Čo predstavuje konzervativizmus?

Aké sú jeho idey? Je prínosom, či určitým druhom spiatočníctva niekoľkých intelektuálov? Je konzervativizmus na ústupe? Má šancu prežiť? Nebol konzervativizmus len náhodnou a nejasnou reakciou na udalosti svojej doby? Určite nie. Avšak cesta, ktorá vedie k odpovediam na spomínané otázky je stará najmenej 250 rokov. Encyklopedická definícia konzervativizmu znie: „politický a teoreticko-politický postoj, ktorý popiera možnosť radikálnej zmeny súčasných spoločenských pomerov.“ Definícia celkom jasná, avšak pre bližšie pochopenie je nutné ju rozmeniť na drobné. Predovšetkým konzervatívci tvrdia, že konzervativizmus nie je ani tak politickou ideológiou, ale skôr myšlienkovým prúdom prinášajúcim určité hodnoty, životné postoje a princípy. Konzervativizmus hľadá odkazy z dôb minulých, ktoré prežili a nadväzuje na ne, pretože sú overené skúsenosťou. Patrí sem tradícia, morálka, ústava, zákon, cirkev, škola, hierarchia, prirodzená autorita. Nemožno súhlasiť s názorom J.S. Milla, ktorý o konzervatívcoch tvrdil, že sú „hlúpou stranou“ a ani s vyjadrením F.J.C. Hearnshawa: „najväčší úžitok konzervatívci zvyčajne prinášajú, keď iba sedia a premýšľajú, bez toho aby prehovorili, a ešte lepšie by nám prospeli , keby prestali aj premýšľať.“ Podobné vyjadrenie dokazujú len plytkosť v napádaní konzervativizmu, ktorý sa dokáže proti takýmto prízemným výpadom účinne brániť. Konzervativizmus sa vyznačuje nedogmatickým chápaním a je súborom zachovaných múdrostí minulých generácií. Zatiaľ čo politické ideológie hlásajú – slovami A. Heywooda – reformy a revolúcie, konzervativizmus chráni tradičné spoločenské zriadenie. Jeho snahou je zachovať mravné tradície spoločnosti a chrániť ich pred dočasnými náladami jednotlivcov – radikálov. Konzervativizmus je o viere v transcendentný poriadok, ktorý vedie spoločnosť a jej svedomie. Politické problémy chápe ako problémy náboženské a mravné. Verí, že civilizovaná spoločnosť potrebuje vrstvy a triedy, ktoré sú v protiklade rovnostárskym koncepciám o beztriednej spoločnosti. „V každej spoločnosti, pozostávajúcej z občanov rôznych skupín, bude vždy nejaká skupina stáť najvyššie. Rovnostári teda iba menia a prevracajú prirodzený poriadok vecí a narušujú rovnováhu spoločenskej stavby, pretože vyzdvihujú vyššie to, čo musí byť z dôvodu stability na zemi.“ Konzervativizmus uznáva len rovnosť mravnú, rovnosť pred Bohom a rovnosť pred pozemskými zákonmi. Prečo práve konzervativizmus? Racionalizmus francúzskych philosophes, romantizmus Rousseaua, utilitarizmus Benthama, pozitivizmus Comtovej školy a Marxov materializmus – to všetko sú systémy, ktoré stoja v určitom protiklade voči konzervativizmu. Tieto radikálne prúdy útočia vždy na zvykové usporiadanie spoločnosti. Opierajú sa o presvedčenie, že človek je sám o sebe dokonalý, alebo že človeka možno priviesť k dokonalosti. Veria v zmenu prostredia, ktoré môže vyprodukovať ľudí podobných Bohu. To znamená, že samotná dokonalosť popiera možnosť násilného a k hriechu nakloneného človeka. Radikáli pohŕdajú tradíciou. Tvrdia, že rozum a túžba vedie spoločnosť k trvalému spoločenskému blahobytu. Odsudzujú rád a privilégiá, ktoré tvoria podľa konzervatívcov samotnú rovnováhu spoločnosti. Radikáli sú prívržencami totálnej demokracie – čo najpriamejšej. Ďalším tvrdením radikálov je nutnosť ekonomickej rovnosti. S nedôverou hľadia na vlastnícke práva, hlavne na právo vlastniť pôdu. Niektorí zachádzajú až do extrémov a navrhujú úplnú likvidáciu súkromného vlastníctva. Ideálne podmienky pre vznik konzervativizmu nastali v 18. storočí. V Európe víťazila priemyselná revolúcia s Tofflerovskou „zrážkou civilizácií“, nastávala zmena myslenia, ktorá viedla k mravnému a morálnemu relativizmu. Začali vznikať a viac sa presadzovať nové ideológie ako liberalizmus a socializmus. Všetky spomínané javy boli určitým katalyzátorom zrýchlenia politicko-spoločenských a ekonomických procesov. Výsledkom takejto rovnice bol vznik konzervativizmu. Edmund Burke Za otca konzervativizmu je považovaný Edmund Burke, ktorý knihou Úvahy o Revolúcii vo Francúzsku položil základ nového myšlienkového a ideového prúdu. Burke vytýčil kurz britskému konzervativizmu, stal sa vzorom mnohých štátnikov na kontinente, ale aj v samotnej Amerike. Snažil sa komparáciou anglickej Slávnej revolúcie a Francúzskej revolúcie dospieť k sústave konzervatívnych ideí. Jeho Úvahy sú taktiež reakciou na myšlienky Revolučného Spolku, ktorý pre svoju činnosť čerpal z „novátorských“ ideí Francúzskej revolúcie. Burke kritizoval ich činnosť a varoval britskú spoločnosť pred radikalizmami revolúcie. „Anglická spoločnosť nechce napodobňovať spôsoby, ktoré nikdy neokúsila, ani sa nebude vracať k tím, ktoré sa v praxi ukázali škodlivé.“ Podobným spôsobom reagoval aj na vystúpenie doktora Richarda Pricea v tzv. Starom ghette, kde Price vyjadroval obdiv udalostiam vo Francúzsku. Keď sa Burkovi dostal do ruky prepis Priceových kázaní, mohol len skonštatovať: „Celá publikácia vo mne svojím zámerom spojiť udalosti vo Francúzsku s dianím v Anglicku a tým, ako sa nás snaží primäť k napodobeniu chovania Národného zhromaždenia, vyvolala nepríjemný a trapný pocit.“ Ďalej nasleduje charakteristika samotnej revolúcie: „Ak zvážime všetky okolnosti, je Francúzska revolúcia tou najviac ohromujúcou udalosťou doterajších svetových dejín. Najzaujímavejšie veci sú v mnohých prípadoch vyvolávané tými najabsurdnejšími prostriedkami – tými najsmiešnejšími spôsobmi a zrejme i pomocou tých najviac zavrhnutiahodných nástrojov. V tomto zvláštnom stave ľahkomyselnosti a dravosti všetkých druhov zločinov v jednom klbku so všetkými druhmi bláznovstiev vyzerá každá vec neprirodzene. Pohľad na túto, monštrum pripomínajúcu tragikomickú scénu nutne vyvoláva tie najprotikladnejšie vášne – niekedy sa v mysli navzájom premiešajú a opovrhnutie tak prechádza v rozhorčenie, smiech strieda slzy, pohŕdanie sa mení v hrôzu.“ Túto skutočnosť si uvedomili – aj keď neskôr – liberáli, ktorí v Úvahách videli zachované liberálne hodnoty. Z toho vychádzala aj ich ostatná sebakritika, ktorá prinútila prehodnotiť samotný optimizmus a racionalizmus osvietenstva a zvlášť doviedla anglických liberálov k zavrhnutiu totalitnej teórie demokracie všeobecnej vôle, ako bola načrtnutá v spisoch J.J. Rousseaua. V takomto odmietnutí Francúzskej revolúcie sa anglický liberáli dopracovali takmer až ku konzervativizmu. Zatiaľ čo francúzsky liberalizmus svoje hodnoty a myšlienky odvodzoval z abstraktných princípov prirodzených práv, anglický – teda – anglosaský liberalizmus sa odvolával na staroveké práva a historické precedensy. V tomto zmysle bol za liberála považovaný aj Burke. Tradícia Konzervativizmus dbá o tradície nielen pre ich odkaz, ale predovšetkým pre ich stálosť a samotné prežitie historických skúšok. U niektorých predstaviteľov konzervativizmu sa v tomto spôsobe myslenia objavuje Boh, alebo náboženská viera. Ak je svet chápaný ako dielo Boha, sú tradičné zvyky a obyčaje chápané ako Bohom dané. Burke pripomína, že „pokiaľ by ľudia začali svet meniť, stavali by sa proti Božej vôli, a výsledkom by bolo skôr zhoršenie než zlepšenie podmienok.“ Konzervatívci si ctia tradície hlavne z dôvodu stability a súdržnosti. Práve zavedené zvyky a obyčaje dávajú jednotlivcovi a spoločnosti pocit uznania a istoty. Sú im známe a veria im. Tradícia dáva ľuďom identitu a pocit spolupatričnosti. Na rozdiel od liberálov, ktorí monarchiu chápali a chápu ako prežitok, britský konzervatívci tvrdia, že by sa monarchia mala zachovať, pretože stelesňuje historickú múdrosť a skúsenosti. Podľa nich je Koruna pre Veľkú Britániu inštitúciou, ku ktorej sa upína vernosť, loajalita a úcta národa a ktorá je „nad“ straníckou politikou. Cieľom tradície nie je osobný prospech, ale spoločenské uznanie. Uznanie, ktoré vychádza z G. H. Chestertonovej „demokracie mŕtvych“, v ktorej tí, ktorí náhodou prechádzajú okolo, musia rešpektovať hlas svojich predkov. V zmysle predchádzajúcich riadkov možno tradíciu nazvať nakopenou múdrosťou minulosti. Takto chápaný inštitút tradície – podľa Burka – bol nielen prvkom anglickým, ale aplikovateľným „práve tak v Madrase ako aj v Bristole“ a takisto použiteľným na kontinentálne inštitúcie. Spoločnosť a jej slobody „Práve preto, že spoločnosť nevyrástla ako výsledok úmyselnej konštrukcie, dosiahli jej štruktúry stupeň komplexnosti, ktorý zďaleka presahuje všetko, čo mohlo byť dosiahnuté úmyselnou organizáciou. Preto je správnym spôsobom reformy spoločnosti presadenie a zlepšenie pravidiel napomáhajúcich k uchovaniu týchto štruktúr,“ tvrdí John Laughland. Burke bol presvedčený o potrebe takto chápanej spoločnosti, bez ktorej by inštitúcie nefungovali tak, ako sa to od nich očakáva. A práve preto nemohol súhlasiť – a sním aj ostatní konzervatívci – s liberálnou predstavou jednotlivca v spoločnosti, ktorý sleduje v nej len vlastné záujmy. „Pre takéhoto jednotlivca je hlavným politickým prospechom sloboda – sloboda bez obmedzovania a donucovania vykonávaného inými.“ Konzervatívci chápu slobodu rozdielne už len z dôvodu iného pohľadu na ľudskú povahu a spoločnosť. Veria, že človek je zaťažený určitými záväzkami voči tým, ktorí spoločnosť tvorili, ale už zomreli. Takéto záväzky nemožno získať žiadnou zmluvou, ani dohodou. Nie sú založené na súhlase – možno ich len prijať. A práve sloboda jednotlivca je nadobúdaná prijatím a rešpektovaním záväzkov voči spoločnosti. Je to povinnosť, ktorá patrí k inštitútu slobody. Byť a konať slobodne, znamená byť zodpovedný a uvedomiť si vlastné povinnosti. Spoločnosť, v ktorej jednotlivci vnímajú len svoju slobodu a nerešpektujú slobodu ostatných, sa atomizuje a je bez základov. A práve povinnosť je tmelom, ktorý drží spoločnosť v celku. Konzervatívci chápu liberálnu doktrínu slobody jednotlivca o oslobodení sa ľudského vnútra od všetkého starého a nepokrokového, teda zvykov, tradícií a autoritatívnych koncepcií, ktoré vedú k absolútnej slobode. Napriek tomu by to bola pre konzervatívcov katastrofa, ktorá znamená nie nadobudnutie, ale stratu slobody. Preto nemajú záujem o neustále rozširovanie ľudských práv v zmysle zmien celého systému, ale prednosť dávajú reforme jednotlivých nedostatkov. Takáto masová rekonštrukcia povedie podľa Burka k revolúciám. Pokusy o revolučnú prestavbu spoločnosti sú neprirodzené a konieckoncov odsúdené na zánik. Spoločnosť predsa vznikla historickou evolúciou založenej na princípe pokusov a omylov. Liberálne chápanie ľudských práv, ktoré vychádza už zo spomínaných abstraktných princípov je pre konzervatívcov neprijateľné. Burke opovrhoval abstrakciou, ktorú chápal nie ako zásadu či princíp, ale ako nafúknutú generalizáciu nerešpektujúcu ľudskú slabosť a krehkosť ani konkrétne udalosti spojené s danou érou či národom. Burke si uvedomoval, že režim pred revolúciou vo Francúzsku nebol dokonalý, napriek tomu obviňoval revolucionárov, že sa snažia pretvoriť samotnú spoločnosť, akoby predtým neexistovala. Úmysel, ktorý viedol revolucionárov k definovaniu, pre Burka, abstraktných, teda príliš širokých „ľudských práv“ bol nesprávny. Burke videl v takto koncipovaných „právach“ nebezpečenstvo, ktoré sa naplnilo v období jakobínskeho Teroru. Ľudské práva a ich rozsah videl v stanovení na základe zvyklostí a tradícii, tak ako pri anglickom zvykovom práve. Burka si obľúbil – ku podivu – aj Paine a Mirabeau. Celá táto politická náklonnosť k Burkeovi vychádzala z nepochopenia jeho myšlienok a určitých politických súvislostí. Burka ospevovali z dôvodu, že sa postavil proti absolutistickému Jurajovi III., ktorého označil za tyrana. Lenže Burke nevystupoval proti kráľovi len preto, že bol reformátor. Juraj III. sa snažil obmedziť moc parlamentu, vydával svojvoľné rozhodnutia a sám menoval ministrov. Burke videl nebezpečenstvo práve v preberaní osvietenských myšlienok a ideí, nie v kráľovi a dedičnej monarchii. To dokazovala aj jeho žaloba voči britskému guvernérovi Indie Warrenovi Hastingsovi. Obvinil ho zo zneužitia úradnej právomoci a z neoprávneného obohacovania sa. Hastings neustále porušoval a napádal indické tradície a zvyklosti, ktoré chcel pretvoriť na svoj obraz. Tieto skutočnosti boli pravým dôvodom Burkovho odmietavého postoja k absolutizmu kráľa Juraja III. Potreba autority Autorita je pre konzervatívca – v priaznivých podmienkach – právo vykonávať moc. Uznanie autority niekoho, znamená právo vládnuť. Autorita vzniká prirodzene ako spoločnosť, tvrdí konzervativizmus a preto odmieta názory liberálov hovoriť o nej ako zmluve medzi slobodnými jedincami. Liberálna teória výchádza z presvedčenia, že občania si volia autoritu k svojmu vlastnému prospechu. Konzervatívci argumentujú tým, že človek je nedokonalý a potrebuje niekoho, kdo by ho viedol. Tak ako rodič má autoritu nad svojim dieťaťom a prakticky riadi jeho život – bez uzavretia nejakej zmluvy, tak aj ostatné autority riadia jednotlivcov, či spoločnosť prirodzene zhora. Pripúšťajú, že aj autorita má určité hranice, ktoré sú vymedzené „prirodzenou zodpovednosťou“. V škole má mať autoritu učiteľ, v zamestnaní zamestnávateľ a v spločnosti vláda. A práve takýmto spôsobom vyrastá z inštitúcií a zvykov primeraná autorita, ktorá je jedným z cieľov konzervatívnej politiky. Jednoducho povedané: „Liberáli sa snažia oslobodiť jednotlivca spod autority, konzervatívci sa snažia ochrániť autoritu pred individuálnou vzburou. Bez autority, tvrdia konzervatívci, totiž neexistuje vôla, ale len chcenie; neexistuje jednotlivec, ale stádovitý konformizmus; bez nej niet slobody, jestvuje len bezcieľna honba za „alternatívami“, z ktorých žiadna nemá pre človeka, ktorý mrhá energiou, aby ju dosiahol, nijakú hodnotu.“ Pre konzervatívca je takouto autoritou aj štát, ktorý definuje jasné a vynútiteľné zákony, dodržiavajúc verejný poriadok a morálnu stavbu spoločnosti. Štát musí byť zdrojom zodpovednosti a nie prostriedkom k osobnej vláde. Jeho povinnosťou je prijímať rozhodnutia, za ktoré je následne zodpovedný. Konzervativizmus je tiež do určitej miery paternalistický a z toho vychádza aj chápanie štátu ako autority – otca, ktorý bdie nad svojimi deťmi – občanmi. Štát je „spoluúčasťou na všetkom vedení, spoluúčasťou na všetkých zručnostiach, spoluúčasťou na každej cnosti a všetkej dokonalosti. A pretože cieľov takejto spločnosti nemožno dosiahnuť ani v mnohých generáciách, stáva sa partnerstvom nielen tých, ktorí práve žijú, ale všetkých živých, mŕtvych a doposiaľ nenarodených.“ V kontexte týchto myšlienok reaguje na Burkeove tvrdenia jeho úhlavný kritik, Thomas Paine: „Ja sa staviam za práva živých a proti tomu, aby mŕtvy živých vydedili, zaväzovali a obmedzovali svojou neprávom prisvojenou, papierovou autoritou. Pán Burke sa však stavia za autoritu mŕtvych nad právami a slobodou živých.“ Takýmto spôsobom sa Paine vzdáva Magna Charty libertatum, Seldenovej Petície za práva, Habeas Corpus Act, Deklarácie práv, ktoré sú potvrdením anglického zvykového práva. Útočí na Burka a tvrdí: „No človek, ktorý dokáže navždy obetovať práva potomstva na základe nejakého splesniveného pergamenu, ako to robí pán Burke, nie je oprávnený posudzovať túto /francúzsku/ revolúciu.“ Možno polemizovať, či boj Burka proti novátorstvu 18.storočia bol opodstatnený a či jeho myšlienky dokázali udžať prúd politických a spoločenských zmien, ktoré sa šírili z európskeho kontinentu. Isté je však to, že koncom roku 1791 sa vzdával všetkých ilúzií, že by im dokázal odolať. „Zlo je vykonané, vec je uskutočnená v princípe i praktických prejavoch. Nám nezostáva než vyčkávať, až vôla vyššej moci, než je naša, bude konečne celkom presadená.“ Takto charakterizoval Burke obdobie jakobinizmu, ktoré síce víťazilo vo Francúzsku, avšak na britskú ani americkú pôdu nepreniklo. Bola to do značnej miery zásluha Burkovho konzervatívneho ducha. Idea boja medzi konzervativizmom – poriadkom a inováciou je v modernom chápaní sveta. Ide o chápanie metafyziky a náboženstva. Práve v metafyzike videl Burke príčinu spoločenského zla, ktoré „dodáva človeku dostatok drzosti a trúfalosti pliesť sa a svojvoľne zasahovať do tajomného pôsobenia Boha vo svete.“ Oveľa viac dôveroval silám, ktoré nás obklopujú, než tým, ktoré sú v nás a pomocou ktorých možno zmeniť prostredie, ktoré nás obmedzuje. Táto vlastnosť je daná len Bohu a Burke bol presvedčený, že ľudia sa nikdy Bohmi nestanú. Možnosť ubrániť sa takýmto „jakobínskym“ tendenciám vidí vo vytrvalej oddanosti triezvému uvažovaniu. Konzervatívec Russel Kirk vysvetluje nasledovné: „Tento pozemský poriadok je len súčasťou poriadku transcendentného, pričom zdrojom spoločenského kľudu je úcta k posvätnu.“ Z toho vyplýva, že najdôležitejším imperatívom spoločnosti je poslušnosť voči Bohu a voči pôsobeniu Prozreteľnosti, ktorá sa realizuje cez prirodzené procesy. Ďalej pokračuje: „Za poriadkom Božím nasleduje poriadok duchovných a intelektuálnych hodnôt…,“ ktoré nie sú rovnaké. Znamená to skutočnosť, že nie každá motivácia je rovnaká a nie každý človek rovnaký. Je to odpoveď rovnostárskemu radikalizmu, ktorý sa snaží zrovnať všetky vnemy a emócie na úroveň priemernosti a tým potlačiť mravné uvedomenie, ktoré oddeľuje človeka od zvieraťa. Burke to objasňuje vyjadrením, že „učenosť bude vláčená blatom a pošlapaná stádom svíň.“ Ak sa tieto rovnostárske túžby presadia, môže sa stať, že masy zbavené náležitého intelektu prepadnú hystérii voči všetkému, im nezrozumiteľnému. Takejto anarchii možno predísť všeobecnou zhodou o spoločenskom rozlíšení povinnosti a privilégia. Ak nedôjde k uznaniu hierarchicky usporiadanej spoločnosti, respektíve prirodzenej aristokracie, vždy sa budú objavovať jednotlivci – buriči, ktorí sa budú chcieť násilne zmocniť postavení a funkcií v mene ľudu „bez tváre“, v mene anonymného ľudu. Na tomto mieste treba ešte raz zdôrazniť, že ide o prirodzenú aristokraciu a ako tvrdí Kirk, nie o „administratívny šík ambicióznych a mazaných reformátorov.“ „Ak sa zachádza so spoločnosťou ako s jednoduchým vzorcom typu trojčlenky – a takto chápali spoločnosť jakobíni, benthamovci i väčšina ostatných radikálov – tak bude človek degradovaný na niečo podradného, miesto toho aby mal partnerský podiel na nesmrteľnej zmluve, ktorá zjednocuje mŕtvych, živých i doposiaľ nenarodených a vytvára puto medzi Bohom a človekom. Poriadok tohoto sveta je odvodený z rádu, ktorý nás presahuje.“ Hľadať a sledovať idey konzervativizmu v Burkových dielach, resp. v jeho Úvahách o Francúzskej revolúcii je o to náročnejšie, že ich písal ako listy svojmu priateľovi vo Francúzsku. Práve preto si pochopenie Burkovho myslenia vyžaduje dôsledné sledovanie jeho myšlienok, ktoré sú „rozosiate“ po celej knihe. A čo k tomu dodáva samotný Burke? „Nie je toho veľa, čo by odporučovalo moje názory, okrem dlhého pozorovania a veľkej miery nestrannosti. Sú to názory človeka, ktorý nikdy nebol nástrojom moci, nepochleboval veľkosti a svojimi činmi sa nechce spreneveriť svojmu životnému krédu, …verejné pôsobenie bolo bojom za slobodu iných, v ktorého hrudi nikdy nepodnietilo trvalý a vášnivý hnev nič okrem toho, čo považoval za tyraniu, …človeka, ktorý príliš netúži po poctách, vyznamenaniach a pôžitkoch, a vôbec ich nečaká, ktorý nijak nepohŕda slávou a nebojí sa ohováraní, vyhýba sa sporom, ale odváži sa otvorene zastávať svoje presvedčenia. Sú to názory človeka, ktorý nechce obhájiť spojitosť a súlad, ale je ochotný ich brániť i premenou prostriedkov umožňujúcich udržať smerovanie k danému cieľu, a keby sa plavidlo, na ktorom pláva, malo začať v dôsledku nerovnomernej záťaže nakláňať na jednu stranu, prial by si presunúť váhu svojich argumentov … na druhú stranu, a prispieť tak k zachovaniu rovnováhy.“ V jednoduchosti je genialita – tak možno charakterizovať myšlienku Petra Zajaca ktorá hovorí o cnosti konzervativizmu nezanechať po sebe horší svet. V tom spočíva jeho ctižiadosť v dobe, keď sú ustavičné zmeny len občas zmenami k lepšiemu. Autor je spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu Článok bol publikovaný v politicko-spoločenskom e-zine Pravé spektrum. Použitá literatúra Burke, E.: Úvahy o revoluci ve Francii. CDK, Brno, 1997. Kirk, R.: Konservativní smýšlení. OI, Praha, 2000. Laughland, J.: Znečistěný pramen. Prostor, Praha, 2001. Paine, T.: Práva človeka. Osveta, Bratislava, 1959. Konzervatívne pohľady na spoločnosť a politiku. roč. I., jeseň – zima, 2000.