Červení boľševici vs. ochrancovia ľudských práv

Predstavitelia súčasnej vládnej koalície, ku ktorým počítam aj prezidenta, majú zvláštnu zvrhlú záľubu vo vzájomnom navštevovaní sa s predstaviteľmi komunistických a iných diktatúr. Túto svoju záľubu dotiahli do takej dokonalosti, že si na tieto návštevy vyberajú aj dátumy nesúce v sebe istú symboliku.

Návšteva čínskeho prezidenta v júni 2009, počas ktorej na bratislavskom Hodžovom námestí pár hodín vládla čínska tajná polícia, sa uskutočnila iba pár dní po dvadsiatom výročí krvavého potlačenia pokojných protestov na pekinskom námestí Tien-an-men. V novembri 2009 sa predseda parlamentu Pavol Paška rozčuľoval, že je označovaný za „červeného“ a „boľševika“. Ale veď len červený boľševik by šiel na oficiálnu návštevu Vietnamskej socialistickej republiky pár dní po tom, čo v tejto krajine komunistická justícia odsúdila šiestich aktivistov za ľudské práva a občianske slobody na tresty odňatia slobody na 5 až 16 rokov. Pán Paška tak učinil. V roku 2009 bolo vo Vietname, teda v krajine so systémom vlády jednej (komunistickej) strany, odsúdených najmenej 20 aktivistov za ľudské práva. Nehovoriac o stovkách politických väzňov, ktorí sú vo vietnamských väzeniach už roky.

Odmietnutá OSN

Keď sa minulý rok v Rade OSN pre ľudské práva posudzovala situácia vo Vietname, vietnamská vláda odmietla 45 odporúčaní členských krajín OSN smerujúcich k zlepšeniu v oblasti ľudských práv. Odmietla tak i umožnenie aktivít jednotlivcov a skupín obhajujúcich ľudské práva a vytvorenie priestoru na to, aby mohli slobodne vyjadrovať názory a verejný nesúhlas s vládnou mocou. Odmietla tiež zrušiť kontrolu internetu a blogovania a zákazy týkajúce sa súkromných médií. Naďalej platné ostávajú i zákony, ktoré umožňujú kriminalizáciu disidentov pod pláštikom „ochrany národnej bezpečnosti“. A neprepustení ostali i väzni svedomia. Vietnam dokonca odmietol vydať pozvanie na návštevu krajiny expertom OSN pre ľudské práva špecializujúcim sa na slobodu vierovyznania, slobodu prejavu a ďalšie ľudské práva a občianske slobody. A odmietol aj tie najzákladnejšie odporúčania, založené na medzinárodných zmluvách, ktoré tamojšia vláda podpísala.

Situáciu vo Vietname si všimli aj poslanci Európskeho parlamentu, ktorí v novembri 2009 prijali uznesenie o situácii v Laose a vo Vietname. V uznesení, ktoré bolo doručené aj vládam členských krajín EÚ, sú menované konkrétne porušenia ľudských práv vo Vietname. Ktovie, či si toto uznesenie všimli v kanceláriách našich najvyšších ústavných činiteľov, keď plánovali návštevu vietnamského prezidenta na Slovensku a návštevu predsedu NR SR vo Vietname.

Hanebné bratské vzťahy

V čase, keď sa návšteva predsedu parlamentu plánovala, nik nemohol vedieť, že rýchly proces so zástancami ľudských práv prebehne práve krátko pred termínom návštevy. V kancelárii predsedu NR SR by však mohli vedieť, že pripravujú cestu demokraticky zvoleného predsedu parlamentu do nedemokratickej krajiny, ktorá systematicky porušuje ľudské práva. Aj v prípade, že má pán Paška a jeho podriadení a priorialergiu na mimovládnych ľudsko-právnych aktivistov, uznesenie Európskeho parlamentu či oficiálne dokumenty OSN by pre nich mali byť dostatočne hodnoverným študijným materiálom. A najneskôr v okamihu, keď boli rozsudky známe, mali návštevu zrušiť.

Demokraticky zvolení poslanci by nemali mať problém zrušiť návštevu krajiny, v ktorej práve uväznili niekoľkých aktívnych občanov, ktorí sa dožadovali možnosti slobodne si zvoliť svojich zástupcov do parlamentu. Obzvlášť, ak sú to poslanci krajiny, v ktorej 40 rokov vládol komunistický režim podobný tomu, ktorý vládne v súčasnom Vietname. Lebo ak sa naši predstavitelia odvolávajú na výborné predpoklady pre vzájomný obchod, nemali by zabúdať, že hovoria o predpokladoch vychádzajúcich z „bratských vzťahov“ dvoch komunistických diktatúr – Československej socialistickej republiky a Vietnamskej socialistickej republiky. A obzvlášť pán Paška, ktorý v už spomínanom plamennom prejave v novembri 2009 spomínal, ako on a jeho otec boli po roku 1968 komunistickým režimom perzekvovaní, by mal byť citlivejší na oveľa brutálnejšiu perzekúciu vietnamských disidentov, než zažil on sám.

Pán Paška je zjavne na komunistické perzekúcie citlivý, iba keď ide o neho samého. A tak miesto toho, aby si dal ako podmienku svojej návštevy vo Vietname možnosť stretnúť sa s niektorým z vietnamských disidentov, počas svojej návštevy Hanoja položil vence pri mauzóleu Ho Či Mina, bývalého vietnamského komunistického vodcu. Hostitelia pána Pašku sa vôbec nerozpakovali a v čase jeho návštevy odsúdili disidentku Pham Thanh Nghien na 4 roky za „šírenie protištátnej propagandy“.

Alibista Gašparovič

V decembri 2009 skupina mimovládnych organizácií, medzi nimi aj KI, oslovila troch najvyšších ústavných činiteľov listom, v ktorom ich vyzvala, aby pri rokovaniach počas oficiálnej návštevy prezidenta Vietnamskej socialistickej republiky Nguyen Minh Trieta na Slovensku otvorili aj otázku dodržiavania ľudských práv. Ani od jedného z nich sme sa nedočkali písomnej odpovede, a ani po oficiálnych rokovaniach sa neobjavili žiadne informácie o tom, že by otázka ľudských práv bola jedným z bodov programu. Výnimkou bolo iba alibistické vyhlásenie prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorý po rokovaní s vietnamským hosťom pred novinármi povedal: „Áno hovorili sme o otázke občianskych práv. Hovorili sme o tom nie preto, že je to problém Vietnamu, nie problém Slovenska, je to globálny problém. Tento problém je v celom svete a často krát o týchto otázkach hovoria tí, u ktorých dochádza k porušovaniu. Takže sme hovorili, že každý štát si musí urobiť poriadok v tomto probléme. A ja som rád, že Európska únia konštatovala, že Vietnam je otvorený k diskusii o týchto otázkach.“ Pán prezident evidentne nečítal spomínané uznesenie Európskeho parlamentu o situácii v Laose a vo Vietname, v ktorom sa okrem iného píše, že „vietnamská vláda odmietla reagovať na mnohé z odporúčaní predložených počas všeobecného pravidelného preskúmania Rady OSN pre ľudské práva konaného od mája do septembra 2009 s cieľom zlepšiť dodržiavanie ľudských práv.“

Všeobecné frázy prezidenta Ivana Gašparoviča zaklincoval vietnamský prezident slovami: „Je pravda, že zákony každého štátu sú iné. To vychádza z rôznych historických a zemepisných podmienok, a preto nemožno uplatniť zákony jedného štátu v druhom štáte. To znamená, že iné štáty nemôžu aplikovať svoje práva v druhom štáte. V tejto otázke sme s pánom prezidentom našli zhodu.“ Nguyen Minh Triet však akosi zabudol, že Vietnam je signatárom medzinárodných dokumentov, v ktorých sa zaviazal dodržiavať ľudské práva. Podobnú situáciu sme zažili aj u nás v druhej polovici sedemdesiatych rokov po podpise Helsinského záverečného aktu, v ktorom sa vlády komunistických krajín zaviazali dodržiavať ľudské práva a občianske slobody. Ani komunistické diktatúry v sovietskom bloku si vtedy tento záväzok nectili, čo viedlo napríklad aj k vzniku Charty 77.

Nominácia na Nobela

A tak kým predseda nášho demokraticky zvoleného parlamentu pokračoval v rozvíjaní „bratských“ vzťahov s komunistickou stranou dosadenými „poslancami“ vietnamského parlamentu, časť opozičných poslancov NR SR a desiatky osobností slovenského spoločenského života zaslali nórskemu výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny mieru nomináciu na jej udelenie Liu Xiaobovi (viac tu). Tento čínsky disident, momentálne uväznený komunistickým režimom, je spoluautorom Charty 08. Ide o dokument, ktorý vychádza z myšlienky Charty 77, a podpísalo ho 303 úvodných signatárov, vrátane univerzitných profesorov, známych blogerov, ale aj bývalých členov čínskej komunistickej strany. Doteraz sa k nej pridalo ďalších niekoľko tisíc čínskych občanov. To, či majú členovia výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny mieru viac súdnosti ako naši najvyšší ústavní činitelia, sa dozvieme v októbri.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2010.

Navigácia