“Často sa k eurofondom prosto nedostanete, ak sa nezúčastňujete na korupcii,” hovorí analytik KI Dušan Sloboda v rozhovore pre Plus 7 dní.
Prvých päť rokov čerpania eurofondov je za nami. Z bruselského peňazovodu sme odsali miliardy eur, ďalšie miliardy ešte len pritekajú. Úradníci sú zahltení tisíckami projektov, ktoré potrebujú na svoju realizáciu práve európske peniaze. Nie všetky však skončia v nezištných a verejnosti slúžiacich vreckách. Milióny eur sa utopia v mútnych vodách korupcie a klientelizmu. Koho to trápi? Kto sa najviac nabaľuje? O nástenkároch, tajnostkároch a eurofondovom plytvaní sa s analytikom Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika RNDr. Dušanom Slobodom (31) rozprávala Lenka Kapustová.
Máme za sebou prvých päť rokov čerpania eurofondov. Aká bola táto päťročnica?
Na začiatku boli veľké očakávania ľudí, čo všetko sa dá z eurofondov postaviť, vykonať. Potom prišla fáza vytriezvenia, ktorá súvisela s tou šialenou byrokraciou či napríklad meškajúcimi platbami. Nakoniec sa dostavilo znechutenie, často sa k eurofondom prosto nedostanete, ak sa nezúčastňujete na korupcii.
Čiže naša prvá päťročnica bola prerastená korupciou?
Odhalili sa nielen ohlasované pozitíva, ale aj negatíva. V plnej nahote sa ukázala byrokracia, korupcia, klientelizmus, zatajovanie informácií, pochybná efektívnosť, bezbrehé plytvanie.
V prvom programovacom období v rokoch 2004 – 2006 sme mali k dispozícii vyše 60 miliárd korún. Koľko sme vyčerpali?
Údaje z ministerstva financií hovoria, že sme vyčerpali takmer sto percent. Z tohto pohľadu politici vyjadrujú veľkú spokojnosť. Ale z pohľadu občanov by som to tak ružovo nevidel. Lebo princíp by nemal stáť na míňaní. To akoby sa bežný človek tešil z toho, že minul celú výplatu. Dôležité by malo byť, na čo konkrétne sa tie peniaze minuli. Eurofondy, to sú predsa peniaze európskych daňových poplatníkov, teda aj nás. Veľkú časť zhltla byrokracia, korupcia, klientelizmus.
Čiže politici by šampanské za prvé programovacie obdobie strieľať nemali?
Som si istý, že politici nás budú presviedčať, že stopercentné čerpanie je dôvod na radosť a úspech. Podľa mňa nie je. Systém eurofondov je nastavený tak, že umožňuje rozkrádanie a klientelizmus. Jednak vo fáze posudzovania projektov i vo verejnom obstarávaní. To sa za tie roky nijako nezmenilo. Veď si zoberme úplné začiatky, ešte predvstupové fondy. Tie riadil Roland Tóth, ktorý bol z funkcie odvolaný v roku 2001 po tom, ako ho bývalá manželka verejne obvinila z korupčného rozdeľovania prostriedkov únie. V roku 2003 sme sa z prepisov odpočúvania podnikateľa Jána Badžgoňa, ktoré sa zrejme z tajnej služby dostali na verejnosť, dozvedeli, že so vstupom do únie sa blíži obdobie, keď sa bude „spávať s eurofondmi“. Teraz tu máme nástenkový tender. Ale to je len zlomok, nejedna z tých zlodejín ostáva neodhalená.
Koľko financií máme k dispozícii v druhom programovacom období 2007 – 2013?
Vyše jedenásť miliárd eur (331 miliárd korún). Viac sa dá rozkradnúť. Ľudia sa v tom systéme už naučili chodiť, naučili sa hľadať si medzery v zákonoch a nejakým spôsobom sa kryť.
Koľko sme z tých jedenásť miliárd eur doposiaľ vyčerpali?
Menej než jedno percento. To je spôsobené tým, že Ficova vláda neprijala návrh nastavenia eurofondov, ktorý jej zanechala Dzurindova vláda. Takže až do začiatku roka 2008 namiesto zazmluvňovania nových projektov došlo k zabrzdeniu, keďže ministerstvá a vládne strany sa medzi sebou dohadovali o kompetencie a moc rozdeľovať eurofondy. To trvalo približne rok a pol, tam sa stratil čas. Napriek tomu mizernému čerpaniu je možné, že koncom programovacieho obdobia bude čerpanie blízke sto percentám. Ale čo to bude za úspech? Kvôli zrýchleniu čerpania, a aj zrýchleniu rozkrádania, doslova za každú cenu, sa budú rozdeľovať eurofondy bez ohľadu na účel, zmysluplnosť a kvalitu projektov. Pôjde len o to – rýchlo minúť peniaze.
Aký je rozdiel medzi prvým a druhým programovacím obdobím?
Rozdiel je vo veľkosti balíka. V minulom období sme mali menej než dve miliardy eur, v súčasnosti máme vyše jedenásť miliárd eur. Menší balík v prvom období súvisí s tým, že do vtedajšieho sedemročného programovacieho obdobia sme vstúpili neskôr v jeho priebehu, až po našom vstupe do EÚ. Ďalší rozdiel je, že v minulom období sa vláda rozhodla rozdeľovať peniaze cez šesť operačných programov a Ficova vláda sa rozhodla rozdeľovať cez jedenásť operačných programov a ešte aj cez menšie cezhraničné iniciatívy. Teraz je zapojených viac ministerstiev, čo spôsobuje aj viac byrokracie. Počet úradníkov pracujúcich s eurofondmi má u nás stúpnuť zhruba na dvetisíc. Vyše tisíc úradníkov už na eurofondoch robí, ďalší by sa mali prijímať.
Je dvetisíc eurofondových úradníkov na päťmiliónové Slovensko adekvátny počet?
Je to veľa. Veď máme dosť úradníkov aj bez toho, je to len ďalšia byrokracia. Ten počet by určite mohol byť nižší, keby naše ministerstvá nepripravovali systém tak zložito a košato. Žiadatelia musia vypisovať strašne veľa príloh, formulárov. My sme ešte viac prebyrokratizovaní, ako požaduje Európska únia. A stále fungujeme papierovo, nie elektronicky. Niekedy tie žiadosti o granty vážia aj niekoľko kilogramov.
Prečo naši úradníci kladú viac podmienok pre žiadateľov, ako požaduje Európska únia?
Možno je to pozostatok z minulosti, keď sme vstupovali do EÚ. Dzurindova vláda v chvate dobiehala to, čo znemožnila a zameškala Mečiarova vláda. Plnili sme predvstupové podmienky niekedy aj nad rámec toho, čo požadovala únia. Možno to v systéme a v mysliach úradníkov ostalo – radšej urobíme viac, ako sa od nás požaduje, aby sme potom nemali problémy. Zbytočná byrokracia pramení aj z toho, že naše úrady navzájom nespolupracujú, žiadateľ musí dodať rôzne prílohy, ktoré naháňa po rôznych úradoch. Stačilo by, keby úrady boli prepojené a podklady si medzi sebou vymenili sami. Tento e-government však u nás nefunguje.
Má verejnosť aj žiadatelia o granty dostatok informácií o operačných programoch, výzvach, o tom, kto konkrétne ich žiadosti posudzuje, ako sú posudzované?
Za tie roky sa eurofondy dostali do povedomia ľudí. Európska únia vydáva veľké peniaze na publicitu. Iná vec je samotný hodnotiaci proces projektov. Týchto informácií je minimum. My dnes nevieme, kto projekty hodnotí, či ide o kvalifikovaných odborníkov, nevieme, ako sú hodnotené, ako vyzerajú hodnotiace hárky, prečo boli niektoré projekty úspešné a iné neúspešné. Kto je vo výberových komisiách, ktoré odporúčajú projekty na schválenie. To všetko je zahalené rúškom tajomstva, hoci žiaden zákon nebráni zverejneniu spomínaných informácií. Minulý rok bol prijatý zákon o eurofondoch, ktorý v tomto smere neurobil takmer nič. Je v podstate zbytočný.
Prečo politici, respektíve úradníci zatajujú aj to, čo nemusia?
Zatĺka ten, kto má na to dôvod. My sme ministerstvá, ktoré sú riadiacimi orgánmi a spravujú operačné programy, žiadali, aby zverejnili informácie, ktoré podľa nás majú automaticky zverejňovať. Mnohé z nich na našu totožnú žiadosť odpovedali vyhýbavo a neúplne. Jedine ministerstvo životného prostredia zareagovalo bezproblémovo a zverejnilo v podstate všetko, čo sme chceli. Čiže je tu aj akýsi nerovný právny stav. Fungujeme podľa tých istých zákonov, ale každé ministerstvo si ich vykladá po svojom.
Ktoré ministerstvo zatajovalo najviac?
Ministerstvo výstavby, ktoré má na starosti tri operačné programy v objeme zhruba 1,7 miliardy eur (51 miliárd korún).
Vie Brusel o tom, že u nás sa informácie, ktoré by mali byť verejné, zatajujú?
Vie. S európskou komisárkou, ktorá už medzičasom nie je komisárkou, sa stretli ľudia z mimovládnych organizácií a informovali ju, ako to u nás prebieha. A nešlo len o nástenkový tender. Ja by som sa však veľmi nespoliehal na Európsku komisiu, ona aj v prípade nástenkového tendra konala veľmi pomaly. Brusel má vlastné problémy, pokiaľ ide o hospodárnosť a transparentnosť. My nie sme žiadnou výnimkou, rozkráda sa aj v iných krajinách únie. Zoberme si napríklad Taliansko. Tam sa cez eurofondy nalievajú peniaze do južných regiónov, ktoré kontroluje mafia.
Takže dá sa povedať, že rozkrádanie sa začína už v Bruseli?
Kradnutie je súčasť eurofondov. Žiadne aktivity nasmerované proti rozkrádaniu nevidím ani z Bruselu. Eurofondy sú jednou z viditeľných aktivít Európskej únie, týmto dáva únia najavo, čo robí pre svojich občanov. Také malichernosti, že sa niečo z toho rozkradne, sa nejako ututlú.
Ale v Bulharsku sa neututlalo, tam predsa eurofondy zastavili, nie?
Bulharsko už pred vstupom do únie bolo známe ako krajina s neuveriteľne prerastenou korupciou. To sa nezmenilo ani po vstupe do únie. Áno, tam došlo k zastaveniu eurofondov. Je možné, že by sa to mohlo udiať aj v inej krajine, aj u nás.
U nás už únia odmietla preplatiť 350 miliónov z nástenkového tendra…
Zatiaľ nepreplatila. Vyzerá to tak, že ich ani nepreplatí. A že to zaplatíme my zo svojho rozpočtu. Teda z našich daní.
Vyvodil premiér Fico z nástenkového tendra dostatočnú zodpovednosť?
Nástenkový tender bola jedna veľká fraška. Premiér nevyriešil nič. Naopak, dlhé mesiace nekonal, čím umožnil, aby sa vyplácali ďalšie a ďalšie faktúry za vymyslené a nezmyselné práce a služby. Výmena na ministerskom poste bola len divadlom. Slotovu figúrku Januška nahradila Slotova pravá ruka Štefanov. Meno terajšieho ministra Štefanova sa objavilo na viacerých prevzatých faktúrach Zamedie. On bol ten človek, ktorý prebral miliónové logá. Boli to fiktívne služby a fiktívne práce za šialené peniaze. Z toho vidíme, že štát hospodári zle. Žiadna súkromná firma by takéto služby za takéto sumy neprevzala a nezaplatila.
Keď prepukol nástenkový škandál, vy ste požiadali ministerstvo výstavby o sprístupnenie informácií ohľadne schvaľovania projektov z eurofondov, kto ich hodnotí. Ako ste dopadli?
Informácie sme žiadali v elektronickej podobe. Ministerstvo nám poslalo dve škatule, dohromady štyridsať kilogramov scenzurovaného papiera. Je to výsmech, ukážka arogancie ministerstva. Vyčiernili alebo vybielili podstatné informácie, mená, životopisy. Nevieme priradiť hodnotiteľov k hodnotiacim hárkom. Ministerstvo navyše klamalo, že nám nemôže sprostredkovať informácie elektronicky. Napríklad ministerstvo životného prostredia nám na totožnú infožiadosť odpovedalo elektronicky, pričom hodnotiace hárky si muselo vytiahnuť zo systému, ktorý má na starosti práve ministerstvo výstavby. Navyše, celý ten štyridsaťkilogramový balík a zbytočnú tlač zaplatili občania tejto krajiny. Ministerstvo si od nás ešte vyžiadalo 135 eur za dobierku, pričom o týždeň nám ministerstvo peniaze vrátilo. Čím potvrdilo, že nemalo nárok na to, aby od nás peniaze pýtalo.
Zlepšil sa prístup k informáciám po nástenkovom tendri?
Nevidím žiadne zlepšenie. Zákon neprikazuje ministerstvám automaticky zverejňovať informácie a úrady to dobrovoľne nerobia. Nevieme, kto projekty hodnotí, ako hodnotí, prečo sú určité projekty vybrané. Proces je netransparentný, nedá sa odkontrolovať.
Ktorá z vládnych strán profituje z eurofondov najviac?
SNS je tá strana, ktorá koordinuje eurofondy cez ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Minulý rok bola najchudobnejšou parlamentnou stranou, teraz je druhá najbohatšia. Už roky je pozoruhodný aj nárast majetku šéfa národniarov. Z tohto všetkého nám to nejako evokuje, ako keby len toto bola tá strana, ktorá chápe účasť vo vláde a na moci ako účasť na jednej veľkej hostine, kde sa treba rýchlo a poriadne nažrať. Ale keď sa pozrieme na to bližšie, ministri za SNS sú zodpovední za šesť operačných programov, cez ktoré sem pritečie vyše päť miliárd eur. Avšak členovia vlády za Smer sú zodpovední za ostatných päť operačných programov, cez ktoré sa sem prileje vyše šesť miliárd eur. Tie najväčšie škandály, o ktorých zatiaľ vieme, zďaleka nemusia byť tie najväčšie a jediné. Tie, o ktorých vieme, poukazujú skôr na SNS, ale aj ministri za Smer podivne obstarávali a odôvodňovali konzultačné služby ohľadne eurofondov. V sociálnej oblasti sú to sociálne podniky, cez ktoré sa tiež prelievajú eurofondy. Je takisto známe, že za Smer stranícki funkcionári odporučili konkrétnu konzultačnú spoločnosť, ktorá by im mala zabezpečiť úspešnosť pri podávaných projektoch. Namočená nie je len SNS. Aspoň teraz vidíme, aký je tu právny štát za Fica. Nedodržiavajú a obchádzajú sa tu zákony, legalizovane sa tu kradne.
Cez ktoré ministerstvo tečie najviac peňazí z eurofondov?
Najviac peňazí pritečie cez operačný program Doprava, ktorý je v kompetencii smeráckeho ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií. Pôjde o balík vyše troch miliárd eur (vyše 90 miliárd korún). Tento program je špecifický v tom, že o peniaze nebudú súťažiť samosprávy, občianske združenia či podnikatelia. Peniaze pôjdu konkrétnym štyrom subjektom s účasťou štátu – Národnej diaľničnej spoločnosti, Slovenskej správe ciest, Železniciam SR a Železničnej spoločnosti Slovensko. Tieto spoločnosti budú peniaze ďalej posúvať súkromným spoločnostiam cez verejné obstarávanie. Už ďalej netreba nič dodávať, stačí si spomenúť na mýtny tender a predražené diaľnice.
Operačný program Doprava už beží?
Ešte sa to len začína. Ide o veľké peniaze a veľké projekty, ktoré sa budú realizovať niekoľko rokov.
Čiže keď Smer vyhrá nasledujúce voľby, zrejme bude jeho eminentný záujem ponechať si rezort dopravy.
Čudoval by som sa, keby to tak nebolo.
Zmyslom eurofondov bolo stierať regionálne rozdiely. Vy ste známy názorom, že eurofondy sú zbytočné. Prečo?
Vyrovnávanie regionálnych rozdielov je nezmyselný cieľ, pretože medzi mestami a vidiekom bude vždy rozdiel. Všetci sme iní, nie je možné docieliť stav, že všetci budú mať rovnako. Eurofondy neplnia svoj cieľ a neznižujú regionálne rozdiely. Často nemieria do regiónov s najvyššou nezamestnanosťou, ale aj tam, kde je nízka miera nezamestnanosti. Prinášajú zbytočnú korupciu. Cieľ je len ich vyčerpať. A dovidenia. Politici majú plné ústa transparentnosti. Minulý rok sa schvaľoval zákon o eurofondoch, všetky návrhy opozície, ktoré smerovali k tomu, aby bol proces transparentnejší, boli zamietnuté s úsmevom na perách. Z tých istých úst vicepremiéra Čaploviča, ktoré sa smiali, vychádzali stále slová transparentnosť, transparentnosť, transparentnosť. Hostina sa zožrala, pár ľudí má plné bruchá a čaká sa na ďalšiu. Veľká žranica je len pre pozvaných. Myslia národne, cítia sociálne a účet za ich obžerstvo platíme my daňovníci.
Rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku Plus 7 dní dňa 23. júla 2009.
