Nedávno európsky štatistický úrad Eurostat vydal ďalšie zo svojich „svedectiev“ o stave Únie a najmä regionálnych rozdielov v nej. Podľa ostatných výsledkov európskym regiónom stále tróni Londýn. Na chvoste sa ocitli výlučne regióny nových členských krajín, medzi nimi i Východné Slovensko, dosahujúc v priemere desatinu „bohatstva“ britskej metropoly. Máme sa znepokojovať či rozhorčovať? Na negatívnu odpoveď existuje viacero dôvodov.
Úroveň „rozvoja“ regiónov sa sleduje na základe ukazovateľa ich hrubého domáceho produktu (HDP) na obyvateľa v parite kúpnej sily na úrovni tzv. NUTS II štatistických jednotiek. Na tejto úrovni sa v rozšírenej Európskej únii (EÚ) nachádza spolu 254 regiónov, medzi nimi malé ostrovčeky (Azory), veľkomestá svetového významu (spomínaný Londýn), rozľahlé riedko zaľudnené vidiecke oblasti (Kalábria), či celé krajiny (Dánsko). I z pohľadu laika je jasné, že sa porovnáva neporovnateľné. Spoločnosť týmto regiónom robia i štyri slovenské, pre účely štatistiky umelo vytvorené administratívne regióny – Východné Slovensko (Košický a Prešovský kraj), Stredné Slovensko (Banskobystrický a Žilinský kraj), Západné Slovensko (Nitriansky, Trenčiansky a Trnavský kraj) a Bratislavský kraj.
Diskvalifikáciou takejto eurooptiky je i fakt, že Únia pre potreby svojich zavádzajúcich pozorovaní často rozdeľuje tzv. funkčné mestské regióny, ktoré sú v realite tvorené mestom, jeho zázemím a ich vzájomnými väzbami. Príkladom je i susedná Viedeň, ktorá je takto odtrhnutá od zázemia, čím ako jedno z európskych obchodných centier týmto „štatistickým efektom“ umelo vykazuje vyše 170 percent HDP na obyvateľa EÚ. Ak však k Viedni pripojíte aj Niederösterreich a Burgenland, s ktorými má „vlastná“ Viedeň výrazné vzájomné ekonomické vzťahy a tvoria jej zázemie, takýto prirodzený región vykazuje už „len“ 133 percent HDP na obyvateľa EÚ, čo už je takmer na úrovni susednej Bratislavy s jej takmer 120 percentami. Ako priznáva i Eurostat, dosahované čísla sú ovplyvnené i pracovnou silou, dochádzajúcou do daného regiónu z iných častí krajiny. Dvíha sa tak úroveň produkcie v regióne sídla zamestnávateľa, čo je i prípad nadhodnotenia sledovaného ukazovateľa pre Bratislavu v neprospech ďalších regiónov SR.
Podstata však spočíva v tom, že spomínané štatistiky používajú eurokrati ako argument pre posilnenie rozpočtu pre eurofondy a regionálnu politiku EÚ, ktorej cieľom má byť znižovanie oných rozdielov. V tomto období pokračuje totiž debata o tom, akým smerom sa bude táto politika uberať v sedemročnom rozpočtovom období EÚ po roku 2006. Leitmotívom odôvodňovania rastu výdavkov eurorozpočtu sa okrem rozšírenia Únie stal koncept konkurencieschopnosti. Budúce smerovania fondov určujú i termíny konvergencia a súdržnosť. Pod konkurencieschopnosťou by sme si mali predstaviť snahu o vyšší hospodársky rast v priestore EÚ. Pod konvergenciou a súdržnosťou sa zas skrýva pokračovanie neúspešnej stratégie finančných presunov z rozvinutejších regiónov či krajín do tých zaostalejších. Pokúšať sa o celkový hospodársky rast a zároveň o zvyšovanie transferov verejných európskych financií je však to isté, ako keby ste pri riadení auta súčasne držali nohu na brzde i plyne a dúfali, že sa pohnete vpred. I keď, berúc do úvahy, že i onen koncept konkurencieschopnosti je vlastne falošný, toho plynu tam v prípade EÚ nakoniec až tak veľa nie je.
Ťažko uveriť tomu, že k rastu EÚ dospeje cez „lepšie“ regulácie a zvýšeným prísunom dotácií z fondov pre podporu firiem či miestnych komunít. Zvyšuje sa tým pre ne totiž len miera závislosti z externých zdrojov a narúša sa trhové prostredie. Zároveň to demotivuje tých, ktorí o fondy síce nežiadajú, avšak chtiac-nechtiac do nich prispievajú i svojimi daňami. Eurostat môže i naďalej prinášať svoje správy, výrazné zmeny ich obsahu však nečakajme.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2005.
