Blížia sa komunálne voľby. Volebné komisie rozhodujú o registrácii desiatok tisíc kandidátov, ktorí majú záujem uchádzať sa o približne 21 000 postov poslancov a vyše 2 900 pozícií starostov a primátorov. Nie je to priveľký luxus na takú malú krajinu?
.slobodné voľby a zastupiteľská demokracia majú okrem svojej nevyčísliteľnej hodnoty, ktorú si mnohí v tejto spoločnosti, napriek minulým obdobiam totality, nie vždy a v plnej miere ceníme, i svoje prozaické náklady. Tie súvisia jednak s konaním volieb, ako i s „prevádzkou systému“ prostredníctvom nami zvolených zástupcov.
.zasa voľby?
Niektorí občania pôjdu v novembri k volebným urnám už šiesty raz za dvanásť mesiacov. To platí o tých, ktorí sa zúčastnili oboch kôl krajských volieb, oboch kôl prezidentských volieb a aj nie príliš zaujímavých eurovolieb. Niektorým politikom sa ani takáto frekvencia pozývania voličov do volebných miestností nezdá asi ako dostatočná. Medzi desiatimi návrhmi zákonov opozičných poslancov, ktoré valcujúca väčšina poslancov za Smer odmietla čo i len zaradiť do programu septembrovej schôdze parlamentu, bol totiž i návrh na dvojkolovú voľbu starostov a primátorov podaný skupinou poslancov za KDH.
Na vlaňajšie krajské voľby štát vyčlenil takmer 10 miliónov eur, ešte o milión viac na marcové prezidentské voľby a viac než 8 miliónov sa plánovalo minúť na májové eurovoľby. Novembrové komunálne voľby nás budú stáť takmer desať miliónov eur. Druhé kolo volieb richtárov by stálo zrejme ďalšie dva milióny. Nielenže sa nájdu i lepšie nápady, ako míňať naše dane, existujú i vhodnejšie úpravy volieb.
Starostovia a primátori, ktorí sú dnes zvolení jednoduchou väčšinou platných hlasov voličov, disponujú podľa poslancov KDH „slabým“ mandátom. Preto navrhujú druhé kolo voľby v prípade, ak žiadny kandidát v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Spomedzi aktuálne zvolených starostov by sa to týkalo štvrtiny z nich.
Mimo reality je ďalší ich návrh, podľa ktorého sa v prípade, ak pre druhé kolo nie sú dvaja kandidáti, požaduje vykonanie nových volieb. Vedia páni poslanci, že v približne pätine samospráv bol v roku 2010 len jeden kandidát o funkciu hlavy obce? A vedia, že vo viacerých menších obciach sa opakovane stretávame s javom, že niet ani jedného kandidáta?
.druhé kolo nepotrebujeme
Parlamentné, komunálne a prezidentské voľby patria u nás medzi tie, ktorých sa voliči zúčastňujú v priemere nadpolovičnou väčšinou. Kým v parlamentných voľbách, a rovnako tak v rámci priamej voľby prezidenta, sme boli svedkami badateľného poklesu záujmu o ne, porovnávajúc prvé a ostatne konané voľby, komunálne voľby kontinuálne vzbudzujú pomerne stabilný záujem voličov (63,75% v roku 1990 vs. 49,69% v roku 2010).
Je možné, že by druhé kolo mohlo prispieť k oslabeniu problému s legitimitou. Ale čo účasť? Prišli by občania k urnám tak, ako dosiaľ v jednokolovej voľbe? Skúsenosti z krajských volieb hovoria jasne – účasť v druhom kole voľby predsedov krajov bola vždy nižšia, než v kole prvom. Ani v prípade krajských volieb sa pôvodne s druhým kolom nerátalo. Nakoniec sa zaviedlo, a to kvôli trápnej obave časti politického spektra z toho, že by v nitrianskom či trnavskom kraji mohol zvíťaziť kandidát maďarskej národnosti.
Elegantnejšie riešenie ponúka politológ Masarykovej univerzity Peter Spáč v štúdii, ktorú sme aktuálne publikovali v rámci Komunálneho výskumného a poradenského centra Viktor Nižňanského. Návrh spočíva v tzv. alternatívnom hlasovaní, známom z Austrálie. Jeho logika je jednoduchá. Kandidáti sú, presne ako v našich komunálnych voľbách, uvedení na spoločnom hárku. Rozdiel je v tom, že voliči nedávajú hlas iba jednej osobe, ale k nominantom pripisujú poradové čísla podľa svojich preferencií. Tomu, koho víťazstvo si želajú najviac, udelia číslo jedna, menej preferovanému kandidátovi dajú číslo dva, atď.
Sčítavanie hlasov je taktiež jednoduché. Ako prvé sa zrátajú jednotkové hlasy a zistí sa, či niektorý kandidát presiahol 50% hlasov. Ak áno, je zvolený. Ak nie, nominant s najmenším počtom hlasov sa vyradí a jeho hlasy sa podľa nižších preferencií rozdelia medzi ostatných. Tak sa postupuje, až kým niektorý z kandidátov dosiahne nadpolovičnú väčšinu hlasov.
.potrebujeme municipalizáciu
V novembri nás čakajú už siedme slobodné komunálne voľby po roku 1989. V tých prvých, v roku 1990, bolo zvolených 38 490 poslancov a 2 826 starostov a primátorov. Kým počet obcí mierne stúpal, aby sa obmedzením ďalšieho ich drobenia zákonom stabilizoval po roku 2000 na úrovni okolo 2 900, počet poslancov klesol, tiež vďaka zmenám zákonov, a od roku 2002 zotrváva na úrovni približne 21 000.
Keďže stále neexistuje otvorený dátový portál s podrobnými informáciami o výdavkoch samospráv, nevieme, koľko nás táto „krajina poslancov“ z našich daní na ich odmeny stojí. Podľa platnej legislatívy by počet komunálnych poslancov mohol klesnúť na 16 000. Bariérou pre ďalší pokles je, že až dve tretiny z vyše 2 900 samospráv má menej ako 1 000 obyvateľov. Hoci ich obýva len šestina populácie krajiny, volí sa v nich polovica všetkých poslancov.
V susednom takmer 40-miliónovom Poľsku sa na miestnej úrovni, ktorú tvorí 2500 gmín, volí necelých 40 000 poslancov. V Dánsku, populačne i rozlohou porovnateľnom Slovensku, sa volí 2 500 poslancov v 98 municipalitách. Ide o krajiny, v ktorých prebehla municipalizácia, výsledkom ktorej bolo zlučovanie obcí a združovanie výkonu ich funkcií do silnejších samosprávnych celkov. U nás sa o takej komunálnej reforme ešte stále ani nediskutuje. Čo však čakať v krajine, v ktorej sa nediskutuje už ani v parlamente.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 39/2014 dňa 22. septembra 2014.
