Želanie poľského ministra školstva Giertycha, že na poľských školách by sa nemal čítať Goethe, Dostojevskij a Kafka, prebehlo tlačou, akoby sme sa už chystali na letnú uhorkovú sezónu. Na druhý deň sa na jeho výroky zabudlo; človek sa zasmeje a nanajvýš si povie, ako dobre, že je to za humnami a nie u nás doma.
Pozornosť som zbystril až pri slovách nášho ministra školstva, ktorý sa v rámci prehlbovania vlasteneckej výchovy dožadoval, aby sa v našich čítankách ocitla slovenská literatúra a aby v nej bolo menej svetovej literatúry.
Jeho odpoveď mi nápadne čosi pripomenula, aj keď náš pán minister sa na rozdiel od poľského médiám nezdôveril, či chce mať v čítankách menej Shakespeara, Gogoľa, alebo Jamesa Joycea a nepovedal ani to, čo je doteraz v našich čítankách, ak nie slovenská literatúra.
Nejde však len o poľské echo. Odpoveď má aj domácu tradíciu. Naši buditelia odmietli pri zrode moderného politického národa európsky romantizmus, Svetozár Hurban Vajanský kráčal v ich šľapajach a nezaostali ani komunisti v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Ich mladší kolegovia sa po roku 1970 poučili tak dôkladne, že znormalizovali aj stredoškolskú učebnicu Miloša Tomčíka, ktorá bola hádam najlepšou pedagogickou publikáciou po roku 1945, len preto, že im nevoňali Sartre, Camus či Solženicyn.
K otázke však možno pristúpiť aj bez trpkého humoru. Za jednou perličkou sa totiž skrýva závažný problém vzdelania, a aby sme boli spravodliví, nielen u nás doma.
Vo francúzskej a anglickej tradícii existuje od osemnásteho storočia pojem gentile homme. Označuje človeka kultúry, ku ktorého výbave patrilo poznanie vlastnej kultúry. Takto sa v posledných storočiach utvárala vzdelanosť a kultúrna pamäť, ku ktorej patrila aj návšteva divadla, výstavy či čítanie literárnych diel.
Takto vznikla spoločnosť vzdelania a jedným z jej kľúčových prejavov je vzdelanie v oblasti národného jazyka a literatúry.
Dnes sa zvykne hovoriť, že spoločnosť vzdelania nahradila v dvadsiatom storočí spoločnosť poznania, ktorú dnes nahrádza spoločnosť informácií. Dochádza tu však k istému sklzu. Usilujeme sa našu školu internetizovať v čase, keď sa na amerických školách ukazuje, že samotná internetizácia nevedie k lepšiemu vzdelaniu. Uvažujeme o tom, či sa v rámci reformy vzdelania nemá redukovať jeho humanistická zložka v čase, keď na nemeckých školách zanedbanie sústavného historického vzdelania vedie k neschopnosti uvažovať v súvislostiach.
Nemyslím si, že máme vstupovať do vychladnutých stôp devätnásteho storočia.
Deklaratívne a formálne vlastenčenie, za ktorým sa skrýva prázdnota, nemôže nikoho osloviť. Môže len v deťoch vybudovať nechuť čítať a osobitne nechuť čítať slovenskú literatúru. Čítanie, pokiaľ má byť skutočným porozumením toho, čo čítame, nemôže byť nanútené.
Nemyslím si však ani to, že máme vstupovať do chladnúcich stôp dvadsiateho storočia a zrieknuť sa šance naučiť deti čítať, vidieť a počuť, vnímať svet umenia, literatúry, výtvarného umenia, hudby, ale aj nových médií.
Kde inde možno začať, ak nie pri vlastnom jazyku, ktorý počujeme ako to prvé od svojich rodičov. Cítime v ňom, otvárame sa v ňom svetu, poznávame v ňom prvé tváre a predmety, vzťahy a seba samých, tvoríme si v ňom prvé obrazy, predstavy a fantázie, utvárame si v ňom pamäť a snívame v ňom.
Kde inde možno pokračovať, ak nie pri vlastnej literatúre, v ktorej sa možno potešiť, že Ema má mamu, že niekto má sedemdesiat sukieň, a predsa sa nevydá, a že možno ufrnknúť štrng brnk do tŕnia.
Kde inde sa však možno naučiť uvažovať v súvislostiach, ak nie v dejinách, a aj v dejinách literatúry, kde inde sa možno naučiť selektovať a kombinovať či celkom jednoducho vyberať a usporadúvať, hodnotovo sa orientovať vo svete, v ktorom žijeme? Kde inde si môžeme klásť večnú otázku, odkiaľ prichádzame, kým sme a kam kráčame, ktorá nás sprevádza životom? Kde inde si možno uvedomiť, že tu nie sme sami a sami pre seba, ale že tvoríme časť reťazca, ktorý odkiaľsi prichádza a kamsi smeruje. Aj keď nevieme presne kam, lepšie sa nám rozhoduje, ak vieme odkiaľ. Nemusíme mať pocit stratencov či smetia, ktoré ktosi aj tak vysype do kontajnera. Lepšie sa naučíme rozlišovať a rozhodovať medzi odvahou a zbabelosťou, hrdinstvom a zradou, právom a povinnosťou, spravodlivosťou a nespravodlivosťou, slobodou a vazalstvom, pravdou a lžou, ale možno najmä medzi každodennou poctivosťou a švindľovaním.
Literatúra nás však učí aj to, že nežijeme na tomto svete sami. Neviem si predstaviť, že by sme mali ostať bez takých veľkých príbehov, akými sú Biblia, Illiada a Odysea, Božská komédia, Sen noci svätojánskej, Faust. Alebo Dostojevskij a Kafka. Spoznávame v nich nielen sami seba, ale aj tých druhých, s ktorými nás spája spoločná kultúra a univerzálne hodnoty, čo robia človeka človekom. Spoznávame sa v rozličných zrkadlách, a najčastejšie v pokrivených, ale sú to naše zrkadlá a sme v nichmy sami.
Slovenská literatúra je súčasťou európskej a svetovej kultúry, ale rovnako -pokiaľ ich nevylúčime – sú aj jej diela súčasťou slovenskej kultúry.
Literárne vzdelanie možno vnímať ako formálne zadosťučinenie učebným osnovám, hoci aj prikrytým deklaratívnym vlastenectvom, alebo ako šancu. Ako šancu porozumieť textu, ale to znamená predovšetkým porozumieť svetu, vedieť sa v ňom orientovať a rozhodovať. Ako šancu byť účastníkom vznikajúcej kultúry a nositeľom kultúrnej pamäti.
To nie sú vízie, fikcie ani ilúzie. Slovensko je na rázcestí. Buď zmeníme prístup k čítaniu -a to nielen literárnych textov – alebo sa čítanie literárneho diela stane len záležitosťou malej, vybranej skupinky zasvätencov. Buď zmeníme od základu prístup k vyučovaniu slovenskej literatúry, alebo nám ostane ľahostajná. Buď zmeníme prístup k vzdelaniu, alebo sa utopíme v šedi a prázdnote. To je skutočná otázka, pri ktorej si dávame skutočnú odpoveď na otázku, či, čo a ako čítať na našich školách.
Autor je literárny vedec a prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v denníku Pravda dňa 16. júna 2007.
