S príchodom veľkého kórejského investora a oslavnou mediálnou kampaňou prichádza aj vhodná doba zamyslieť sa nad správnosťou politiky investičných „stimulov“. Vláda – v súvislosti s obmedzeniami v daňovej oblasti, ktoré si vynútila EÚ, no najmä s ohľadom na možnosť zvýšenia svojej politickej prestíže – si pri vábení zahraničných investorov zvolila cestu ich nákladného dotovania z vreciek daňovníkov.
Ohlásený zámer spoločnosti Kia Motors Corporation zvýšiť objem žilinskej investície na 1,15 miliárd eur môže viesť k zvýšeniu balíka vládnych dotácií až na 350 – 400 miliónov eur, teda až na približne 16 miliárd korún. O údajných pozitívnych efektoch príchodu veľkého investora sa pritom hovorí neustále: nové pracovné miesta, príspevok k ekonomickému rastu, už za niekoľko rokov pozitívne dosahy na verejné financie, posilnenie vývozného potenciálu… Pravdepodobne to už onedlho bude vidieť. Tieto prínosy sa však môžu stať iluzórnymi, akonáhle budeme uvažovať aj o nákladoch, ktoré vďaka zvolenej forme „podpory“ nebudú až tak viditeľné (pretože budú rozptýlené v celej ekonomike). To isté platí aj o alternatívnych formách podpory, zlučiteľných s ekonomickou slobodou, v porovnaní s priamym dotovaním investorov však politicky menej príťažlivých.
Kritici politiky rezortu hospodárstva čelia v prípade dotovania investície spoločnosti Kia problému: prínosy sú koncentrované a pomerne dobre kvantifikovateľné: produkcia 200-tisíc automobilov ročne, tri tisíc nových pracovných miest priamo v závode, vyšší rast hrubého domáceho produktu (HDP) údajne o jedno percento a podobne. To, že je táto investícia dotovaná daňovníkmi, však nevyhnutne znamená, že strácajú možnosť spotrebovať alebo usporiť zdroje v objeme ekvivalentnom poskytnutým dotáciám. Tieto náklady sú však roztrúsené a často neviditeľné: nebudú môcť byť vytvorené či udržané iné pracovné príležitosti, dopytované mnohé produkty, čo povedie k zániku mnohých firiem (nevedno koľkých), nebudú uskutočnené určité investície a založené nové podniky. Daňovníci nebudú mať možnosť uspokojiť svoje potreby a štruktúra produkcie ekonomiky bude naopak určovaná preferenciami politikov (centrálnych plánovačov). A tí nikdy nemôžu byť schopní alokovať vzácne zdroje v ekonomike lepšie než trhový mechanizmus. Nedajme sa preto oklamať čarom viditeľných efektov a nezabudnime, že dotácie podnikateľom zo štátnej kasy nevyhnutne znemožňujú realizáciu ekonomicky zmysluplných – aj keď menej viditeľných a decentralizovaných – alternatív.
Tvrdenie, že dotácie pre zahraničných investorov sú v konkurencii investičnej politiky iných štátov nevyhnutné, nie je pravdivé. Podľa autorov štúdie „Regulácia vstupu“ v prestížnom Quarterly Journal of Economics z februára 2002 len samotné náklady administratívnych bariér vstupu na trh dosahujú na Slovensku 13 percent HDP. Celkové bremeno z regulácií je pritom oveľa vyššie (napríklad pre USA odhaduje Cato Institute náklady regulácie na 10 percent HDP, náklady bariér vstupu tam pritom dosahujú iba necelé 1 percento HDP).
Forma podpory podnikania by preto mala byť jasná: namiesto rozhadzovania peňazí daňovníkov by sa vláda mala snažiť o dôraznú a rýchlu dereguláciu. Možno by potom na Slovensko neprišla Kia. Naša ekonomika však nie je odkázaná na príchod práve tohto subjektu. Pri dobrej reforme regulačného rámca by sa o podnikanie u nás zaujímalo mnoho iných investorov. Vidina získania politickej prestíže, ktorá tak učarovala ministrovi hospodárstva, však uplatnenie ekonomicky zmysluplných, udržateľných a spravodlivých foriem podpory podnikania odsúva zatiaľ na neurčito.
Martin Thomay
Autor pôsobí v Inštitúte pre slobodnú spoločnosť.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 13/2004 dňa 31.3.2004.
