Vstup Slovenska do Európskej únie (EÚ) bol okrem iného na základe predchádzajúcich niekoľkoročných negociácií podmienený i faktom, že Slovensko sa zaviazalo prevziať a implementovať na svojom území regionálnu politiku EÚ. Keďže v EÚ sa praktizuje viacročné rozpočtovanie, Slovensko pristúpilo do programovacieho obdobia 2000–2006 v jeho priebehu.
Pred schválením finančného rámca EÚ na roky 2007 až 2013 sa chce Európska komisia (EK) s členskými krajinami dohodnúť na tom, ako skrz regionálnu politiku po roku 2007 stroviť ročne tretinu výdavkovej časti eurorozpočtu, čo sa v súčasnosti rovná vyše 30 miliardám eur. Základné črty návrhu, ktorý EK predstavila vo februári 2004, nás presviedčali, že ide len o ďalšiu reformu bez obsahu. Následne vyprodukovali eurobyrokrati i návrhy nových nariadení, ktorými má oná reforma vojsť do života. O podobe redistribúcie eurofondov v ďalšej sedemročnici sa už dlhodobo diskutuje a rozhodovať sa o nej bude už tento rok. V nadväznosti na Zmluvu z Nice sa stanovisko k nej prijme na úrovni vlád členských štátov v rámci Rady ministrov jednomyseľne. Čo bude presadzovať Slovensko? Máme svoj názor?
V januári 2004 schválila vláda SR svoju pozíciu k budúcnosti regionálnej politiky EÚ. Deklarované priority neveľmi vybočujú z mainstreamu stanovísk už prezentovaných vládami ďalších členských krajín. Názory z radu tých „odvážnejších“ sú formulované len veľmi „diplomaticky“, keďže ich podľa vládnej pozície len „nechávame na zváženie členských štátov“. Spomedzi nich spomeňme požiadavku, aby podporu získavali zo zdrojov EÚ regióny len tých členských krajín, ktorých HDP na obyvateľa meraného v parite kúpnej sily nedosahuje 100 percent priemeru HDP EÚ-25. Takýmto riešením by sa totiž logicky znížila recyklácia zdrojov medzi rozvinutejšími krajinami navzájom, pričom príspevky členských štátov do rozpočtu EÚ pre regionálnu politiku by sa nemuseli zvyšovať.
V znižovaní verejných výdavkov sa naša vláda s nálepkou stredopravicovosti deklaratívne vyžíva dlhodobo. Podľa zmienenej pozície sa ešte minulý rok nazdávala, že „zvyšovanie limitu na financovanie štrukturálnych operácií…nie je nevyhnutné“. Tento rok je už všetko inak. Podľa ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana, je podpora regionálnej politiky EÚ najdôležitejšou prioritou. Slovensko vraj tiež primárne podporuje alokáciu čo najväčšieho objemu zdrojov pre eurofondy. Zrejme ako nepodstatná sa berie nielen spomínaná pozícia SR z minulého roka, ale i stanovisko k návrhom nových nariadení EK viažucich sa k štrukturálnym fondom, ktoré bude vláda čoskoro prerokovávať. I z jeho textu vyplýva, že nový systém bruselskej podpory rozvoja regiónov bude opäť nielen dokonale neprehľadný, ale i administratívne náročnejší, čo sa odrazí v ďalšom nábore euroúradníkov na príslušné orgány štátnej správy.
Prístup k regionálnemu rozvoju, ktorý neúspešne už tri desaťročia razí i EÚ, sa ideologicky odvíja od keynesiánskych a (post-) marxistických teórií. Tie za príčinu regionálnych nerovností považujú živelný charakter kapitalizmu, zdôrazňujúc ním vyvolanú sociálnu nespravodlivosť a súvisiacu sociálnu nestabilitu, koncentrovanú v „problémových“ regiónoch. Prívrženci tohto smeru sú presvedčení, že bez zásahov štátu by prevládali tendencie smerujúce k zväčšovaniu (prehlbovaniu) rozdielov, ktoré by následne existovali dlhodobo či trvalo. Na báze tohto prístupu sa vyvinula a dodnes existuje i regionálna politika EÚ vo forme redistribučnej stratégie. Jedinou ozajstnou pravicovou pozíciou k takejto politike by mala byť požiadavka jej okamžitého zrušenia. Alebo, ak sa naša dnešná „moderná pravica“ už natoľko vykorenila z pôvodných princípov, patrilo by sa i v Bruseli aspoň dôrazne žiadať redukciu eurofondov minimálne v podobe znižovania výdavkov. Teda tak, ako to doma aspoň hlása…
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2005
