Slovensko v porovnaní s ostatnými krajinami V4 výrazne zaostáva v poskytovaní investičných stimulov, konštatoval minister hospodárstva a líder pseudoliberálov Pavol Rusko. Koaliční partneri mu vraj závidia úspech pri získavaní zahraničných investorov a zmluvu so spoločnosťou Hankook neodobrili nie preto, že v nej bola ponúkaná už i na ich pomery neprimeraná štátna pomoc, ale preto, že s ňou prišiel rezort vedený Alianciou nového občana (ANO).
Rusko odštartoval prakticky hneď od svojho nástupu do kresla ministra hospodárstva masívnu politiku stimulov. Tá vyústila nielen do dovtedy (v takej miere) bezprecedentného pošliapania vlastníckych práv pri manipulácii s pozemkami pre automobilku KIA, ale pod rúškom politiky vyrovnávania regionálnych rozdielov a tvorby pracovných miest i do „podplácania“ zahraničných investorov zo štátneho rozpočtu. Vlastnícke práva pritom musia byť pre každého liberála nedotknuteľnými, nehovoriac o vedomí škodlivosti štátnych zásahov do trhu, akými investičné stimuly nepochybne sú. Ťažko tu nájdete súlad medzi týmto konaním a liberálnymi princípmi, ktoré ANO formálne propaguje na svojej webovej stránke, citujme napríklad: „Presvedčenie, že najvyššou hodnotou je jednotlivec, jeho sloboda a práva; hľadisko jednotlivca má v liberalizme vždy prednosť pred hľadiskom celospoločenským; individuálna sloboda jednotlivca sa končí tam, kde sa dotýka slobody iného jednotlivca; maximálna trhová ekonomika či maximálne ohraničovanie moci štátneho aparátu a obmedzovanie štátneho vplyvu.“
Rusko hrá na city i zdôrazňovaním regionálnych rozdielov a potrebou riešiť nezamestnanosť lokalizáciou investícií za pomoci stimulov. Mnohé, v súčasnosti tzv. zaostávajúce regióny Slovenska, však po roku 1989 tvrdo doplatili na fakt, že štátne podniky – v podobe dominantných zamestnávateľov v území predchodcovia či ekvivalenty dnešných zahraničných investorov – neprežili v trhových podmienkach bez štátnej pomoci. Rovnako o pár rokov môžu doplatiť na podobný scenár odchodu investorov – zamestnávateľov tieto regióny opäť, ak vláda nebude schopná či ochotná naďalej dotovať vytvorené pracovné miesta.
Frédéric Bastiat, predstaviteľ klasického liberalizmu, už v 19. storočí vysvetlil, prečo sú vládne stimuly do hospodárstva úplným bludom. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že vláda dokáže stimulovať ekonomiku svojimi výdavkami, lebo ich účinky sú viditeľné. Nevidíme však, že vláda musela najprv niekomu peniaze odobrať, aby ich následne mohla použiť ako svoje výdavky. Odobrala ich občanom – daňovníkom, o túto sumu však zmenšila výdavky súkromných osôb. To, čo je vidieť v prípade politiky stimulov, je teda príchod investora, počet vytvorených pracovných miest, ale i milióny štátnej či regionálnej pomoci na každé pracovné miesto. Čo nie je vidieť, je to, čo by s peniazmi urobili ľudia, ak by ich o ne vláda neoberala. Daňovníci samotní by rozhodli o ich smerovaní, pričom by taktiež vznikli pracovné miesta, najmä na úrovni živností a malých podnikateľov, a boli by dokonca dlhodobejšie udržateľné.
Vláda sa má starať o zlepšovanie podnikateľského prostredia formou odstraňovania bariér na trhu, dereguláciou a znižovaním daňového a odvodového zaťaženia. I z jej súčasného pôsobenia v úlohe „spoluinvestora“ vidíme, že nás stále zdiera príliš vysokými sadzbami. Čo na to Bastiat? „Existuje len jeden rozdiel medzi zlým ekonómom a dobrým ekonómom: zlý ekonóm sa obmedzí len na viditeľný účinok, zatiaľ čo dobrý ekonóm berie do úvahy účinok, ktorý je vidieť, tak i účinky, ktoré nie sú vidieť a ktoré musia byť len predvídané. Ale tento rozdiel je obrovský, pretože skoro vždy sa stáva, že ak je okamžitý dôsledok priaznivý, neskoršie vzdialenejšie účinky sú katastrofálne,“ tvrdí. Naši samozvaní liberáli sa ešte veru majú čo učiť…
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 9. augusta 2005.
