Hlavné slovo v Európskej únii má duo Merkozy, ktoré svorne hlása: „Rozhodli sme sa dať eurozóne ekonomickú vládu a vzhľadom na dlhovú krízu v Európe musia predstavitelia eurozóny urobiť všetko pre vytvorenie skutočnej fiškálnej a politickej únie“. Každý ďalší summit viac odhaľuje nielen bezradnosť ohľadom riešení dlhovej krízy, ale i reálnejšiu podobu centrálneho regulátora a plánovača v únii.
Príkladom bezradnosti európskych lídrov sú ich dvojročné pokusy vyriešiť problémy Grécka. Ich výsledkom je prehĺbenie dlhového bremena gréckej vlády, medzinárodná podpora finančne nezodpovednej vlády a jej veriteľov, motivácia pre iné „natrčené dlane“ v eurozóne, vystavenie veľkého účtu pre ostatných a vyvolávanie nacionalistických nevraživostí. Podávanie ďalších „dávok drogy“ finančne závislej gréckej vláde nepomáha a nepomôže. Lídri by mali akceptovať realitu a umožniť riadený bankrot Grécka.
Eurohazard a centralizácia na vzostupe
Aj nefunkčnosť a škodlivosť eurovalu sa odkrýva čoraz viac. Dočasný euroval (EFSF) stratil po znížení ratingu zvýšenú úverovú kapacitu a schopnosť lacnejšie si požičiavať. Rozšírenie EFSF prináša ďalší posun k fiškálnej centralizácii v eurozóne (EMÚ). Ponúka sa možnosť kapitálovej pomoci bankám, poskytnutia úveru členskej vláde či priameho nákupu štátnych dlhopisov. Tento presun fiškálnych kompetencií a podporu morálneho hazardu a finančnej nezodpovednosti vlád a finančných inštitúcií má natrvalo zabetónovať trvalý euroval (ESM). Dosluhujúca slovenská vláda sa poponáhľala a v tieni Gorily s návrhom zmluvy na vytvorenie ESM dňa 1. februára 2012 súhlasila a rovnaký postoj sa očakáva i od parlamentu, ktorý vzíde z predčasných volieb.
Čoraz intenzívnejšie intervencie Európskej centrálnej banky (ECB) sú síce krátkodobo účinnejšie, ale v dlhodobom horizonte sú rizikom. ECB v minulom období používala štátne dlhopisy ako zábezpeky pre nové úvery bankám a štátne dlhopisy dokonca priamo nakupovala. Dnes vo väčších objemoch poskytuje bankám zvýhodnené úvery. V decembri 2011 si takto banky požičali od ECB takmer pol bilióna eur. Banky z týchto zdrojov mali v duchu „Sarkozyho obchodu“ nakupovať štátne dlhopisy členských krajín eurozóny a tým pomôcť financovať ich dlhy. Viaceré tak aj robia. Monetizovanie štátnych dlhov však predstavuje inflačné riziko, v závislosti od množstva nekrytých peňazí, ktoré ECB nestiahne späť a dostanú sa do obehu. Aktivita ECB a jej prepojenie s bankami a vládami podporuje aj morálny hazard.
Ani európsky summit o fiškálnej zmluve dňa 30. januára 2012 nepriniesol zmenu centralizačného smerovania. Stanovenie limitu pre štrukturálne deficity verejných financií na úrovni 0,5% (resp. výnimočne 1%) vyznieva pozitívne. Otázne je však jeho dodržiavanie a vymáhanie. Absentuje tiež zamedzenie dosahovania tohto kritéria cez zvyšovanie daní. Väčšina vlád má veľké problémy s verejnými financiami. Nezabúdajme, že obdobné kritériá Paktu stability a rastusa nedodržiavali v desiatkach prípadoch. Prijatá eurozmluva posilňuje fiškálnu centralizáciu, napríklad povinnosťou „prerokovať všetky zásadné hospodárske reformy vopred s EÚ“. Dôsledkom bude dlhová, transferová a centralizovaná únia, koncentrácia moci a obmedzovanie slobody, rastúce pnutia a konflikty medzi národmi v Európe, podkopávanie prosperity ľudí poklesom kúpnej sily meny a zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia.
ISPE ako alternatíva
Obavy o budúcnosť sú namieste. Aj v duchu Štefánikovho odkazu „Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný“ bola v Bratislave v deň konania summitu predstavená Iniciatíva za slobodnú a prosperujúcu Európu. Vznikla spontánne ako argumentačná protiváha voči centrálnym plánovačom v únii. Založili ju KI, Pastor bonus a Inštitút Leva XIII. Následne sa pridali ďalšie slovenské a zahraničné európske think-tanky, rešpektovaní európski profesori a ďalší signatári.
Prvoradé bude argumentovať, prečo by eurolídri mali zastaviť kolotoč centrálnych zásahov a neroztáčať ho ďalšími nástrojmi, napríklad trvalým eurovalom. Význam má tiež pripomínať minulosť, napríklad hyperinflácie po masívnych „finančných injekciách“ centrálnymi bankami (ako v Nemecku v rokoch 1922-23) či rozpady menových únií štátov po ich smerovaniach k politickým úniám. Lídri by sa mali zamerať na systémové príčiny dlhovej krízy. Najmä na peniaze znehodnotené do podoby symbolických nekrytých mien vydávaných centrálnymi bankami a používaných bankami s čiastočnými rezervami, a tiež dlhodobo akceptované deficitné financovanie verejných výdavkov. Problém tkvie i v podobe eurozóny, sociálnych štátov a mentality nárokovateľnosti a kultúry závislosti.
Alternatívou centralizácie ťahanej duom Merkozy je odstraňovanie menovaných systémových príčin a návrat k tradičným hodnotám, ktoré v minulosti boli zdrojom a základom slobody a prosperity Západu. Osobná sloboda a zodpovednosť, rešpektovanie vlastníckych práv, neobmedzovaná konkurencia, rozmanitosť, kryté peniaze, svojpomoc, dobrovoľná spolupráca a solidarita, šetrnosť, pracovitosť, čestnosť a dodržiavanie dohôd. To sú piliere, na ktorých stojí a padá slobodná a prosperujúca Európa.
Autor je riaditeľ KI, zakladateľ a signatár Iniciatívy za slobodnú a prosperujúcu Európu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2012.
