Nielen Francúzi si na sklonku minulého roku všimli dramatickú verejnú prekáračku medzi francúzskym prezidentom a známym francúzskym hercom. François Hollande a Gérard Depardieu si to rozdali vo veľkom štýle. Kto naštval viac vás? Socialista nepoznajúci mieru v tom, kam až môže zájsť v ošklbávaní vlastných občanov? Alebo starnúca hviezda s podivnými maniermi, ktorá sa proti čertovi neváha vybozkávať s diablom?
Z pohľadu slovenského pravičiara to spočiatku vyzeralo len ako ukážkový príklad toho, aká nezmyselná je socialistická politika zvyšovania daní. Zmysel pre mieru však očividne chýba nielen francúzskym socialistom, ale aj ich milionárskej obeti. A keďže v našom prípade sa to netýka len konzumácie alkoholu, Depardieu sa vo svojom spravodlivom rozhorčení nezastavil v Belgicku. Namieril si to až do Moskvy, kde sa poobjímal s tamojším cárom a celá kauza zrazu dostala aj úplne iný rozmer.
Snaha zobrať človeku tri štvrtiny z toho, čo zarobí, je čisté šialenstvo. A navyše aj nezmysel. Lebo skoro každý, kto sa tomu bude môcť legálne vyhnúť, to aj urobí. A najmä tí najbohatší si obvykle cestu nájsť vedia. Depardieuova reakcia na Hollandovu daň bola teda úplne prirodzená. Hollande kritizujúci Depardieua za rozhodnutie presťahovať sa do Belgicka pôsobil komicky.
Depardieu však rozhodne nechcel zaostať. Pohrozil Hollandovi, že sa zriekne francúzskeho občianstva. A priamo od ruského prezidenta Vladimíra Putina prijal ruské občianstvo. Na srdečnom stretnutí s Vladimírom Vladimirovičom sa vyznal z obdivu k „veľkej ruskej demokracii“ a dokonca sa aj pochválil, že jeho otec bol komunista a počúval moskovský rozhlas. Vskutku dojemné. Tento spor vyvolal vášne aj v časti slovenskej spoločnosti. Dobre tým socanom ukázal, že zvyšovanie daní im nepomôže, potešili sa jedni. Legitimizovať putinovský režim s jeho svojským prístupom k demokracii a politickým slobodám je choré, upozorňovali druhí. Oba pohľady sú pravdivé. Zastávať však iba jeden z nich je zakrývaním si očí pred realitou.
Je lepšie mať 13-percentnú rovnú daň z príjmu než progresívnu so 75-percentnou hornou sadzbou. To samotné však nerobí z Ruska slobodnejšiu krajinu než západoeurópske štáty a nedáva nám právo vymazať z historickej pamäte spomienky na mráz prichádzajúci z Kremľa. Ani Depardieu v Putinovom náručí však na druhej strane nerobí z Hollandovej 75-percentnej dane neškodnú záležitosť, nad ktorou by sme mali mávnuť rukou.
Ako v kvapke rosy sa v tejto kauze zrkadlí celý veľký spor, ktorý nesocialistickú časť slovenskej spoločnosti rozdeľuje vo vzťahu k EÚ. Eurooptimisti nekriticky vzhliadajú k Bruselu a majú sklon bagatelizovať všetky upozornenia na centralizáciu a regulácie, ktoré členstvo v EÚ prináša. Doma v zásade podporujú politiku, ktorá znamená viac slobody, vo vzťahu k EÚ však prehliadajú aj veci, ktoré slobodu stále viac a viac obmedzujú. Lebo v Bruseli vidia civilizačnú alternatívu voči Moskve.
Na druhej strane, niektorí euroskeptici a eurokritici vo svojej obhajobe ekonomických slobôd voči ich postupujúcemu eurookliešťovaniu akoby na onen civilizačný rozmer zabúdali a neuvedomovali si, že okrem ekonomických sú dôležité aj politické slobody. Euroskeptický Václav Klaus priateľsky požmurkávajúci na Rusko je priam stelesnením tejto druhej jednostrannosti.
Úprimne priznávam, že v takto definovanom spore sa nedokážem celkom zaradiť. Nemyslím si, žeby sme pre reguláciu zakrivenia banánov mali zabudnúť, že Slovensko je a má byť súčasťou západnej civilizácie. Ale vedomie príslušnosti k Západu mi nebráni nezmysly typu zakrivenia banánov alebo 75-percentnej dane z príjmu otvorene kritizovať. Práve naopak. Mojou šálkou kávy skrátka nie je ani Depardieu, ani Hollande.
Autor pôsobí v KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2013.
