Majetok jednotlivca neakceptujúceho vládnu ponuku v súvislosti s „verejným záujmom“? Vyvlastniť! Značné zisky? Regulovať! Veľké rozdiely v príjmoch? Zdaniť bohatších! Nízka cena cukru? Stanoviť jej minimum! „Nekalo konkurenčné“ dovozy? Zaviesť clá a dovozné kvóty!
Takéto a podobné „lieky“ na zdanlivé problémy sú dnes na Slovensku, v EÚ i inde relatívne časté. Vyvracať ich možno kombináciou prác v súčasnosti uznávaných ekonómov rôznych škôl, napríklad predstaviteľov novej inštitucionálnej ekonómie Northa a Coaseho, predstaviteľa teórie racionálnych očakávaní Lucasa, teórie verejnej voľby Buchanana, rakúskej školy Boettkeho, či teórie ľudského kapitálu Beckera. Zdrojom (nielen) vyvracania ekonomických mýtov môže byť i dedičstvo jedného muža spred vyše 200 rokov – Adama Smitha.
Aj po vyše dvoch storočiach má význam pripomenúť si učenie a prínos tohto „duchovného otca“ ekonómie a klasickej ekonomickej školy, ktorý sa už ako 28-ročný stal profesorom na univerzite v Glasgowe. Veľké uznanie si získal najmä vďaka knihe Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov (vydanej v roku 1776 a známej pod skráteným názvom Bohatstvo národov), ale tiež vďaka knihe, ktorá jej predchádzala: Teória morálnych pohnútok (1759). Odrazovým mostíkom preniknutia do učenia Smitha je poznanie základných inšpirácií, z ktorých čerpal a súvislostí, na ktoré vo svojich prácach, osobitne v diele Bohatstvo národov, reagoval. Základom jeho filozofického pohľadu bola Newtonova mechanika, ekvivalencia výmeny podľa Aristotela a naturalizmus filozofov prirodzených práv, najmä filozofické a ekonomické učenie jeho priateľa Davida Huma. Politickú filozofiu opieral o ekonomický liberalizmus fyziokratov (francúzskych klasických liberálov okolo Quesnaya, ktorí za zdroj bohatstva považovali pôdu) a pri rozpracovaní ekonomického systému vychádzal predovšetkým z knihy Cantillona Esej o podstate obchodu a prác Huma, Quesnaya a Turgota.
Bol to však práve Smith, ktorý sa stal „duchovným otcom“ ekonómie a jeho Bohatstvo národov „bibliou ekonómie“ a najcitovanejšou ekonomickou knihou. Dokumentuje to jeho učenie a prínos.
„Dáždnikom“ ekonomického a filozofického učenia Adama Smitha je teória spontánneho poriadku, resp. (jeho slovami) prirodzenej slobody v spoločnosti. Prestavuje symbiózu individuálneho záujmu vedeného „neviditeľnou rukou“ trhu a etických noriem optikou „nestranného pozorovateľa“.
Neviditeľnú ruku trhu a príspevok individuálneho záujmu k celospoločenskému opisuje Smith v jednej z najcitovanejších pasáži Bohatstva národov nasledovne: „To, že na nás každý deň čaká večera, nezáleží od láskavosti či dobroty mäsiara, pivovarníka alebo pekára, ale od toho, že každý z nich sleduje svoj vlastný záujem. Nespoliehajme sa na ich ľudskosť, ale na ich sebectvo … Tým, že sledujú len svoj vlastný záujem, slúžia často záujmom spoločnosti účinnejšie, než keby sa o to vedome usilovali.“ K takémuto vyjadreniu motivácie k (ekonomickej) činnosti, predovšetkým k zisku a konkurencii, dodáva, že schopnosť uvedomelej a cielenej výmeny a sklon k vymieňaniu statkov (typický pre človeka) vytvárajú úžitok (nielen) pre zúčastnených na trhu. Platí to najmä, ak sú využívané odlišnosti ľudí a podmienok.
Smith jednoznačne vymedzuje trh a osobitne obchod ako „hru s pozitívnym súčtom“ (kde jeden nezískava na úkor druhého). Uvádza tiež, že trh potrebuje rôznosť, nie harmonizáciu. Za nevyhnutné inštitucionálne predpoklady fungovania (neviditeľnej ruky) trhu pritom považoval: a) laissez faire (nie absolutisticky, keďže pripúšťal výnimky), b) dobrovoľné výmeny a vzťahy, c) vlastníctvo a garanciu vlastníckych práv, d) neobmedzovanú konkurenciu na veľkom trhu, e) dodržovanie abstraktne formálnych pravidiel, osobitne v podobe etických noriem.
Mýtus preexponovaného egoizmu v učení Smitha, narúšajúci podľa niektorých jeho kritikov korektné vzťahy na trhu či vytláčajúci etické prístupy mimo trhu, je ľahko vyvrátiteľný. Smith v duchu odkazu Aristotela uvádza, že „v prirodzenosti človeka je i to, že je zainteresovaný na osudoch iných ľudí.“ Morálne pohnútky a etické normy navyše považuje za mantinely ľudského konania, nie za motiváciu činností. Tým môžu byť v súlade, nie v protirečení s egoizmom neviditeľnej ruky trhu. Položil tým základy pre rozpracovanie formálno-abstraktných pravidiel spontánneho poriadku Friedrichom Hayekom.
Ďalšou dôležitou súčasťou učenia Smitha bolo rozpracovanie tvorby a príčin bohatstva jednotlivcov a národov. Smith prezentoval, že primárny a podstatný zdroj rastu bohatstva je deľba práce, ktorá so špecializáciou zvyšuje produktivitu práce. To podložil príkladom výroby špendlíkov: „Zhotovenie jedného špendlíka vyžaduje 18 samostatných úkonov. V niektorých manufaktúrach každý úkon robí osobitný robotník. Videl som manufaktúru, kde boli na to zamestnaní desiati. Za jeden deň dokázali kooperáciou vyrobiť 48 000 špendlíkov, teda na jedného 4 800 špendlíkov denne. Keby však celý špendlík vyrábal jeden robotník bez vyučeného remesla, nedokázal by vyrobiť viac ako 20 špendlíkov za deň, možno ani jeden.“
Takáto oslava dobrovoľnej kooperácie (a de facto i globalizácie) na základe špecializácie a deľby práce vychádza zo sklonu k výmene a k obchodovaniu. Ďalšími zdrojmi rastu bohatstva sú podľa neho individuálny záujem, konkurencia a akumulácia kapitálu a pôdy. K tomu pridáva schopnosť využívať v krajine absolútne výhody v zahraničnom obchode, vytvorené podmienky pre slobodný obchod, liberálnu hospodársku politiku vlády a garancie vlastníctva v krajine.
Ani Adam Smith sa vo svojom učení nevyhol omylom a chybám. Okrem napríklad rozdeľovania práce na „produktívnu“ a „neproduktívnu“ to je najmä jeho objektívne-nákladové vymedzenie hodnoty, podľa ktorej je hodnota statku daná nákladmi (konkrétne pracovnými), nie výsledkom subjektívneho hodnotenia hraničnej užitočnosti statku.
Prínos Smitha pre ekonómiu a iné spoločenské vedy je však nesmierny. Smith ako prvý rozpracoval komplexný pohľad na harmonické (nie bezkonfliktné) a dynamické fungovanie spoločnosti na báze spontánneho poriadku. Dokázal prepojiť Newtonov spontánny poriadok vo vesmíre, neviditeľnú ruku a individuálny záujem v ekonómii a cnosti v etike.
Ako prvý tiež vymedzil pre ekonómiu kľúčové otázky (napríklad zdroje, rozdeľovanie a príčiny bohatstva) v ucelenom a logickom usporiadanom systéme s univerzálnymi platnosťami a nereduktívne (bez preferovania akejkoľvek skupiny na trhu). Potvrdením uznania sú napríklad slová jeho pokračovateľa Friedricha Hayeka, podľa ktorého „bol to práve Smith, ktorý bol najväčším ekonómom, lebo dokázal prenikavo uchopiť a jasne rozpoznať ústredné problémy ekonomickej vedy.“ Pre mnohých uznávaných ekonómov, ako boli Ricardo, J. S. Mill, Hayek, Friedman, ale aj Marshall či J. M. Keynes, sa učenie Adama Smitha stalo dôležitou inšpiráciou. A na Slovensku? Dedičstvo Adama Smitha má aj pre nás na Slovensku v roku 2007 veľký význam, napríklad pre chápanie trhu a kapitalizmu na báze voľnej konkurencie a výhodných výmen zúčastnených aktérov, možnej symbiózy trhu a etických noriem, poznania skutočných zdrojov a príčin rastu bohatstva, či dôležitosti konkurencie a vlastníckeho práva. Poznanie dedičstva Adama Smitha môže byť vhodnou argumentačnou pomôckou aj voči ekonomickým mýtom v spoločnosti, napríklad i tým, ktoré sme spomenuli v úvode.
Autor je ekonóm KI, koordinátor a lektor seminárov Akadémie klasickej ekonómie. Text je skrátenou a upravenou verziou prednášky autora v rámci cyklu 1. ročníka Akadémia klasickej ekonómie, podporeného Nadáciou VÚB a Nadáciou SPP.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 9/2007.
