Aby sa prebaly Slovníka slovenského jazyka nerozpadli, prelepili sme ich doma lepiacou páskou. Náš Česko-slovenský slovník má rozstrapkané okraje. Nemecko-slovenský slovník už dostal novú väzbu. Slovníky cudzieho jazyka sú ohmatané, Synonymický slovník slovenčiny je ešte zánovný a drží sa aj starý Kálalov Slovenský slovník, z ktorého vypadávajú len jednotlivé listy. Vlastne som si to nikdy neuvedomil, ale slovníky sú najpoužívanejšími knihami v našej knižnici. Medzi nimi tróni prvý zväzok nového Slovníka súčasného slovenského jazyka.
Poďme však po poriadku. V Slovníku slovenského jazyka (I. diel, a-k. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1959) je prvým slovom a, „samohláska a prvá litera v abecede“. V Slovníku súčasného slovenského jazyka (ag. Bratislava, Veda, 2006) je a „samohláskou a písmenom; prvým písmom abecedy“. Čo sa za to polstoročie zmenilo? A je samohláskou, ale už aj písmenom. Prestalo byť literou a stalo sa písmom. Označuje ešte stále prvé miesto v poradí, šiesty tón základnej, dnes už aj diatonickej stupnice a nielen značku, ale aj skratku niečoho začínajúceho sa na samohlásku a.
Keď sme už povedali a, povedzme aj b. Od vydania prvého zväzku Slovníka slovenského jazyka uplynulo takmer polstoročie. Kým sme sa dočkali nového slovníka, pribudli štyri vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka, „predloženého širokej verejnosti v roku 65. výročia založenia Komunistickej strany Československa“ a tri vydania Pravidiel slovenského pravopisu. Generáciu otcov-zakladateľov vystriedala v role hlavného redaktora (Štefan Peciar) generácia dcér a vnučiek (Klára Buzássyová, Alexandra Jarošová). Zmenili sa garnitúry redaktorov, autorov, posudzovateľov. Pribudol zástup odborných konzultantov. Vymenili sa citovaní autori a keďže slovníková súčasnosť trvá pol storočia, dnešná slovná zásoba je poznačená celým naším životom od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia podnes.
Nový slovník je však koncepčne a vecne celkom odlišný od toho spred polstoročia. Posunulo sa jazykovedné myslenie a dnešný Slovenský národný korpus má oproti pôvodným ručne spracovaným 3,5 milióna excerpčných lístkov 300 miliónov elektronicky uložených textových slov (tokenov), rozsah Slovníka súčasného jazyka bude oproti pôvodnému slovníku dvojnásobný a rozrastie sa na 200 000 slov, počet zväzkov stúpne zo šiestich na osem.
Výkladový slovník je kráľom slovníkov. Je výrazom dynamiky a zároveň štandardizácie jazyka. V tom spočíva jeho premenlivá a normotvorná rola. Je živým archívom jazyka a výrazom jeho aktuálneho stavu. Povedzme to takto: súčasná slovenčina je pružný, dynamický jazyk, schopný obsiahnuť, absorbovať a tvorivo rozvinúť všetky zmeny. Aký rozvoj zaznamenala slovenčina za posledných päťdesiat rokov, vedia hádam najlepšie prekladatelia, najintímnejší používatelia slovníkov.
Dnešný svet prechádza veľkým jazykovým brandingom. Ten sa zavádza podobne ako nové značky, firmy a výrobky. Zmenila sa komunikácia a technika a s nimi vzniká aj nový jazyk reklamy, počítačov a internetu, mobilov a esemesiek, nových sociálnych vrstiev a subkultúr. Jazyk sa stáva aj účinným nástrojom mediálnej manipulácie a spinu, demokratickej vulgarizácie anonymných internetových diskusií, výrazom najnižších pudov a inštinktov.
Za to však nemôže nijaký slovník, tak ako teplomer nemôže za zvýšenie teploty. A neodstráni to nijaká jazyková polícia, lebo stav jazyka súvisí neoddeliteľne so sociálnou kultúrou spoločnosti, a celkom iste spôsobuje viac zla suterén dnešných názorov ako chyby vo výslovnosti, v lexike a vo vetných väzbách.
Najbúrlivejšie sa v poslednom polstoročí zmenil jazyk hodnôt. Dokonca aj slová ako demokracia, pluralita, liberálny, konzervatívny, pravica prestali byť nadávkami. Nemýľme sa však, aj jazyk funguje ako kyvadlo. Noví boľševici ešte stále „vstávajú v búrlivej jednote väčšiny“ a „amerikanizácia naháňa strach“.
Aj tieto slová však píšem ako chválu Slovníka; je mi s ním dobre, čítam si jednotlivé heslá a teším sa, že v ďalšom vydaní pribudne pri slove čiapočka aj význam kapurková či pavézka, alebo ako hovoríme s Fedorom Gálom posledný frťan v živote, čo by sa iste páčilo aj Františkovi Mikloškovi, krstnému otcovi vydania celého slovníka v čase, do ktorého ešte dovidíme.
A najmä dúfam, že sa v Slovníku objavia aj beketi. Trošku toto slovo Ela Havettu z nakrúcania Botanickej záhrady upadlo do zabudnutia, aj keď sa beket, neskrotný a neskrotiteľný našinec, vynára v každej novej generácii: „Najväčší beket bol ten, ktorý chcel hrať fotografistu. Aj dva zuby si vyrazil, aby ho zobrali. Aj básne písal“ (Peter Repka: Eastmancolor, in: Vstaň a choď. Levice, L. C. A., MCMXCVIII, s. 93). Lebo tak ako sú beketi soľou života, slovníky sú soľou jazyka.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 32/2007 dňa 6. augusta 2007.
