Celosvetová kríza dôchodkov vytvorila príležitosť dať do rúk pracujúcim kapitál bez nutnosti pristúpiť k vyvlastňovaniu alebo násilným revolúciám. Vo väčšine krajín boli pracujúci nútení platiť 10 až 30 percent zo svojich miezd do štátom spravovaných dôchodkových systémov. Premena týchto sociálnych odvodov na príspevky na osobný dôchodkový účet, ktorý v plnom rozsahu vlastní pracujúci, môže predznamenať nový model: svet pracujúcich – kapitalistov.
Karl Marx mal pravdu, keď tvrdil, že ak by pracujúci mohli na trhu predávať iba svoju prácu, mnohí z nich by sa cítili v spoločnosti odcudzení. Veľmi sa však mýli, keď veril, že kolektívne vlastníctvo majetku by im dalo pocit istoty a vlády nad ich vlastnými životmi. Oslobodenie pracujúcich si vyžaduje dať im prístup k osobnému vlastníctvu kapitálu v rámci slobodnej trhovej ekonomiky.
Toto bola moja hlavná vízia, keď som sa v roku 1980 ako minister práce a sociálneho zabezpečenia v Čile sna6il o nahradenie štátom spravovaného systému priebežného financovania dôchodkov systémom osobných dôchodkových účtov. Po 28 rokoch úspešného fungovania táto revolúcia znamenala nielen zvýšenie dôchodkov, ale zmenila i tvár Čile. Dnes má súkromný dôchodkový systém 8 miliónov účastníkov a spravuje 110 miliárd USD (80% hrubého národného produktu). Tieto zdroje pomohli financovať takmer každú významnú investičnú aktivitu v krajine, znížili nezamestnanosť a podporili aj vyšší ekonomický rast.
Dôchodková revolúcia v Čile tiež viedla k radikálnemu prerozdeleniu vplyvu v štáte v prospech občianskej spoločnosti. Tým, že sa pracujúci stali samostatnými vlastníkmi podstatnej časti kapitálu v krajine, sa vytvorila politická a kultúrna atmosféra, ktorá je žičlivejšia slobodnému trhu, demokracii a slobodnej spoločnosti.
Na začiatku deväťdesiatych rokov niekoľko ďalších latinskoamerických krajín nasledovalo príklad Čile a dnes 76 miliónov pracujúcich v 10 krajinách regiónu vlastní finančné zdroje na svojich dôchodkových účtoch.
Na konci deväťdesiatych rokov Maďarsko a Poľsko v rámci prechodu od systému centrálne riadenej ekonomiky k slobodnému trhu umožnili pracujúcim využiť sociálne odvody na vytvorenie si vlastných dôchodkových účtov. Tak ako v Latinskej Amerike, aj tu príklad priekopníkov viedol k ich nasledovaniu ďalšími v regióne. Medzi nimi sú dnes Slovensko, Rumunsko, Bulharsko, Rusko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Kazachstan, Chorvátsko, Macedónsko, Ukrajina i Kosovo. K reformnému klubu sa dnes pripojilo 14 krajín zo strednej a východnej Európy a 42 miliónov pracujúcich v týchto krajinách má osobné dôchodkové účty.
Hoci svetová dôchodková revolúcia sa sústredila na Latinskú Ameriku a strednú a východnú Európu, zasiahla aj Veľkú Britániu, Austráliu, Hongkong, Švédsko a Nigériu. Dnes má 30 krajín národné dôchodkové systémy zahŕňajúce aj osobné dôchodkové účty.
Doterajšia neochota politických elít na západe európskeho kontinentu spustiť štrukturálnu dôchodkovú reformu je v silnom kontraste voči väčšine susedov na východe. Ak bude pokračovať táto politická paralýza, tak jej dôsledky budú katastrofálne. Dôchodková kríza v tomto regióne je snáď najvýraznejšia spomedzi bloku vyspelých krajín. Obyvateľstvo Európy starne a jeho počty klesajú. Tento trend, ktorý by sa dal dokonale predvídateľne zvládnuť, sa tak môže zmeniť na katastrofu. Situácia je však osobitne ťažká na kontinente, kde je hlboko zakorenená kultúra sociálneho štátu.
Kolektivistický dôchodkový systém vytvorený kancelárom Otto von Bismarckom v 19. storočí zničil zásadnú väzbu medzi úsilím a odmenou, t. j. medzi príspevkami a nárokmi na dávky. Tým sa začalo to, čo francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat nazval „zákonné plienenie“. A vytvorením systému financovania závislého od miery pôrodnosti a strednej dĺžky života sa misky váh naklonili na nesprávnu stranu európskeho demografického megatrendu 21. storočia, ktorým je starnutie populácie a pokles jej počtu.
Riešenie tkvie v smerovaní k príspevkovo definovaným a plne kapitalizačným dôchodkovým systémom, ktoré sú založené na osobných dôchodkových účtoch. To nie je reforma, ktorú je možné zdiskreditovať jej označením za „ľavicovú,“ „centristickú“ alebo „pravicovú“. Spája osobnú zodpovednosť so solidaritou. Využíva trhové sily v prospech pracujúcich a spoločnosti. Má významnú úlohu pre súkromný sektor a kľúčovú úlohu pre štát.
Táto reforma má mimoriadne dodatočné prínosy, lebo je zrejmé, že svet by bol lepším miestom pre život, ak by každý pracujúci bol aj vlastníkom kapitálu. Pracujúci by mohli mať prínos z dlhodobého zhodnocovania aktív, ich záujmy by boli bližšie k záujmu tých, ktorí riadia a spravujú tieto aktíva a mohli by zvýšiť hodnotu svojich vlastníckych práv, podporiť politiku slobodného trhu a vlády zákona. Predovšetkým, vo svete pracujúcich-kapitalistov, by občania našli nový rozmer slobody a dôstojnosti pre svoj vlastný život.
Autor je zakladateľ a prezident Medzinárodného centra pre dôchodkovú reformu, www.pensionreform.org
Dňa 11. septembra 2008 bude prednášať v Bratislave ako hosť KI v rámci cyklu prednášok CEQLS. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Článok bol uverejnený v Konzervatívnych listoch 07-08/2008 a v týždenníku TREND 34/2008 dňa 28. augusta 2008.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
