrenie, že do hlavičky ich dieťaťa sa postupne dostáva namiesto skutočného poznania sveta akási zmes iracionálnej mytológie a úplných nezmyslov. Kontrolovať je to ťažšie, lebo na waldorfskej škole neexistujú učebnice, kde by boli tie bludy vytlačené čierne na bielom. Dieťa je ešte malé, a tak si rodičia ťažko všimnú i to, že sa v ich potomkovi v skutočnosti nevyvíja nijaká schopnosť kritickej analýzy, lebo „vedomosti“, ktoré nasáva, sú zabalené do rozprávkových mýtov a učiteľ je priam božskou autoritou, a neskoro prídu aj na to, že sa v ňom nerozvinie ani zmysel pre povinnosť. Rodičom navyše často celkom unikne, že waldorfské školy majú svoju kamuflovanú a utajovanú agendu – sú pedagogickými inštitúciami učenia, ktoré napĺňa definíciu náboženskej sekty. Rodičia takmer bez výnimky dávajú svoje deti do waldorfskej školy bez toho, aby poznali jej ideologický základ – antropozofiu, čo je filozofia, náboženstvo, svetonázor (vyberte si) tvorcu waldorfskej pedagogiky Rudolfa Steinera. Mnohí predstavitelia waldorfských škôl dnes ich spojenie so Steinerovým učením popierajú s tým, že ide iba o historické korene. Iní tvrdia, že sa antropozofia na škole priamo nevyučuje. Tí prví klamú, tí druhí hovoria pravdu, lebo natoľko zložitý a abstraktný systém bludov, akým je antropozofia, je ťažké učiť deti na prvom stupni. Zamlčujú však, že všetko, čo v škole s deťmi robia, je aplikáciou Steinerovej antropozofie v pedagogickej praxi.
.teozofia, Madame Blavatská a Steiner
Pred antropozofiou bola teozofia a niekde na počiatku tohto zložitého systému mystických nezmyslov bol špiritizmus, ktorý samotní špiritisti opisujú ako čosi, čo je zároveň náboženstvom, vedou i filozofiou. Základnou myšlienkou špiritizmu je možnosť kontaktu s duchmi zosnulých ľudí. Začalo sa to v roku 1848 v USA ako prostý podfuk sestier Foxových. Tie údajne počuli rôzne zvuky a klopanie, ktorým sa im hlásili duchovia zo záhrobia. Vystupovali s tým aktívne aj v cirkuse a keď sa nakoniec priznali k podvodu (pod sukňami ťahali za motúz s gumovou guľou), bolo už špiritistické hnutie a jeho seansy s vyvolávaním duchov zomretých natoľko rozšírené, že sa to nedalo zastaviť, ako povedal Herman de Tollenaere v roku 1998 na konferencii skeptikov vHolandsku. Teozofia (niečo ako „božia múdrosť“) vznikla zo špiritizmu a jej zakladateľmi sú plukovník Henry Olcott a istá Helena Petrovna Blavatská (neskôr známa ako Madame Blavatská). Madame Blavatská sa narodila v roku 1831 na Ukrajine ako dcéra generála Petra Alexejeviča von Hahn, potomka meklenburského vládnuceho kniežacieho rodu, a spisovateľky Heleny Fadejevovej.
Pani Blavatskú zrejme už v detstve nakazilo služobníctvo poverami starého Ruska o duchoch a škriatkoch a ona sama už od detstva verila na svoje nadprirodzené schopnosti, vyhľadávala rôznych dedinských liečiteľov a veľa čítala o mágii. Ako 17-ročná sa vydala za generála Blavatského a v priebehu niekoľkých mesiacov ho opustila. Neskôr tvrdila, že nasledujúcich desať rokov strávila cestovaním po svete a podľa vlastných slov navštívila aj Tibet, kde „študovala pod vedením povznesených majstrov“. V Káhire potom založila s istou pani Cuttingovou „Duchovnú spoločnosť“ zaoberajúcu sa okultizmom, ktorú museli už zakrátko zrušiť pre podozrenia z podvodov.
V roku 1873 odcestovala do New Yorku a urobila tam vraj dojem svojimi okultnými schopnosťami ako telepatia, levitácia a podobne. Tam v roku 1875 aj založila spolu s plukovníkom Olcottom Teozofickú spoločnosť, v ktorej okrem okultizmu študovali aj hinduizmus a budhizmus, lebo chceli vytvoriť súlad východnej a západnej okultnej tradície. Cieľom Teozofickej spoločnosti bolo údajne naplniť program tajnej spoločnosti rozekruciánov zo 17. storočia a vytvoriť most medzi vedou a náboženstvom skúmaním duchovných síl driemajúcich v človeku.
Zakladatelia teozofie sa spočiatku často odvolávali aj na starých Egypťanov a tvrdili, že ich učenie je syntézou všetkých náboženstiev a všetkých vied. Madame Blavatská zomrela v Londýne v roku 1891. Z odstupu toľkých rokov je dnes už ťažké určiť, čo z toho, čo táto pozoruhodná žena hovorila a robila, bolo vedomým podvodom a čo prejavom skutočných duševných porúch.
Rudolf Steiner, zakladateľ antropozofie i waldorfskej pedagogiky, sa narodil v roku 1861 v Chorvátsku na území bývalého Rakúsko- Uhorska (zomrel v roku 1925). Študoval prírodné vedy a koncom 19. storočia vydával vo Weimare Goetheho vedecké diela. Vraj na neho mali veľký vplyv najmä Goetheho knihy Metamorfóza rastlín a Teória farby. Stal sa prívržencom teozofie a od roku 1902 (to bolo už po smrti Madame Blavatskej) bol generálnym sekretárom nemeckej sekcie Teozofickej spoločnosti. Steiner bol plodným autorom. Už v roku 1894 napísal a vydal svoju známu knihu Filozofia slobody (Die Philosophie der Freiheit) a v roku 1904 vydáva svoje dielo Teozofia. Rudolf Steiner sa dostal do sporov s teozofmi neskôr, keď sa teozofovia premiestnili so svojimi aktivitami do juhovýchodnej Ázie (zakladali tam aj školy – napríklad v Džakarte) a keď označili mladého indického chlapca menom Krišnamurti za reinkarnáciu Ježiša Krista. To Steiner nechcel uznať a v roku 1912 ho z Teozofickej spoločnosti vylúčili.
Založil teda svoj vlastný derivát teozofického učenia, ktorý nazval antropozofiou (z gréckeho „antropos“ – človek a „sofia“ – múdrosť). V roku 1913 založil spolu so svojimi žiakmi a obdivovateľmi aj Antropozofickú spoločnosť so sídlom v Dornachu vo Švajčiarsku. Sídli v budove zvanej Goetheanum postavenej podľa jeho architektonických nápadov. Podobá sa skôr chrámu. Tam vzniklo aj centrum pre štúdium antropozofie s názvom Slobodná vysoká škola spirituálnej vedy.
V roku 1922 založili antropozofovia aj svoju cirkev – Obec kresťanov, ktorá existuje dodnes a pôsobí aj v Čechách a na Slovensku (v podobe občianskeho združenia Priatelia Spoločenstva kresťanov). Ide o sektu, ktorá sa k Steinerovej antropozofii stále hlási. Steiner prednášal a písal svoje okultistické a pseudovedecké bludy neobyčajne sugestívne a získal si veľa stúpencov. Napríklad aj Emila Molta, vlastníka tabakovej továrne Waldorf-Astoria v Stuttgarte. Ten sa rozhodol v roku 1919 založiť pre deti svojich robotníkov školu a prizval si k tomu práve Rudolfa Steinera. A škola bola presne to, čo na rozšírenie svojej filozofie potreboval. Celý jeho pedagogický koncept nesie názov továrne, pre ktorej zamestnancov prvá waldorfská škola vznikla.
.antropozofia a kronika Akáša
O Steinerovom učení je ťažké povedať niečo naozaj jednoduché a zrozumiteľné. Jiří Heřt zo združenia českých skeptikov Sisyfos sa o to pokúsil a o prameňoch antropozofie napísal, že v Steinerovom diele možno nájsť prvky predkresťanských filozofov aj prvky pohanské, rovnako ako hlasy gnosticizmu. Píše tiež, že zo stredovekého okultizmu sa tam potom ozýva alchýmia a astrológia a svoje stopy zanechal aj špiritizmus.
Z toho totiž vzišla teozofia, ktorá sa bohato inšpirovala hinduizmom a budhizmom, od ktorých prevzala vieru v reinkarnáciu a karmu. Na rozdiel od teozofov kládol Steiner dôraz na veľmi svojrázne chápanú kresťanskú tradíciu a bol tiež ovplyvnený rozekruciánmi. Ide teda o dosť divokú zmes všeličoho, navyše zmiešanú so Steinerovým osobným príspevkom, ku ktorému vraj dospel cestou mimozmyslového poznania (rozumej telepaticky). Steiner definoval svoju antropozofiu ako „cestu poznania, ktorá vedie duchovný obsah človeka k duchovnu vesmíru“. Podľa Heřta získaval Steiner svoje „poznatky“ pomocou hlbokého sústredenia a meditácie. Opisoval tri stupne poznávania: imaginatívny, inšpiratívny a intuitívny. Týmto spôsobom, sústavnou meditáciou, možno vraj podľa Steinera dospieť k jasnovidectvu (!) a získať tak prístup ku kozmickej pamäti (!). Podľa svojich slov vraj Steiner, hlboko ponorený do kozmickej pamäti, priamo čítal vo „virtuálnej knihe poznania“, ktorú nazýval „kronika Akáša“. Jiří Heřt píše, že to slovo pochádza z arabčiny a znamená astrálne svetlo. Steiner svojim žiakom sľuboval, že sa dostanú k „iniciácii“, budú „zasvätení“ a nakoniec budú schopní jasnovidectva. Heřt tiež poznamenáva, že sa od jeho čias nikomu ďalšiemu nepodarilo čítať v tej kronike Akáša a celé antropozofické učenie až do dnešných čias preto spočíva v reprodukcii Steinerových myšlienok a citácií z jeho diela.
Jiří Heřt prevzal z nepublikovanej state O. Štampacha zjednodušenú interpretáciu Steinerovej náuky o človeku, ktorá sa na ilustráciu tohto systému bludov hodí: „Človek existuje od samého začiatku vývoja kozmu. Vývoj vesmíru nie je ničím iným než postupným vývojom a oslobodzovaním človeka.
Ten bol spočiatku duchovnou bytosťou a stál v kozmickej hierarchii hneď pod deviatimi sférami božského duchovného sveta. Od neho sa ľudia odpútali a prepadli sa tak do hmotného sveta, z ktorého teraz postupne stúpajú a obohatení sa vracajú k svetu duchovnému. Človek sa pritom vyvíja v stupňoch, opakovanými reinkarnáciami s prenosom karmy. V priebehu tejto cesty sa človek vyvíja paralelne s celou zvyšnou prírodou, zbavuje sa ťaživej hmoty a svojich temných stránok a odovzdáva ich rastlinám a živočíchom, čo sú v podstate len vedľajšie produkty, odpady vývoja človeka. Pretože sa človek vyvíja súčasne s okolitým svetom, má jeho vývoj zákonité súvislosti s neživou aj živou prírodou, so slnkom a planétami a možno medzi nimi nájsť mnohé paralely: napríklad sedem epoch vývoja človeka zodpovedá počtu siedmich planét, dvanásť častí jeho tela zodpovedá dvanástim znameniam zverokruhu, jeho štyri základné temperamenty štyrom elementom prírody – vode, ohňu, zemi a vzduchu.“
Okrem tohto systému kozmologických bludov Steiner ešte tvrdí, že ľudstvo prešlo niekoľkými vývojovými etapami. Prvou bola Lemuria, po nej nasledovala Atlantis (totožná s bájnou Atlantídou) a teraz žijeme v postatlantskom období, ktoré sa začalo v roku 7227 pred naším letopočtom (presne!). Od tohto času už uplynulo sedem epoch. Teraz vraj žijeme v euroamerickej epoche, ktorá potrvá do roku 2573. A koniec sveta nastane vraj v roku 3995, keď ľudia konečne znovu získajú jasnovidecké schopnosti.
Všetky tieto nezmysly sú, prirodzene, nejako zapracované do toho, čo sa deti učia vo waldorfských školách, ale to ani zďaleka nie je všetko.
.čo ešte sa píše v kronike Akáša
Rudolf Steiner predniesol pre budúcich učiteľov prvej waldorfskej školy sériu prednášok, ktorých stenografický záznam vyšiel aj v českom jazyku pod názvom Všeobecná nauka o člověku jako základ pedagogiky (1996). Steiner sa v nich oháňa karmou a žiada podporu vyšších duchovných mocností. Ďalší český skeptik Čeněk Zlatník sa pri ich štúdiu nevedel zbaviť dojmu, že Steiner zakladá skôr náboženskú sektu a až v druhom pláne vzdelávaciu inštitúciu. Nešlo iba o dojem.
Zrejme všetko, čo v tých prednáškach Steiner budúcim učiteľom povedal, si prečítal v kronike Akáša. Niekoľko ilustrácií z tých, ktoré vybral Čeněk Zlatník: „Máme v sebe niečo, čo je hmotné, čo však chce z hmotného stavu neustále prechádzať do stavu zduchovneného. Nepripúšťame, aby sa to zduchovnilo; preto to ničíme vo chvíli, keď sa to chce zmeniť na ducha. Je to krv – opak nervov… Aby sa krv nevzniesla vírivo ako duch, aby sme si ju mohli v sebe udržať dostatočne dlho, pokiaľ žijeme na zemi, musí byť ničená. Preto sa v nás ustavične strieda vytváranie krvi – ničenie krvi – vytváranie krvi – ničenie krvi, a tak ďalej, vdychovaním a vydychovaním.“
„Čo je nerv? Nerv je niečo, čo sa neustále chce zmeniť na kosť. Tomu, aby sa zmenil na kosť, bráni iba skutočnosť, že súvisí ešte s inými nie kostnými alebo nie nervovými prvkami ľudskej prirodzenosti. Nerv chce stále kostnatieť, stále je hnaný k tomu, aby odumieral, ako je kosť v človeku vždy vysokou mierou niečím, čo odumrelo.“
Nasledujúca pasáž je úplným skvostom z kroniky Akáša, ktorý vnesie trochu svetla aj do Steinerovho vzťahu ku kresťanstvu a špe ciálne ku katolíckej viere, ale aj k vede vôbec: „Na tom, že sa rozšíril prírodovedecký materializmus, nesie vinu najmä katolícka cirkev, lebo to bola práve ona, ktorá v roku 869 na koncile v Konštantínopole odstránila ducha. Čo sa vtedy vlastne stalo? Pozrite sa na ľudskú hlavu. V prúde skutočností svetového diania sa vytvorila tak, že je dnes najstarším článkom ľudskej bytosti. Hlava vzišla predovšetkým z vyšších a ak ideme späť, tak z nižších zvierat. Pokiaľ ide o našu hlavu, pochádzame zo sveta zvierat. Proti tomu sa nedá vôbec nič namietať – hlava je iba vyššie vyvinuté zviera. Dostávame sa naspäť k vyšším živočíchom, ak chceme hľadať predkov našej hlavy. Naša hruď bola pripojená k hlave až neskoršie, nie je už natoľko spriaznená s ríšou zvierat, ako je s ňou spriaznená hlava. Hruď sme dostali až v neskoršom vývojovom období. A naše končatiny sme my ľudia získali až ako posledné, najneskoršie orgány, to sú orgány najľudskejšie…
Ale tým, že katolícka cirkev sa rozhodla zakryť pred človekom vedomosť o jeho vzťahu k vesmíru, teda o skutočnej povahe jeho končatín, odovzdala nasledujúcim dobám len máličko vedomostí o hrudi, ale najmä vedomosti o hlave, o lebke. A tu prišiel materializmus na to, že lebka pochádza zo zvierat. …Katolícka cirkev je v skutočnosti tvorkyňou materializmu v tejto oblasti náuky o vývoji. Zvlášť dnešný učiteľ mládeže by tieto veci mal vedieť.“ Rudolf Steiner sa obracal s týmto apelom na učiteľov v roku 1919, tí ich dnešní waldorfskí nasledovníci sa však od tohto nepríčetného blúznenia nijako nedištancujú.
.pedagogika, medicína, divadlo…
Rudolf Steiner sa celkom vedome rozhodol odmietnuť vedeckú metódu a nahradil poznatky vedy hlásaním zjavených právd. Na tom základe založil potom svojskú pedagogiku ako súčasť svojho absurdného videnia sveta. Všetko je vo waldorfskej pedagogike tomuto čudesnému svetu bludov podriadené.
Deti žijú a učia sa v nezmyselných cykloch a etapách, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnými poznatkami o ontogenéze človeka a jeho vývojových obdobiach. Deti vykonávajú každodenne najrôznejšie väčšie i menšie rituály (k nim patrí aj predmet, či ako to opísať, zvaný eurytmia), ktoré sa vo svojich vysvetleniach odvolávajú na niektoré prvky Steinerovho bludného sveta. Táto zvláštna pedagogika je určite najznámejším dedičstvom Steinerovho sveta, ale nie jediným. Rudolf Steiner bol nesmierne plodný a pracovitý človek a šírkou svojho záberu pôsobil na niektorých ľudí renesančne, i keď iným sa to javí ako renesančnosť mýtickej figúrky Járu da Cimrmana. Založil napríklad antropozofickú medicínu, ktorá je postavená na analogickom systéme bludov, ale aj takzvané biodynamické poľnohospodárstvo, závislé vraj od éterických a astrálnych síl.
Neriadi sa počasím a zdravým rozumom, ale astrologickými dátami. Biodynamické poľnohospodárstvo sa tiež učí na waldorfských školách. A predáva sa tam aj špeciálna kozmetika značky Weleda, ktorá je produktom čudesných antropozofických medicínskych predstáv. Keďže sa vyhýba všetkej „chémii“ nebude asi škodiť, ale inak je to čistý kšeft s ľudskou ľahkovernosťou. Okrem antropozofickej medicíny či poľnohospodárstva existuje ešte aj steineriánske divadlo, ktoré uskutočňuje jeho predstavy v oblasti divadla. V už spomenutom Goetheane vDornbachu vo Švajčiarsku sa aj v súčasnosti konajú letné predstavenia jeho „Mystérijných drám“.
.nie všetko je iba nevinný blud
V nórskom magazíne Humanist prebehla v roku 2000 ostrá diskusia medzi Petrom Staudenmaierom a Petrom Zegersom, ktorí obviňovali Rudolfa Steinera a jeho antropozofiu z rasizmu, a Petrom Normanom Waagem, ktorý Steinera bránil. Isté je, že Steiner bol celých desať rokov verejným hovorcom jednej z najväčších sekcií teozofov a prínosom teozofie do okultných vied bola aj jej doktrína o základných ľudských rasách. Doktrínu „koreňových“ ľudských rás (Wurzelrassen, niekedy aj Hauptrassen či Grundrassen) prijal Rudolf Steiner bez podstatnejších zmien do svojej antropozofie. Nie je to neutrálne delenie a tieto domnelé ľudské rasy nadraďuje a podraďuje. V roku 1998 vyšiel v holandskom denníku Trouw článok bývalého žiaka waldorfskej školy s názvom Ako ma vychovávali k rasizmu, v ktorom s hnevom píše o bludoch, ktoré hovorili o belochoch, černochoch a ázijcoch jeho waldorfskí učitelia.
Steiner svoj rasizmus dosť kamufloval do rôznych nezrozumiteľných mýtov, ale občas napísal veci aj pomerne priamo: „Väčšina populácie Atlantídy sa zvrhla a z malej časti sa vyvinuli takzvaní Árijci, ktorí predstavujú súčasné civilizované ľudstvo. Podľa názvoslovia duchovnej vedy, Lemuriáni, Atlanťania a Árijci sú kľúčovými rasami ľudstva. Keď si predstavíme, že také kľúčové rasy predchádzali Lemuriánov a ďalšie dve prídu po Árijcoch v budúcnosti, dostaneme počet sedem.“
Steinerov bludný rasizmus nemusel byť priamym zdrojom nacistického rasizmu, ale určite patrí do širokej skupiny jeho príbuzných v iracionálnom svete Nemecka tých čias.
.ani tá škola nie je nevinná
Waldorfská škola môže v niektorých svojich aspektoch pôsobiť na rodičov i deti príjemne. Waldorfskú pedagogiku však nemožno nikdy izolovať od pseudonáboženského učenia, ktoré je jej základom – teda od Steinerovej antropozofie. Antropozofiou sú vychovávaní a indoktrinovaní jej pedagógovia, podľa antropozofických teórií učia a vychovávajú deti, v jej bludnom svete žijú, a ten bludný svet potom odovzdávajú aj deťom. Sven Ove Hansson si v časopise Indian Skeptic položil otázku, či je antropozofia vedou, dospel však k názoru, že o vede nemôže byť ani reč. Na antropozofiu sa vzťahuje presne definícia iného spoločenského fenoménu: antropozofia je náboženstvo a jej inštitúcie napĺňajú definíciu sekty. Psychológovia tomu hovoria aj zhubný kult. Svojím iracionálnym obsahom sa radí niekde do susedstva s hnutím New Age. Zostáva dodať, že waldorfská škola je tiež inštitúciou tejto sekty. Inštitúciou, ktorej sa darí sektársky bludný obsah pašovať do detských hláv celkom nepozorovane. Nábožensky založení a kresťansky orientovaní rodičia zapíšu svoje deti do waldorfskej školy, lebo tam vidno vágne prvky kresťanskej viery a spiritualitu, nič netušia o tom, že to je nekresťanská spiritualita bludov, okultných vied a mágie a očakávajú, že inak ich deti dostanú, popri rozvinutí duchovnosti, aj poriadne vedomosti z oblasti dnešnej vedy.
Nedostanú ani jedno, ani druhé. Rodičia, ktorí sú pre zmenu ateistami, zasa očakávajú, že sa naplní tvrdenie, že deti sa vo waldorfskej škole vyvíjajú slobodne, voľne a demokraticky. Nie je to pravda – učiteľ sa etabluje skôr ako nediskutovateľná autorita a guru a škola zanedbáva zásadné veci, akými sú hľadanie kauzality vo vzťahoch, kritické myslenie, sklon klásť otázky a výchova k vedeckému mysleniu s racionálnym testovaním hypotéz. Deti sa im zo školy vrátia nevybavené pre praktický život, ale s hlavičkami plnými pseudonáboženských mytológií a rituálov. Ak ste pri čítaní úryvkov zo Steinerovej filozofie dospeli k názoru, že ide o produkt mysle duševne chorého, schizoidného či blúzniaceho človeka, nie ste prví. Rudolf Steiner bol, pri všetkom svojom vzdelaní a produktivite, ľudovo povedané, magor. Jeho bláznovstvo je však infekčné a v dnešnej populistickej protivedeckej vlne (termín použil Čeněk Zlatník) sa mu darí. Zlou správou je, že sa k tomuto svetu protivedeckej iracionality nevie postaviť kriticky ani slovenská odborná literatúra. Napríklad knižka Mirona Zelinu Alternatívne školstvo vydaná v roku 2000 (!) píše o Steinerovej pedagogike neutrálne, skôr s porozumením: „Je to filozofia človeka, ktorá ponúka odpovede na otázky o podstate človeka, zmysle ľudského bytia, ale aj na otázky, ako môžu vyučovanie a vzdelanie či jednotlivé predmety prispieť k tomu, aby sa dieťa zdravo a ucelene vyvíjalo.“ Naozaj ten systém bludov ponúka odpovede na otázky o podstate človeka a zmysle ľudského bytia? Odpovede, ktoré by neurážali ľudský rozum ani morálku?
A kto je tu vlastne blázon? V súvislosti so Steinerovým učením je to tragické nedorozumenie a úplné zlyhanie odbornej autority, ktorá by mala vzdelávací systém pred podobnými vecami chrániť. Mnohí vnímajú drámu ľudského sveta ako drámu boja síl dobra so silami zla. Možno by bolo lepšie vnímať ju ako drámu boja kritického rozumu s temnými silami iracionality, ale možno je boj kritického rozumu s iracionalitou.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 43/2006 dňa 23. októbra 2006.
