Centrálna vláda by mala skrotiť svoje chúťky dotovať všetko možné a namiesto toho nechať v rozpočtoch našich samospráv viac peňazí, tvrdí v rozhovore pre TREND Dušan Sloboda, regionálny geograf, analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a asistent poslanca Ondreja Dostála (SaS).
Regionálny rozvoj spadá na Slovensku pod Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu. Je to dobré riešenie?
Sú dve základné koncepcie, ako sa venovať rozvoju regiónov: centralizmus a decentralizácia. V tej prvej je dôraz na riešenie problémov v regiónoch zhora nadol s dôrazom na silnejšie kompetencie centrálnej vlády. V tej druhej sa hľadajú cesty, ako riešiť veci zdola nahor, kompetenčne sa posilňujú orgány územnej samosprávy vrátane tej finančnej.
Na Slovensku sa za Dzurindových vlád spustila reforma verejnej správy a decentralizácia vrátane fiškálnej. V týchto procesoch sa za Ficových vlád ďalej nepokračovalo, reformy štátu aj v tejto oblasti zamrzli. Oveľa väčšia pozornosť sa venovala posilňovaniu ingerencie [zasahovania, pozn. TREND] centrálnej vlády v regionálnej politike. Nič sa neurobilo s rozdrobenosťou miestnej samosprávy, Slovensko sa na rozdiel od drvivej väčšiny ostatných krajín EÚ vôbec nepohlo k municipalizácii a kompetenčne a fiškálne silnejším samosprávam.
Namiesto samosprávnych reforiem sme sa dočkali pseudoreformy ESO [počas druhej vlády Roberta Fica, pozn. TREND], ktorej výsledkom je silnejšia štátna správa, v území reprezentovaná okresnými úradmi na čele s prednostami ako politickými nominantmi vlády.
Regionálny rozvoj riešia aj na ďalšie tri ministerstvá – dopravy, pôdohospodárstva a vnútra. Je to efektívne?
Dnešný stav, keď sú kompetencie rozvoja regiónov delené medzi štyri rôzne ústredné orgány štátnej správy, považujem za nešťastný. Ministerstvo dopravy a výstavby má na starosti len mestá.
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka je zodpovedné za regionálny rozvoj, ale bez eurofondov. Ministerstvo vnútra zase zodpovedá za koordináciu správy medzi obcami, VÚC a štátom. Napokon úrad podpredsedu vlády zodpovedá za prideľovanie eurofondov.
V niektorých krajinách existujú aj špecializované ministerstvá regionálneho rozvoja, napríklad v Poľsku a Maďarsku. Nepomohlo by to aj nám?
Nemyslím si, že potrebujeme ministerstvo pre regionálny rozvoj. Potrebujeme iné prerozdelenie kompetencií a financií v štáte medzi centrálnou vládou a územnými samosprávami a komunálnu reformu. Namiesto ministerstva pre regionálny rozvoj oveľa viac potrebujeme, aby v rámci existujúcich ústredných orgánov mal svoje pevné miesto a vážnosť inštitút typu splnomocnenca vlády pre decentralizáciu a pokračovanie reformy verejnej správy.
Počet najmenej rozvinutých okresov (NRO) stúpol v tomto roku na dvadsať. Kritériom na zaradenie je najmä výška nezamestnanosti. Je to dobré kritérium?
Politiku centrálneho plánovania regionálneho rozvoja cez osobitný zákon o NRO, pre ktorú sa druhá Ficova vláda rozhodla, možno chápať ako akýsi doplnok k európskej regionálnej politike. Tá používa najmä eurofondy ako hlavný nástroj na znižovanie regionálnych rozdielov.
V európskej regionálnej politike sa používajú dva hlavné zjednodušujúce indikátory – miera nezamestnanosti a ukazovateľ HDP na obyvateľa. Keďže ten druhý je makroukazovateľom, ktorý je štatisticky nepoužiteľný na mikroúrovni okresov a obcí, je pochopiteľné, že sa vláda rozhodla pre mieru nezamestnanosti ako rozlišujúci faktor.
Ako pomáhať regiónom
Vláda rieši regionálne rozdiely najmä prostredníctvom politiky prideľovania dotácií, investičných stimulov a eurofondov. Je to účinná pomoc?
Keď sa niekto zhora rozhodne dotovať vybrané subjekty a podporovať vybrané projekty, je to vždy priznanie zlyhania. Dotačné schémy so sebou vždy nesú zvýšenú mieru byrokracie, ktorá niečo stojí, a korupciu a klientelizmus, ktoré tiež prinášajú svoje náklady. Administratívne rozhodnutia so sebou nesú aj vyššiu pravdepodobnosť nesprávnej lokalizácie zdrojov oproti trhovo konformným riešeniam.
Čo máte na mysli pod trhovo konformným riešením?
Je rozdiel, či sa nejaký podnikateľ strategicky rozhodne vybudovať svoj biznis v tom či onom regióne preto, lebo to na základe viacerých faktorov považuje za dobré rozhodnutie, alebo je v jeho podnikateľskej stratégii kľúčovým to, aké dotácie či stimuly môže získať od vlády. Trhovo konformné riešenia majú neraz väčšiu životnosť než tie stimulované vládou a prípadné riziko ich neúspechu neznášajú priamo daňovníci.
Čo by pomohlo viac než rozdávanie peňazí?
Omnoho lepšie by bolo, keby sa vláda sústredila na svoje kompetencie a dotiahla do regiónov základnú infraštruktúru v podobe diaľnic či železničných tratí. Ťažko môžu periférne regióny prilákať investorov, keď im chýba základná infraštruktúra.
Lepšie by bolo, keby vláda a okresné úrady nepreberali kompetencie týkajúce sa miestneho a regionálneho rozvoja, ale ponechali ich samosprávam. A ešte lepšie by bolo, keby samosprávy okrem kompetencií konečne dostali priamo do svojich rozpočtov aj viac financií na úkor centrálnej vlády.
Naznačujete, že samosprávy nedostali od štátu dosť peňazí na výkon svojich kompetencií?
Kým sa nezrealizuje seriózny audit kompetencií a financií, môžeme síce len špekulovať, ale mnohé nasvedčuje tomu, že samosprávy nikdy nedostali v rámci fiškálnej decentralizácie taký objem zdrojov, ktorý by dokázal pokryť reálne náklady súvisiace s výkonom kompetencií, a to, bohužiaľ, platí aj o prenesenom výkone, ktorý mestá a obce realizujú v mene štátu.
Vláda tvrdí, že nezamestnanosť sa vďaka akčným plánom a dotáciám v niektorých okresoch znížila. Nie je to potvrdenie úspechu?
Keď sa pozrieme na dlhodobý vývoj nezamestnanosti, je evidentné, že jej pokles v regiónoch a na Slovensku nesúvisí s akčnými plánmi, ktorých realizácia sa roky len rozbieha, ale oveľa viac s fázou ekonomického rastu.
V máji 2004, teda v čase vstupu Slovenska do EÚ, dosahovala nezamestnanosť na Slovensku takmer pätnásť percent. Až v dvadsiatich okresoch dosahovala vtedy miera evidovanej nezamestnanosti vyše dvadsať percent. V okrese Rimavská Sobota presiahla dokonca 30 percent, čiže pätnásť percentuálnych bodov nad priemerom nezamestnanosti.
Dnes, po pätnástich rokoch masívneho prílevu eurofondov na Slovensko, je nezamestnanosť na Slovensku o desať percentuálnych bodov nižšia (päť percent). Viac než eurofondom za to však vďačíme aktuálnej situácii na globálnych trhoch. Nezamestnanosť v okrese Rimavská Sobota je síce tiež výrazne nižšia (šestnásť percent), ale stále je o jedenásť percentuálnych bodov nad priemerom.
Takže keď príde recesia ekonomiky, rozdiely v regiónoch opäť narastú?
Netreba mať ružové okuliare. Nezamestnanosť sa výrazne zvýši najmä v periférnych regiónoch, v ktorých je vyššia miera menej vzdelaných zamestnancov s nižšou produktivitou práce, pracujúcich v prevádzkach s nižšou pridanou hodnotou výroby. Oveľa alarmujúcejšie je, že nielen tieto regióny, ale samotné Slovensko je montážnou dielňou a riziko, že skončí neslávne ako Detroit, je vyššie, než sme si ochotní pripustiť.
Na jednej strane politici hovoria o posilnení mobility ľudí za prácou. Na druhej vláda chce, aby ľudia nemuseli odchádzať za prácou zo svojho regiónu. Nejdú tieto snahy proti sebe?
Dnes platí, že denné dochádzanie do práce do iného okresu je pre ľudí pomerne únavné a nákladné. Presťahovať sa za prácou natrvalo je pre mnohých ľudí takmer nemožné. Svoje zohráva aj silný pocit lokálpatriotizmu.
Na druhej strane je tu i silná emigrácia najmä tých vzdelanejších za prácou a štúdiom mimo Slovenska. Ak niekto hovorí o posilnení mobility, mal by najprv pripraviť základnú infraštruktúru, bez ktorej ide len o prázdne reči. Na Slovensku nemáme vyhovujúcu diaľničnú sieť, v zlom stave sú aj cesty nižších kategórií. Tárať o vlakoch zadarmo a nemať elektrifikované dvojkoľajné železničné trate je nezmysel.
Ďalšou bariérou pre samotnú mobilitu je nedostatočná ponuka nájomného bývania. Nemyslím si, že by štát mal stavať nájomné byty, o tom nech rozhoduje samospráva v spolupráci s podnikateľmi. Ale zároveň si nemyslím, že by mal štát masívne podporovať investičnými stimulmi lokalizáciu podnikov v regiónoch, v ktorých chýba pracovná sila, a potom rozmýšľať, ako ju do tých regiónov dostať.
Čo môžu urobiť samosprávy
Ako sa dajú regionálne rozdiely aspoň zmierňovať? Pomohli by daňové a odvodové prázdniny pre firmy a ľudí ako to navrhuje Progresívne Slovensko?
Štát by mal robiť všetko preto, aby občania nedostávali za svoje dane takú rozdielnu kvalitu verejných služieb. Ak platím dane, mal by som mať k dispozícii základnú infraštruktúru na približne podobnej úrovni bez ohľadu na to, v akom okrese žijem.
Ak štát napríklad hovorí, že je tu povinná školská dochádzka, má v spolupráci so zriaďovateľmi škôl zabezpečiť dostupné a kvalitné vzdelávanie. Inak povedané – keď štát začne plniť svoje základné úlohy riadne, bude to ten najlepší spôsob boja proti regionálnym rozdielom. Jedine tak sa zlepší nielen podnikateľské, ale aj celkové prostredie pre život ľudí.
Súvisí s pretrvávaním regionálnych rozdielov aj neprirodzené administratívne členenie Slovenska na osem krajov?
Naše regióny okrem toho, že sú hlúpo rozdelené na osmičku, zdedenú z čias mečiarizmu, nemajú v porovnaní so švajčiarskymi kantónmi takmer žiadne relevantné kompetencie. A to ani v regionálnom rozvoji – tam smú len plánovať na papieri. Naše umelé kraje sú neraz vnútorne príliš diferencované.
Dnes dokonca nemajú ani len jednu jedinú daň, ktorú by vyrubovali. Krajské samosprávy nie sú autonómne a sú plne závislé od centrálnej vlády. O diferencovaní daňovo- -odvodového bremena na Slovensku podľa regiónov nemá zmysel hovoriť, kým sa nepustíme do pokračovania reformy verejnej správy.
Pomôže obecným samosprávam na Slovensku v riešení rozdielov vlastná iniciatíva starostov alebo majú čakať na vládne stimuly?
Ťažko nájdete v demokratickom svete krajinu, ktorá by bola schopná žiť ekonomicky úspešný príbeh bez toho, aby bola skutočne decentralizovaná. Slovensko je síce decentralizované, naše samosprávy však hrajú popri centrálnej vláde len „druhé husle“. Samospráva má kompetenčné aj zdrojové limity, určuje ich centrálna vláda a parlament. Aby sa naša samospráva mohla stať hlavným aktérom regionálneho rozvoja musí dôjsť k reformám vo verejnej správe.
Mali by sa posilniť aj kompetencie samospráv?
Musí sa konečne zrealizovať komplexný seriózny audit kompetencií verejnej správy, ktorý odhalí, koľko v skutočnosti stojí výkon tej-ktorej kompetencie. Centrálna vláda by mala skrotiť svoje chúťky dotovať všetko možné, a namiesto toho nechať v rozpočtoch našich samospráv viac peňazí na svoj úkor.
Potrebuje Slovensko aj komunálnu reformu?
Kým budú mať dve tretiny z vyše 2 900 obcí menej ako tisíc obyvateľov, a všetky budú fungovať ako samostatné „bojové“ jednotky, nepohneme sa v mnohých regiónoch v kvalite verejnej správy a ani v kvalite života ďalej. Pôjde to ťažko, zdĺhavo a vždy len o malý kúsok.
Dajú sa vôbec rozdiely v regiónoch úplne zmazať? Má sa o to vláda snažiť?
Regionálne rozdiely treba rešpektovať a snažiť sa slabé stránky premieňať na silné. Rozdiely sú prirodzené a donkichotský boj proti nim je v slobodnej spoločnosti odsúdený na neúspech. Štát nemá vyrovnávať ekonomické rozdiely a nemal by svojimi zlyhaniami vytvárať ďalšie rozdiely v podobe rôznej kvality a dostupnosti verejných služieb.
Poloha a dejiny
Súvisia rozdiely aj s polohou regiónu? Prečo sú najchudobnejšie na východe a juhu Slovenska?
Nielen
na Slovensku platí, že periférne regióny sú tie, v ktorých sú rozdiely
vypuklejšie. Je to tak aj v Európskej únii. Tam je súvislý pás menej
rozvinutých regiónov od Portugalska cez Španielsko, juh Talianska,
Grécko cez Balkán, východ krajín V4 až po pobaltské krajiny susediace
s Ruskom a odľahlé pusté regióny severnej Škandinávie.
Okrem polohy regiónov je dôležitá aj minulosť. Napríklad regióny bývalej NDR sú síce v jadre dnešnej EÚ, ale desaťročia ich izolácie v totalitnom komunistickom bloku znamenali taký úpadok a narobili takú škodu, že v dnešnom Nemecku sa ani po miliardách transferov verejných i súkromných zdrojov medzi západnými a východnými regiónmi nepodarilo zmazať rozdielnu povojnovú minulosť.
Bude vzdialenosť periférie od jadra hrať takú podstatnú úlohu aj v budúcnosti?
Nemusí. Globalizačné procesy sa pomaly posúvajú do ďalšej fázy, ktorou je deglobalizácia alebo relokalizácia, teda návrat k lokálnym ekonomikám. Globálne sa budú naďalej šíriť informácie, menej budú medzi kontinentmi fyzicky „cestovať“ produkty.
Zďaleka však nepôjde len o návrat výroby späť do miesta spotreby, pôjde i o návrat podstatného spoločenského diania späť na lokálnu úroveň, na úroveň komunít. Nevyhnutnými sprievodnými javmi relokalizácie bude preto decentralizácia a deregulácia. Na toto nás akčné plány vlády v menej rozvinutých okresoch nepripravia celkom isto.
Podporujú regionálne rozdiely príklon ľudí z chudobnejších oblastí k voľbe radikálnejších strán?
Nie. Viaceré prieskumy sociológov potvrdili, že radikalizácia a príklon k extrémizmu rastie naprieč regiónmi Slovenska, v mestskom i vidieckom prostredí, v rôznom rodinnom zázemí, a v prípade mladých ľudí aj v prostredí rôznych typov škôl. Treba za tým hľadať niečo iné než regionálne rozdiely.
Z výskumov z krajín, ktoré dlhšie obdobie čelia podobnému problému, ako Slovensko dnes, sa potvrdilo niečo iné. Keď sa zmenili postoje mainstreamových politikov k imigrácii a európskej integrácii, s dôrazom na islam ako hrozbu, teda keď sa zradikalizovali postoje „štandardných“ strán, o to viac sa radikalizovali pozície antisystémových strán a začala rásť ich obľuba a akceptovateľnosť voličmi.
Pokiaľ ide o naše reálie, dalo by sa teda povedať, že strach z cudzieho, ktorý Fico na jeseň 2015 do verejného priestoru zasial v podobe téz o ochrane Slovenska pred migračnou vlnou, v následných marcových voľbách v roku 2016 vyklíčil v posilnenom Kotlebovi.
Dušan Sloboda (41)
vyštudoval regionálnu geografiu na Univerzite Komenského. V rokoch 2001 – 2004 pracoval na odbore európskej integrácie ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja. V Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika pôsobí od roku 2004 ako analytik. Špecializuje sa na oblasť regionálneho rozvoja a verejnej správy. Je autorom viacerých štúdií. Pôsobí ako asistent poslanca Ondreja Dostála (SaS).
Rozhovor bol pôvodne publikovaný v týždenníku TREND dňa 5. júna 2019.
