Národná rada prijala minulý týždeň koaličný návrh vyhlásenia NR SR o budúcom štatúte Kosova. Všetky politické strany okrem SMK sa hneď nato pretekali v prisvojovaní si zásluh za výsledný text. A poslanec SNS Rydlo bol dokonca nesmierne šťastný, že náš zákonodarný zbor „našiel spoločného menovateľa pri záujme národa a štátu.“
Aké vyhlásenie to však vlastne Národná rada prijala, keď ešte deň predtým boli postoje koalície a opozície zdanlivo nezmieriteľné? Najvýstižnejšie pre ten text je zrejme označenie železné drievko. V prvej časti sa parlament rétoricky postavil na stranu Srbov, ale vypustil kľúčovú „ruskú“ vetu, že bez súhlasu Srbska nemôže vzniknúť samostatné Kosovo. Druhá časť toho istého vyhlásenia vyjadrila naopak nepriamu podporu Ahtisaarimu návrhu, lebo očakáva od vlády Slovenskej republiky, že bude „hľadať spoločné riešenie budúceho usporiadania pomerov na západnom Balkáne v spolupráci s ďalšími členskými krajinami Európskej únie a s jasnou perspektívou integrácie krajín západného Balkánu do Európskej únie“. Tým bol vláde otvorený priestor na také hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN, ktoré bude konformné s ostatnými spojencami Slovenskej republiky.
Ono „spoločné riešenie“, o ktorom hovorí vyhlásenie, totiž neznamená nič iné ako obmedzenú suverenitu Kosova pod protektorátom NATO a EÚ. Koaličné strany sa k racionalite tohto spoločného riešenia bez záruk nechcú hlásiť, hoci zaň hlasovali – a preto naň nakopili hromadu slov. Opozícia zase nechcela vyčnievať zo zákrytu, a tak za tým všetkým nezmyslom ešte aj pozametala. Tým by sa najnovšie intermezzo slovenskej politiky, ktorému väčšina ľudí aj tak nerozumela, mohlo skončiť a upadnúť do príjemného zabudnutia. Nebyť toho, že ozajstné problémy Kosova ostali otvorené. Ten základný sa naozaj týka Srbska. Trikrát mala táto republika šancu uchovať si Kosovo. Prvý raz v roku 1989, keby Miloševič nezrušil kosovskú autonómiu.
Druhý raz, keby Srbi nezačali brutálne etnické čistky, pri ktorých hnali státisíce Albáncov z Kosova. A tretí raz, keby boli schopní prijať aspoň v roku 1999 autonómiu Kosova pod patronátom NATO. Dnes je však už neskoro. Srbi boli trikrát o krok za dejinami a výsledkom je faktická strata Kosova. Kosovo sa v skutočnosti stalo poslednou bodkou za ideou Veľkého Srbska. Tá viedla k najväčšiemu vraždeniu v Európe po druhej svetovej vojne, k následnému bombardovaniu Srbska, k jeho porážke a faktickej strate srbskej moci nielen nad Kosovom. Ahtisaariho návrh je v tomto zmysle už len potvrdením reálneho stavu. Utrpel každý vrátane Srbov.
Ale otázka dnes stojí aj tak, ako zajtra žiť, a nie umierať. Trvať dnes na kosovskej autonómii v rámci Srbska znamená riskovať zajtrajšiu vojnu, a to nielen v Kosove, lebo ustavične hrozí spadnutie celého krehkého domčeka vzťahov medzi jednotlivými etnikami, napríklad aj v Macedónsku a Bosne.
Srbsko zažilo naozaj krutú porážku. Zaplatilo vysokú cenu za to, že nenašlo vo vzťahu ku kosovským Albáncom slušné riešenie a chcelo ich vygumovať z mapy. Potom už len konflikt splodil konflikt, násilie násilie a vraždenie vraždenie. Na to by sme dnes nemali zabúdať a umývať si pilátovsky ruky nad vojnovými hrôzami deväťdesiatych rokov. Tie hrôzy ostávajú tiež mementom, ako by sme mohli dopadnúť, keby sme v poslednej chvíli nezišli z mečiarovskej cesty. Kosovo je však aj posledným príbehom o zlých koncoch revizionizmov dvadsiateho storočia. Je pokračovaním príbehu o tom, ako dopadlo Nemecko, ale rovnako aj Maďarsko, po pokuse revidovať výsledky prvej svetovej vojny. Čo vlastne chcelo revidovať Srbsko? Výsledky bitky na Kosovom poli v roku 1389? Neuspokojené ambície z konca prvej a druhej svetovej vojny? Je tu však aj moment, týkajúci sa bytostne Slovenska. Ide o našu lojalitu voči spojencom z EÚ a NATO. Slovenská politická elita ukázala jej odvrátenú tvár – lojalita pre ňu platí len potiaľ, pokiaľ sa týka našich práv, a prestáva platiť v okamihu, keď sa týka záväzkov a povinností. To je pritom nielen kruciálna otázka našej národnej mentality, ale predovšetkým našich štátnych záujmov. Dzurindova vláda sa v apríli 1999 pridala k presvedčeniu, „že dodržiavanie ľudských práv je záležitosťou celého medzinárodného spoločenstva, ktoré sa nemôže nečinne prizerať ich masovému porušovaniu, masakrovaniu civilného obyvateľstva, etnickým čistkám a rastúcemu prúdu utečencov z Kosova“.
Dnes však Dzurindova SDKU dôsledky svojho vtedajšieho postoja odvolala. Fico bol v tých časoch potichu proti. Dnes si však dláždi cestu k tomu, aby v Bezpečnostnej rade OSN prevzal záväzky za dôsledky vtedajších Dzurindových postojov. Ale tvári sa, že je to presne naopak. Dvojtvárnosť, o ktorej sa dnes toľko hovorí, spočíva v tom, že jednu hru hráme dovnútra a druhú navonok. Namiesto toho, aby sme pomohli Srbom tým, čo je naozaj pravdivé, tancujeme našu politickú štvorylku, náš Balkán po slovensky.
Autor je profesor Humboldtovej univerzity a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2007 dňa 2. apríla 2007.
