Komunálna reforma. Dzurindova vláda o nej začala verejne diskutovať. Ficova vláda nemala odvahu ani len na tú diskusiu, pojem úplne vymazala z vládnych materiálov a nahradila ho vágnou modernizáciou. O jej potrebe sa v úzadí vedie len akademická debata, politické kruhy sa jej vyhýbajú a súdiac podľa programov strán sa nič nezmení ani po voľbách, nech dopadnú akokoľvek.
Takmer 3 000 obcí a miest, takmer 3 000 starostov a primátorov, takmer 3 000 obecných, mestských a miestnych úradov a zastupiteľstiev, desaťtisíce úradníkov a vyše 21 000 poslancov v samospráve. Taká je slovenská realita. Dve tretiny obcí majú menej než 1 000 obyvateľov. Malé obce významnú časť svojich neveľkých rozpočtov míňajú na správu úradu. Na rozvoj veľa neostáva, štát im navyše sťažil i prístup k eurofondom, keďže sú zväčša mimo tzv. pólov rastu. Populácia v nich starne a vymiera. Verejná infraštruktúra je nekvalitná, služby poskytované rozdrobenou samosprávou občanom sú drahé a neefektívne, nezriedka i neodborné, zákonný rámec povinností a kompetencií samospráv je príliš košatý a zákonná kontrola príliš bezzubá. Obce zväčša nemajú vôľu a dostatočnú motiváciu dobrovoľne spolupracovať na výkone funkcií, sieť spoločných obecných úradov ako-tak funguje len pre zopár kompetencií. A zodpovední si pred tým všetkým zakrývajú oči.
Vízia akadémie
Potreba komunálnej reformy, ktorej podstata leží v municipalizácii, teda v zlučovaní obcí a výkonu ich kompetencií, sa nakoniec počas Ficovej vlády objavila v auguste 2008 v rámci Dlhodobej vízie rozvoja slovenskej spoločnosti (s výhľadom do roku 2030), ktorej spracovanie si vláda v roku 2006 objednala od Slovenskej akadémie vied (SAV). Akademici vláde radia nielen „riešiť nevhodnú, atomizovanú štruktúru úradov miestnej štátnej správy s cieľom zlepšiť koordinačnú úlohu štátu v území“, ale taktiež uskutočniť municipalizáciu.
Na základe skúseností s týmto procesom v mnohých krajinách Európy upozorňuje SAV tiež na neopodstatnenosť obáv zo straty identity pôvodných obcí. Hrozby o „vymazaní“ obcí z máp realizáciou municipalizácie u nás šíri najmä Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré združuje zástupcov takmer všetkých našich obcí a miest, a logicky sa správa ako lobistické združenie bojujúce v prvom rade za svojich členov (starostov a primátorov) a až v druhom rade za obyvateľov miest a obcí. Výsledkom municipalizácie by mohla byť redukcia počtu samosprávnych celkov na desatinu, teda z takmer 3 000 starostov a primátorov by ostalo menej než 300. A s tým má ZMOS evidentne problém. „Dlhodobo podporujeme zachovanie samosprávy vo všetkých obciach a na princípe dobrovoľnosti ponechať na konkrétnej obci, či presunie časť svojich kompetencií na inú obec,“ zopakoval nedávno šéf ZMOS Michal Sýkora pre denník SME.
Vízia SAV zároveň uvádza i známy fakt, že okrem Slovenska si luxus nepristúpiť k úpravám fragmentovanej správy vecí verejných v území dovolili v Európe už len Česko, Maďarsko, Francúzsko a Španielsko. Skúsenosti krajín, ktoré majú municipalizáciu za sebou, ukazujú, že sú v podstate dve cesty zlučovania: buď zlúčenie so zánikom pôvodných obcí (Švédsko, Dánsko), alebo zlúčenie bez zániku pôvodných obcí (Poľsko, Bulharsko), kde sa identita pôvodných obcí udržiava istou formou symbolickej politickej reprezentácie. Akademici načrtli i tri známe modely realizácie komunálnej reformy: 1. vláda a parlament rozhodne „zhora“, 2. na centrálnej úrovni sa stanovia len základné rámce a kritéria, pričom realizácia sa ponechá na dobrú vôľu obcí zlučovať sa (to je do značnej miery u nás možné i dnes, avšak bez záujmu samospráv), 3. vláda a parlament schvália rámce pre municipalizáciu a ponechajú obciam istý čas, aby sa mohli obce dohodnúť na zlúčení „zdola“ a až následne sa centrálne rozhodne o zlúčení „zhora“ tam, kde k dohode nedošlo.
Stratégia a program SMER-SD
Nevyhnutnosť realizácie municipalizácie nezmizla dokonca ani z následnej Stratégie rozvoja slovenskej spoločnosti (s výhľadom do roku 2015), ktorá bola zverejnená na verejnú diskusiu vo februári 2010. Akademici v nej tvrdia, že „v horizonte realizácie stratégie je potrebné pre zlepšenie verejných služieb v zabezpečovaní preneseného výkonu štátnej správy a vybraných originálnych kompetencií zaviesť a legislatívne upraviť inštitút spoločných obecných úradovní pri rešpektovaní dostupnosti centra a limitovaní dobrovoľnosti výkonu kompetencií“ a odporúčajú odskúšať municipalizáciu v pilotných regiónoch.
Hoci premiér a predseda SMER-SD Robert Fico sa nechal počuť, že „každá vláda, ktorá príde po roku 2010, by mala mať povinnosť, ak sa zhodneme na tomto materiáli, vypracovať programové vyhlásenie vlády tak, že budú zohľadnené hlavné úlohy zo stratégie,“ tézy týkajúce sa komunálnej reformy v programe jeho strany nečakajte. Nevraviac, že by iste nebolo vhodné, aby mali vlády povinnosť vychádzať zo stratégie, ktorú si ako celok nevie osvojiť ani jej objednávateľ. Keď premiér a jeho strana vyhlasovali, že časti dokumentu, ktorý si vláda za 25 miliónov korún z našich daní objednala od akadémie, použijú vo volebnom programe, mali v hľadáčiku iné jej časti. Tie, ktoré boli viac presiaknuté komunistickou minulosťou viacerých autorov, prázdnotou súčasného eurospeaku a odkazmi na európsky či škandinávsky sociálny model, ktorý má v obľube spomínať i Robert Fico. Samozrejme, robí to selektívne. Škandinávske krajiny sú totiž známe i nízkou mierou korupcie a realizovanou municipalizáciou. Dánsko, teda krajina populačne i rozlohou podobná Slovensku, znížila vo viacerých vlnách počet samospráv z viac než 1 300 na dnešných 98.
Programy ďalších strán
A ako vyzerajú programy ostatných strán, ktoré majú šancu zasadnúť v parlamente po júnových voľbách a stať sa súčasťou budúcej vlády? Komunálnu reformu v nich nehľadajte. KDH riešenie problémov v samospráve do značnej miery redukuje na zjednodušenie čerpania eurofondov. SaS chce zaviesť vzájomné porovnávanie (benchmarking) samospráv a hodnotiť tak efektívnosť a hospodárnosť nakladania s verejnými zdrojmi. Z požiadavky MOST-HÍD zachovať „právnu samostatnosť malých obcí“ cítiť dokonca istý odpor k municipalizácii. Program SMK-MKP zatiaľ známy nie je, z minulosti sa však dá usudzovať podobný postoj ako u Bugárovej strany. Rovnako zatiaľ nepoznáme program SNS, berúc do úvahy povahu tejto strany a niektoré jej „výstrelky“ prezentované v oblasti verejnej správy, niet čo banovať. V ĽS-HZDS sa k reformám v samospráve nevyjadrujú, obmedzili sa na štátnu správu v území. Chcú zrušiť obvodné úrady, návrat k integrovaným okresným úradom štátnej správy a časť právomocí ako prenesený výkon dať VÚC.
Jedna výnimka sa predsa našla. Hoci v programe SDKÚ-DS je cítiť istý odklon od reformných tém, Dzurindova strana voličom tvrdí, že do 100 dní od vytvorenia vlády by pripravila „komunálnu reformu, ktorá bude obce motivovať k spolupráci“ a upravila „delenie úloh medzi štátom a samosprávou tak, aby boli výsledkom kvalitnejšie služby pre občanov.“
Čakáreň
Ficova vláda nenadviazala na Dzurindovu a diskusiu o komunálnej reforme stopla. Fico teraz chce, aby budúce vlády zohľadňovali stratégiu SAV, pričom o municipalizáciu v nej spomínanú nestojí vo svojom programe ani jeho strana. Na ceste ku komunálnej reforme sme stratili štyri roky, a ak by sa mal po voľbách realizovať program strán tak, ako ho predstavili voličom, stratíme zrejme ďalšie štyri.
Rozdrobená samospráva je finančne slabá a neefektívne mrhá daňovými výnosmi. Takýto stav nepriamo bráni výraznejšiemu znižovaniu daní, keďže na objem daňových výnosov je cez fiškálnu decentralizáciu naviazané financovanie samospráv. Rozbité cesty, nedostupnosť kvalitných sociálnych služieb nevraviac o ich poštátňovaní, nízka miera efektívneho plnenia funkcií, nedostatočná kontrola a vymáhanie zákonnosti, neschopnosť pružne reagovať na externé zmeny (ako je hospodárska kríza) a ich dopady. I takto bude naďalej vyzerať naša samospráva zaseknutá v čakárni na municipalizáciu.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2010.
