Hovoriť o eure znamená hovoriť aj o tom, ktorá centrálna inštitúcia by mala vykonávať menovú politiku. Teda o tom, ktorý ústredný orgán by mal určovať úrokové sadzby, vydávať obeživo a pod. A bez ohľadu na to, kto vykonáva menovú politiku, platí, že je riadená z jedného centra.
Je všeobecne uznávané, že jedinou úlohou centrálnej banky by malo byť udržiavanie cenovej stability, prinajmenšom odvtedy, ako Milton Friedman vymedzil, že menová politika musí strážiť inflačné očakávania. Inak povedané, centrálna banka musí vykonávať reštriktívnu menovú politiku, keďže viac peňazí v ekonomike iba generuje infláciu.
Hoci už uplynulo viac než tridsať rokov odvtedy, čo Milton Friedman za výrok „na peniazoch záleží” dostal Nobelovu cenu, zdá sa, že nie všetci centrálni bankári si uvedomujú hlavnú Friedmanovu tézu o tom, že emitovanie peňazí vytvára infláciu. To mal na mysli i profesor Vukotić z Čiernej Hory, keď povedal: „Topčider je odtiaľto príliš blízko.” Každý, kto žil v Juhoslávii, vie, že Topčider je tlačiareň cenín sídliaca v Srbsku. Je zároveň synonymom nadmerného prísunu peňazí, ktorý v minulosti vyvolával veľmi vysokú infláciu. Vysoká inflácia devastovala vnímanie cien ľuďmi, ničila význam úspor a sťažovala podnikateľské zámery.
Ľudia zareagovali tak, že začali využívať a vnímať ako neoficiálne zákonné platidlo nemeckú marku. A niektoré krajiny, ako Čierna Hora, dokonca oficiálne prijali najskôr nemeckú marku a následne euro ako zákonné platidlo. Preto bola predstava o výmenných kurzoch tak hlboko zakorenená v mnohých krajinách strednej a východnej Európy a možno ju sledovať od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Národná mena bola teda fixovaná k zahraničnej mene s nízkou infláciou (napr. k nemeckej marke) v rámci režimu menového výboru. V súčasnosti sa tak deje s eurom.
Veľmi prekvapujúce je, že väčšina občanov krajín strednej a východnej Európy, ktorí majú príležitosť pripojiť sa k euru, pociťuje sympatie k euru z dôvodov prestíže, avšak prakticky žiadna diskusia nie je venovaná možným rizikám tohto kroku. Väčšina ľudí je za myšlienku prijatia eura z praktických dôvodov, ako je zbavenie sa nutnosti meniť peniaze v súvislosti s cestovaním do zahraničia, a zdá sa, že v tejto eufórii sotvakto myslí na inú možnosť, ako euro prijať. Ale prijatie akejkoľvek meny za zákonné platidlo znamená omnoho viac!
Je všeobecne známe, že nie všetky krajiny EÚ sa v čase zrodu eura pripojili k spoločnej mene, keďže niektoré z nich – menovite Dánsko, Veľká Británia a Švédsko – si naďalej zachovali vlastné meny. Predovšetkým, spoločná menová oblasť a centralizácia rozhodovania spôsobuje, že jedna menová politika pre všetky krajiny eurozóny je riadená z Frankfurtu, sídla Európskej centrálnej banky. Jej správy o úrokových mierach a kapitálových tokoch sa stali najžiadanejšími informáciami pre väčšinu investorov. Je však veľmi pravdepodobné, že menová politika vhodná pre jednu krajinu sa ukáže ako škodlivá pre inú a naopak.
A čo je možné povedať o Slovinsku, ktoré sa do spoločnosti krajín eurozóny pridalo 1. januára 2007? Zapojenie sa krajiny do mechanizmu výmenných kurzov ERM II – tzv. „čakárne“ na euro – v roku 2004 prispelo v tej dobe k výraznému poklesu inflácie. Počas tohto procesu Slovinsko odbúralo aj všetky monetárne reštrikcie, najmä reguláciu kapitálu, ktorá bránila jeho väčšiemu prílevu zo zahraničia. Firmy a banky zintenzívnili požičiavanie si na medzinárodných finančných trhoch, ktoré ponúkali pôžičky za výhodnejších podmienok, než miestni aktéri. To všetko prispelo k zlepšeniu prostredia najmä pre podnikanie, ale i pre bežných ľudí. Avšak, mnohí zistili, že žiadnu významnú zmenu v súvislosti s eurom nepociťujú, okrem platenia eurom, samozrejme. Žiadne vyššie mzdy či príjmy, ako sa viacerí nádejali.
Nie názov meny, ale produktivita je tým, čo ovplyvňuje úroveň miezd a príjmov. Viaceré krajiny – spomeňme Island, Lichtenštajnsko alebo Švajčiarsko – no nielen tie, dokázali, že na to, aby boli úspešné, nie je nutné pripojiť sa k EÚ, o eurozóne ani nevraviac. To, čo by malo platiť pre menovú politiku naďalej, je držať sa starého dobrého Friedmanovho odporúčania a udržiavať cenovú stabilitu.
Autor je prezident Free Society Institute, Slovinsko.
Preložil Svetozár Gavora.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2008.
