Na rozdiel od zlata, ktoré ľudstvo ťažilo po tisícročia a nezdá sa, že by jeho zásoby dochádzali, rast množstva bitcoinov sa prakticky zastaví o približne 20 rokov. To má následky na poskytovanie úverov a úrokové sadzby v ekonomike používajúcej Bitcoin ako peniaze.
V ekonomike založenej na zlate sú baníci integrálnou súčasťou trhu. Vymieňajú svoj produkt – zlato – za tovary, služby a prácu, ktorú im poskytujú ich dodávatelia a zamestnanci. Vo výsledku tak vytvárajú menovú infláciu – vpúšťajú nové jednotky peňazí do ekonomiky. Tým vytvárajú tlak na rast cien, pretože tovary a služby „naháňajú“ väčšie množstvo peňazí. Tento tlak je kompenzovaný zvýšenou produktivitou ekonomiky, vďaka ktorej je viac tovarov a služieb vyprodukovaných rovnakým množstvom materiálu a práce.
Ak by sa baníci snažili dostať do ekonomiky zlato rýchlejšie ako rastie jej produktivita, ich dodávatelia by zvýšili ceny a v istom momente by učinili ťažbu neekonomickou. Na druhej strane ak sa zvýšená produktivita ekonomiky odrazí na produktivite dodávateľov a zamestnancov ťažobného priemyslu, budú schopní dodať viac tovarov a služieb a viac práce baníkom a dostať tak viac zlata bez toho, aby zvýšili ceny svojich výstupov.
Toto je veľmi rozdielne v prípade Bitcoinu. Rast monetárnej bázy Bitcoinu je preddefinovaný v protokole. Nereaguje na dopyt rovnako ako zásoba zlata a časom sa jej rast úplne zastaví. Ak je menová zásoba M a je fixná, výstup ekonomiky je Q a cena peňazí (definovaná ako množstvo statkov, ktoré sa dá za jednotku peňazí kúpiť) je p, tak (v tejto našej veľmi zjednodušenej kalkulácii) p = Q / M. To znamená, že za inak nezmenených podmienok by cena peňazí v Bitcoinovej ekonomike rástla rovnakou rýchlosťou ako cena produktivity lebo viac tovarov a peňazí naháňa rovnaké množstvo peňazí.
Je teda takmer isté, že peniaze ktoré si niekto požičia v takejto ekonomike budú mať väčšiu cenu keď ich má vrátiť. To znamená, že musí zvýšiť svoju produktivitu viac ako je súčin úrokovej sadzby a rastu hodnoty peňazí. Zároveň ten, kto úver poskytuje vie, že požičané peniaze budú rásť na hodnote v čase, čo znamená že na nich môže sedieť a minúť ich neskôr, keď sa za ne bude dať kúpiť viac bez vystavenia sa riziku zlyhania úveru.
Podnikatelia si požičiavajú zdroje na zvýšenie vlastnej produktivity a zisku. Rovnaká sila, ktorá zvyšuje cenu peňazí umožňuje podnikateľom vrátiť rovnaké množstvo peňazí pri ich vyššej hodnote. Ak predpokladáme, že všetky kapitálové investície v ekonomike prichádzajú z požičaných peňazí (t.j. nie z vlastných úspor) a že všetci podnikatelia zvyšujú svoju produktivitu rovnakou rýchlosťou, tak za inak nezmenených podmienok by ich zisk zostal nominálne rovnaký, ale rástol v reálnom vyjadrení rovnakým tempom ako cena peňazí. To by im umožnilo splácať dlh bez úrokov.
To ale nestačí, keďže investori potrebujú dôvod na požičanie peňazí, ktorých cena sa zvyšuje. Na to slúži úrok. Tí, ktorí si úver berú (podnikatelia) vyjadrujú časovú preferenciu tým, že poskytovateľom úveru platia bonus za peniaze v hotovosti v porovnaní s peniazmi, ktoré by mohli sami našetriť v budúcnosti. Aby na ten rozdiel zarobili, musia sa snažiť vymyslieť spôsoby na zvýšenie vlastnej produktivity oproti priemeru ekonomiky. Výška úroku potom vyjadruje rovnováhu medzi časovou preferenciou podnikateľov a rizikom zlyhania úveru ako ho odhaduje poskytovateľ.
Úrokové sadzby by sa líšili sektor od sektora v závislosti od potenciálu zvýšenia produktivity a návratnosti investície hnaného dopytom a dostupnosťou kapitálu. V istom momente by trh došiel k záveru, že zvýšená produktivita niektorého sektoru doháňa dopyt po jeho výstupoch a že plánované investície dosahujú predpokladanú dostupnosť kapitálu v budúcnosti. Úrokové sadzby by adekvátne rástli a znevýhodnili by tak niektoré nové plánované projekty. Ako je to s cenami obvyklé aj úrokové sadzby (t.j. cena peňazí v čase) by vyslali signály trhu, že je na ňom nedostatok finančného kapitálu k dopytu po ňom a tieto projekty by neboli realizované.
Výsledkom by bolo, že by investície tiekli do sektorov s realistickejším budúcim dopytom a dostupným kapitálom. Investície s nerealistickou návratnosťou by vôbec nevznikli, čím by sa predišlo mrhaniu kapitálom pri ich zlyhaní. To je v ostrom kontraste so súčasnosťou, kedy úrokové sadzby tlačené dole pod ich trhovú úroveň centrálnymi bankami vytvárajú ilúziu dlhodobej ziskovosti projektov ako v realitách pred rokom 2007 (a technológiách, vyššom vzdelávaní, autách a viacmenej čomkoľvek čo sa dá v súčasnosti financovať úverom).
Autor je zakladateľ Coin Of Sale.
Článok bol pôvodne publikovaný v anglickom jazyku na blogu autora.
