Patrí k najvýrečnejším kritikom centralizácie Európy. Riešenie našich nahromadených problémov vrátane vysokých dlhov vidí v decentralizovaní fiškálneho rozhodovania po vzore Švajčiarska. Konzervatívny britský europoslanec Daniel Hannan.
.situácia okolo eura sa mení doslova každý deň. Jedno vyhlásenie strieda druhé a padajú rôzne návrhy, ako sa z dlhovej krízy v eurozóne dostať. Kde sa podľa vás práve nachádzame?
Základný problém je už štyri roky ten istý. A to, že cieľom Bruselu je zachrániť v prvom rade euro, hoci aj na úkor národných ekonomík, z ktorých eurozóna pozostáva. Lídri Európskej únie i členských krajín sú pripravení obetovať záujmy ľudí, aby zachránili politický projekt spoločnej meny. Cenu zato vidíme. Grécko, Taliansko a Španielsko zažívajú vysokú nezamestnanosť, emigráciu a nárast chudoby. Vo zvyšku eurozóny sa odohrávajú citeľné zvyšovania daní za účelom financovania podpory týchto štátov. Krajiny, ako je vaša, ktoré robili mnohé správne a ťažké veci, sú zato trestané a nútené podporovať krajiny, ktoré robili nezodpovednú politiku.
.aké riešenie navrhujete?
Musíme urobiť krok dozadu a položiť si otázku, či by naozaj bolo takou katastrofou, keby sa eurozóna rozdelila na menšie celky. Zdá sa mi, že pre Grécko, Španielsko a ďalšie krajiny by najmenej zlým riešením bolo teraz zbankrotovať, zbaviť sa eura a devalvovať svoje nové meny. To by podporilo ich export a ony by opäť mohli začať rásť.
.čo však dopady rozdelenia menovej únie, najmä na bankový sektor?
Keď banky tvrdia, že rozpad eurozóny by bol katastrofou, nie sú celkom nezaujaté. Samozrejme, vyžiadalo by si to citeľné náklady na strane bánk. Na druhej strane, rozdelenie menovej únie predsa nie je nemožné. Vaša vlastná krajina tým prešla, keď sa delilo Československo. Nevravím, že to bude jednoduché alebo že to vyrieši všetky problémy štátov, ako je Grécko. No nedajme si nahovoriť, že zmena meny je katastrofou.
.čo keď sa dlhová nákaza bude šíriť do ďalších štátov?
Nuž, táto metafora s „nákazou“, je zaujímavá. Za normálnych okolností je predsa odpoveďou na nákazu karanténa. V Európskej únii však prostredníctvom politiky pomoci robíme z gréckych problémov problémy všetkých ostatných – teda presný opak.
.vy ste veľmi kritický k spôsobu, akým euroelity riešia súčasné problémy eurozóny. Aká panuje atmosféra priamo v Bruseli, na fórach, kde sa pohybujete?
Panuje tam atmosféra popierania reality, ľudia sú zneistení, lebo svet, na aký boli zvyknutí, sa otriasa v základoch. Napriek tomu opakujú stále tie isté slogany o tesnejšej Európe, ktoré verklíkujú už desaťročia. Nevedia totiž, čo iné si počať. Možno im však už ani sami neveria.
.úsporné opatrenia za účelom rozpočtovej konsolidácie sú dnes potrebné nezávisle od záchrany zadlžených členov eurozóny. Štáty ich musia robiť samy kvôli sebe. No voliči ich odmietajú a potom volia ľudí ako nový francúzsky prezident Hollande.
To je realita asi každých volieb vo všetkých krajinách. Otázne je, ako vyhráte voľby vyslovením pravdy o verejných financiách v prostredí, ktoré pravdu nechce počuť? Politik, ktorý hovorí, že šetriť netreba, má jasnú prevahu. No skúste sa na to pozrieť očami voličov. Oni nie sú idioti. Z ich pohľadu neurobili nič zlé. A zrazu príde kríza, za ktorú majú pykať.
.majú pocit, že neurobili nič zlé, ale v skutočnosti si roky vedome volili politikov, ktorí robili tie dlhy. A robili ich často preto, aby si pomocou štátnych výdavkov kupovali hlasy voličov.
Vezmite si príklad Grécka, kde silný výsledok dosiahla krajná ľavica. Toto sa stáva, ak sa k voličom správate ako k deťom. Ak sa krajina stane závislá od zahraničnej pomoci, v podstate ju infantilizujete. A to sa presne stalo v Grécku a deje sa to po celej Európe.
.prečo to v Grécku zašlo ďalej ako na Slovensku alebo v Spojenom kráľovstve?
Dôvod spočíva v tom, že Grécko bolo veľmi dlho najväčším prijímateľom európskej pomoci na hlavu. Najbystrejší mladí ľudia boli namiesto kariéry v súkromnej sfére, kde by niečo produkovali, priťahovaní do prerozdeľovacej byrokracie – či už na národnej, alebo nadnárodnej, európskej úrovni. Vždy je tragédia, keď sa najtalentovanejší členovia spoločnosti sústredia nie na vytváranie bohatstva, ale na jeho prerozdeľovanie. Z občanov sa potom stanú deti.
.ako z veľkých detí urobíte zodpovedných dospelých?
Keith Joseph, ktorý bol intelektuálnou inšpiráciou Margaret Thatcherovej, zvykol vravievať, že ak ľuďom dáte zodpovednosť, oni sa zvyčajne následne začnú správať zodpovedne.
.čo znamená „dať ľuďom zodpovednosť“ v tomto konkrétnom kontexte?
Dosiahnete to tak, že ľuďom objasníte spojenie medzi zastúpením, zdaňovaním a výdavkami. Gréci sa domnievajú, že gaštany z ohňa má za nich ťahať niekto iný. Dokonca ani nie ich vlastní politici, ale zvyšok Európy. Lenže oni takto zmýšľajú, lebo posledných dvadsať rokov k tomu boli vedení. Ak si raz ľudia uvedomia, že sú odkázaní sami na seba, začnú preberať zodpovednosť.
.v ktorej krajine to takto ideálne funguje?
Najlepšie tento model stelesňuje Švajčiarsko. To je krajina, kde ľudia rozhodujú v referendách ešte aj o rozpočtoch a zvyšovaní daní. A musíte ľuďom ukázať, odkiaľ a kam peniaze pôjdu.
.čiže chcete posilniť zodpovednosť voličov tým, že im dáte do rúk viac moci. Čo však, ak to zneužijú?
Prečo by mali? Pozrite sa, Švajčiarsko má nízke dane, nízke výdavky a nízke dlhy, pretože voliči tam rozumejú hodnote peňazí. V Európskej únii sme robili presný opak. Od začiatku krízy politici utekajú pred voličmi. Vytvárajú zákulisné koalície, odkladajú voľby, nevšímajú si ľudové hlasovania a v niektorých krajinách sa menia vlády, až pokiaľ nevyhovejú Bruselu. Nič z toho nefungovalo. Nič z toho nepriviedlo ľudí k väčšej zodpovednosti.
.lenže voliči sa vo vzťahu k politickej ponuke správajú racionálne a vypočítavo. Každý chce platiť čo najnižšie dane a súčasne chce byť predmetom čo najširšieho štátneho zaopatrenia. Nie je aj toto dôvod, prečo sme sa ocitli v dlhovej kríze?
Ale to má svoje príčiny i riešenia. Každý protrhový politik má jednu veľkú nevýhodu v podobe fenoménu rozptýlených nákladov a koncentrovaných výnosov. Ak ľavicový politik zvýši trebárs prídavky na dieťa, vzal síce peniaze v nepatrnom množstve všetkým, ale citeľne pridal niektorým. Ak sa to pravicový politik neskôr snaží zvrátiť a prídavky zrušiť, je tu jedna veľmi konkrétna skupina voličov, ktorú si pohnevá, ale väčšina daňovníkov, ktorej vráti peniaze, svoje nepatrné zlepšenie ledva pocíti. Preto je také ťažké pre politika škrtať výdavky.
.dá sa to nejako riešiť?
Dá a to tak, že zmenšíte politickú jednotku, v ktorej sa rozhodovanie odohráva. Po stáročia bola sociálna starostlivosť robená nie na národnej úrovni, ale na úrovni lokálnej. Predstavte si, že vy ako môj sused dostávate napríklad dávku v nezamestnanosti, ktorú ja spolufinancujem. Ak súčasne viem, že popri tom robíte načierno, môj postoj k sociálnemu systému bude iný, ako keď sú tieto vzťahy zakamuflované anonymitou na národnej úrovni.
.to je asi opäť jedna zo švajčiarskych lekcií…
Odpoveďou na vašu pôvodnú otázku je decentralizovať moc i fiškálnu zodpovednosť natoľko, že ľudia pochopia jasné vzťahy medzi verejnými príjmami, výdavkami a dlhom. Mimochodom, podpora v nezamestnanosti je vo Švajčiarsku vyplácaná naozaj kantónmi.
.lenže švajčiarsky systém je výsledkom stáročí kultúrneho vývoja. Švajčiar cíti silný záväzok voči svojej lokálnej komunite a nechýba mu zmysel pre spoločné dobro. Naproti tomu na Slovensku je verejný priestor drancovaný, lebo ľudia sú voči tomu ľahostajní a žijú najmä pre svoje súkromné potreby.
Máte pravdu v tom, že najhorším dedičstvom komunizmu nie je ani tak hospodárske zaostávanie. To sa dá dobehnúť. Najhorším dedičstvom bolo rozvrátenie občianskej spoločnosti. Bude trvať generácie, kým ľudia u vás naplno objavia možnosti, ktoré ponúka priestor medzi jednotlivcom a štátom. Lenže viete, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, Amartya Sen, raz brilantne poznamenal, že pri národoch netreba čakať, kým sa stanú pripravené na demokraciu. Stávate sa pripravenými skrze demokraciu.
.jasné, vďaka spätnej väzbe. Ale čo kultúra?
Kultúra sa nevznáša vo vzduchoprázdne. Kultúra je vždy výsledkom prispôsobenia sa ľudí existujúcim inštitúciám. No nehádžte flintu do žita. Slovensko tu bolo aj predtým. V minulosti ste urobili ďalekosiahle reformy, ktoré inšpirovali politikov aj v iných krajinách. Ten úspech môžete zopakovať aj v budúcnosti.
.ale voliči túto politiku v posledných voľbách odmietli.
To je tragédia konzervatívnych strán po celom svete. Ľudia nás zvolia, keď peniaze došli a krajina sa ocitla v ekonomických problémoch. Hneď ako problém vyriešime, ľudia nám poďakujú, zvolia si socialistov a tí opäť rozhadzujú.
.dá sa s tým niečo robiť?
Pravicoví politici by sa mali naučiť štruktúrovať motivácie voličov. Ľavičiari sú v tom výborní. Vytvoria zvyčajne nové úrady a ľudí, ktorí sú priamo závislí od štátu. Keď sa k moci dostane pravica, nedokáže s tým pohnúť, pretože ide o vplyvné záujmové skupiny. A tak ľavicové politiky zostávajú zachované aj po odchode ľavice do opozície. Pravica sa musí snažiť o niečo podobné, len s opačným znamienkom. Teda vytvárať okolo svojich politických opatrení silné skupiny voličov, ktorí budú mať záujem na zachovaní slobody a štíhleho štátu aj po výmene vlády.
Daniel Hannan je od roku 1999 poslancom Európskeho parlamentu za britskú Konzervatívnu stranu. Zastupuje v ňom volebný obvod Juhovýchodné Anglicko. Je tiež generálny tajomník Aliancie európskych konzervatívcov a reformistov (AECR). Slovensko navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a dňa 4. júna 2012 bol jedným z panelistov Reformného fóra na tému Súboj s deficitom: dane vs. úspory. Viac informácií o reformnom fóre nájdete tu.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2012 dňa 25. júna 2012.
