Veľmi pochybujem o tom, že by kauza „Climategate“, ktorá sa prehnala zahraničnými médiami v ostatných dňoch, mohla zatriasť politikou znižovania produkcie skleníkových plynov (viac o kauze napr. tu). Na túto pochybnosť totiž existuje hneď niekoľko dôvodov.
Na riziká dôveryhodnosti vedeckých výstupov, ak sa bádanie realizuje v podmienkach masívnej vládnej kampane, pod gigantickou administratívou a vládnymi dotáciámi do výskumu a biznisu, upozorňujú totiž viacerí vedci už mnoho rokov. Nikdy to však nemalo dopad na rozbehnutú regulačnú politiku. Najnovším takýmto prípadom je zverejnenie časti emailovej korešpondencie renomovaných klimatológov, „alarmistov“ globálneho otepľovania. Kauzu dnes prezentujú média pod označením „Climategate“. Z nej vyplýva podozrenie, že niektoré závery vedeckého bádania vznikali „prikreslením“ neexistujúcich údajov do výstupov, tak, aby vyhovovali klimatickým regulátorom. Tento fakt síce nemusí znamenať popretie hypotézy o zmene klímy, avšak na závažné procesné pochybenia v hodnotení pozorovaných klimatických javov, napríklad pri tvorbe správ IPCC, upozorňovali viacerí vedci už dávno. Nehovoriac o tom, že veľmi podobnému obvineniu z falšovania údajov v teplotných radoch čelí v týchto dňoch i novozélandský vládny výskumný inštitút NIWA.
Druhým dôvodom je masívna podpora vládnych regulácií zo strany verejnosti. Boj proti globálnemu otepľovaniu sa za dve desaťročia od svojho vzniku stal do takej miery rešpektovanou a závažnou politickou agendou, že na potvrdzovanie tézy o vplyve človeka na globálne otepľovanie už vôbec nie je odkázaný. Celkom postačuje, že existuje veľký (iracionálny) dopyt verejnosti po téme. Je to niečo podobné, ako keď vláda podporuje niektorý okrajový šport, napríklad vodný slalom. Nie je to nijako užitočná alebo inak prospešná činnosť. Je to len veľmi drahá hračka, ktorú reálne vykonáva zopár ľudí. Predsa však veľa ľudí chce, aby ju vláda podporovala. „Uhlíková agenda“ má navyše silných podporovateľov: je poháňaná významnou časťou občianskej spoločnosti, masou vládnych zamestnancov a uhlíkovým biznisom. Toto klimatické šarlatánstvo sa šíri už i na školách, takže o dorast budúcich „spasiteľov sveta“ je dostatočne postarané.
Tretím dôvodom, pre ktorý už zrejme nebude možné zastaviť drastické vládne výdaje na nezmyselnú agendu, je práve tlak „dobývačov renty“, ktorí neustále bombardujú vládu s novými návrhmi opatrení. V máji tohto roku sa v Kodani uskutočnil „predkodaňský“ summit lídrov v klimatickom biznise za účasti významných politických autorít. Drvivú väčšinu panelistov tvorili zástupcovia spoločností, ktoré vznikli z vládnych zásahov voči trhu s energiami a z regulácií produkcie skleníkových plynov. Panelové diskusie patrili k tomu najnechutnejšiemu, čo sa dá na týchto akciách zažiť: lídri biznisu s pátosom záchrancov planéty požadovali od vlád, aby ešte viac podporovali ich podnikateľský zámer…
O týždeň začne v Kodani klimatický summit OSN (UNFCCC), ktorý má ambíciu stať sa udalosťou roka. Regulácie emisií skleníkových plynov sú vlakom, ktorý nemôže zastaviť ani presvedčivý dôkaz o tom, že ľudia nemajú na zmeny klímy významný vplyv. Po Kodani by malo byť zjavné, že ľudia budú za energie platiť ešte viac a celkom zbytočne, že chudobní budú chudobnejší a bohatí bohatší. Otázkou ostáva, či finančná kríza aspoň pribrzdí výdavkovú rozšafnosť niektorých krajín.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 30. novembra 2009.
