Napriek všetkým vášňam okolo Obamacare vo Washingtone, v jednej otázke panuje zvláštna zhoda. Ide o efekt západky, teda fenomén rastu štátnej moci v dobe kríz a vojen. Žiadna zo strán tento pojem nepoužíva, ale obe ho verne vyznávajú.
Onen pojem vymyslel libertariánsky ekonóm Robert Higgs. Vo svojej knihe Kríza a Leviatan popisuje, ako sa štát zmocňuje nových právomocí počas kríz a najmä vojen. Keď kríza opadne, štát sa niektorých z nich zriekne, avšak nikdy nie všetkých. A tak štát postupne rastie.
Tento koncept sa v posledných rokoch rozšíril. Vpravo aj vľavo je zhoda, že ak umožníte ľuďom nárokovať si nové právo, nebudú sa ho chcieť zriecť. Demokrati tvrdia, že zákon o dostupnej zdravotnej starostlivosti (známy ako Obamacare) sa pridá k posvätnému panteónu programov spolu so sociálnym poistením, Medicare a Medicaid (programy zdravotného poistenia). To isté tvrdia i oponenti. „Ak to neurobíme dnes, je viac než pravdepodobné, že Obamacare nebude nikdy, nikdy zrušená,“ povedal minulý mesiac republikánsky senátor Ted Cruz. „Prečo? Majú v pláne vytvoriť u Američanov závislosť na sladkostiach, na podporách,“ tvrdiac, že ak sa raz tak stane, niet cesty späť. Prezident Obama súhlasí a dokonca ho cituje, redukujúc tak kritiku senátora: „Predstava je taká, že by sme to mali stopnúť skôr, než si to ľudia príliš obľúbia.“
Pravicoví aj ľavicoví vyznávači „efektu západky“ však nechápu, že táto obľúbenosť sa preceňuje. Popularita samotná program neodôvodňuje. Ak by Kongres schválil zákon dávajúci každému Američanovi šteniatko plus 10 tisíc dolárov v hotovosti, program by mohol byť populárny, avšak len to z neho nerobí dobrú myšlienku. Mnohí konzervatívci a liberáli hovoria o „efekte západky“ v oblasti nárokov tak, akoby to bol železný zákon vesmíru. Precedens ale existuje. V deväťdesiatych rokoch Washington reformoval sociálnu politiku. V osemdesiatych rokoch Kongres odmietol katastrofálne zdravotné poistenie ako nepatričnú výstrednosť.
Nemali by sme predpokladať, že väčšine Američanov sa Obamacare, keď ho spoznajú, bude i páčiť. Zoznam jeho nezamýšľaných dôsledkov je dlhý a stále rastie. Ak tento program dodrží to, čo sľúbil, tak si môžete byť istí, že obľúbený nebude. Obľúbenosť sa preceňuje. Ekonóm Mancur Olson tvrdil, že moderné spoločnosti majú tendenciu vytvárať záujmové skupiny, ktoré ničia verejné blaho kvôli partikulárnym výhodám. Takmer každý sa chce zbaviť subvencií pre výrobcov, ale takmer nikto sa o to nesnaží, pokiaľ ich príjemcovia dbajú, aby pretrvali. Väčšina Američanov je proti pozitívnej rasovej diskriminácii, ale iba málo z nich je ochotných bojovať s aktivistami a novinármi, ktorí sú pripravení kritikov takejto politiky vždy démonizovať.
Biely dom dúfa, že Obamacare vytvorí koalíciu záujmov, ktorá bude zákon brániť bez ohľadu na jeho spoločenské náklady. Nikto nevie, či bude táto stratégia fungovať. Obamacare nie je ako bežný program, ktorý koncentruje výnosy a zároveň rozptyľuje celospoločenské bremeno. Vytvára nové skupiny pripravené brániť zákon, ale aj tie, ktoré sa ho túžia zbaviť.
Tie dávky, o ktorých sa predpokladá, že by mohli podporovať obľúbenosť systému, a ktorých sa konzervatívci boja a liberáli sa na ne spoliehajú, nie sú platené priamo jednotlivcom. Idú poisťovniam. Klienti vidia iba zľavnený plán poistenia, ktorý môže alebo nemusí byť lacnejší ako to, čo dostávali alebo dúfali, že dostanú. A milióny mladých ľudí sa asi rozhodnú, že je v ich záujme platiť penále a zostať nepoistení. Neviem, ako to všetko skončí, ale jedna vec je jasná: tento zápas sa nekončí, len naberá na obrátkach.
Autor je redaktor National Review Online, spolupracuje tiež s American Enterprise Institute.
Pôvodne uverejnené v Los Angeles Times dňa 8. októbra 2013. Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2013.
