Minulý týždeň, zdanlivo nesúvisiac, pokračovali medzi členskými krajinami EÚ dvojstranné rozhovory o euroústave aj o budúcom finančnom rámci Únie. Na decembrovom summite v Bruseli sa európski lídri nedohodli na návrhu ústavy, Španielsko a Poľsko sa odmietli vzdať výhodnejšieho systému hlasovania kvalifikovanou väčšinou podľa zmluvy z Nice.
Vzápätí po tomto „zločine“ francúzsko-nemecký tandem, ktorý by prijatím predloženej euroústavy získal významný vplyv pre blokovanie jemu nevyhovujúcich návrhov v Rade EÚ, zoslal na menované krajiny „trest“: návrh na zníženie rozpočtového stropu Únie v pripravovanom finančnom rámci po roku 2006. Pod túto výzvu sa podpísali i ďalší štyria čistí prispievatelia do eurorozpočtu – Veľká Británia, Švédsko, Holandsko a Rakúsko. O čo vlastne v iniciatíve tejto šestice ide? V prvom rade vraj o obmedzenie výšky rozpočtu EÚ, ktorý na 80 percent napĺňajú tieto krajiny – zo súčasnej úrovne 1,24 percenta na maximálne 1 percento hrubého národného dôchodku EÚ. Lídri týchto krajín to v liste predsedovi Európskej komisie Prodimu odôvodnili nasledovne: „Majúc na mysli demografické výzvy Európy, udržateľný vysoký rast hospodárstva si vyžaduje dlhodobo zdravé verejné financie.“
Nie, neľakajte sa, nejde o to, že by „stará“ Európa pochopila potrebu zásadných reforiem. Ide najmä o zámienku, ako Španielsko a Poľsko (dvoch čistých príjemcov z rozpočtu EÚ) zastrašiť a pritisnúť k múru tak, aby sa na ďalšom ústavodarnom summite rozhodli „správne“, teda za ústavu. Za odmenu im potečú eurofondy minimálne v doterajšej miere. Takáto politika vydierania a nekonečných kompromisov – v eurospeaku „negociácie“ – nie je v EÚ nová. A to ani v súvislosti so zmenami zmluvného základu a ich prepojenia s regionálnou politikou, ktorej finančným vyjadrením sú práve eurofondy. Keď v roku 1986 pristupovali k EÚ Španielsko a Portugalsko, spolu s Gréckom vtedy tieto menej rozvinuté štáty súhlasili so zavedením jednotného trhu len s podmienkou zvýšenia finančných zdrojov pre podporu svojich zaostalých regiónov. Opätovne pri zavádzaní Európskej menovej únie tieto krajiny spolu s Írskom podmienili podporu Maastrichtskej zmluvy ďalším zvýšením prísunu peňazí z eurofondov do svojich regiónov a vznikom Kohézneho fondu. História vzájomného vydierania sa v súčasnosti len opakuje.
Démon súhlasu zatiaľ drieme. V Španieloch sa však už začal prebúdzať a ak sa prebudí aj v Poliakoch, otcovia–zakladatelia dostanú svoju ústavu ako výsledok ďalšieho kola eurohandlu. V dnešnej EÚ už predsa nejde o hodnoty, ale najmä o sumy.
Dušan Sloboda
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 3/2004 dňa 21.1.2004.
