Vláda nedokáže uskutočniť komunálnu reformu v súčasnom legislatívnom rámci, keď dobrovoľnému spájaniu sa obcí bránia najmä nepriechodné miestne referendá. Tvrdí to analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Dušan Sloboda. Kabinet musí podľa neho nájsť odvahu rozhodnúť “zhora”.
Prečo je spájanie obcí žiaduce?
Zlučovanie obcí je nevyhnutné, ak považujeme za potrebné, aby občania, ktorí platia tomuto štátu dane, dostávali za svoje peniaze od verejnej správy porovnateľnú kvalitu správy vecí verejných. Vhodné príklady treba hľadať mimo Slovenska v krajinách, ktoré na rozdiel od nás vykonali komunálnu reformu, teda združovanie a zlučovanie samosprávnych celkov. Napríklad Dánsko, ktoré má takmer totožnú rozlohu i počet obyvateľov ako Slovensko, patrí medzi krajiny s najvyššou životnou úrovňou a najnižšou korupciou vo verejnej správe, od začiatku 70. rokov 20. storočia realizovalo komunálnu reformu. Vďaka tomuto procesu bolo pôvodných 1300 obcí a miest postupne zlúčených do súčasných 98 municipalít, do ktorých Dáni volili na jeseň 2009 približne 2500 komunálnych poslancov, čo je neporovnateľné s našimi približne 2900 samosprávami a vyše 21 000 komunálnymi poslancami.
Nestačí, aby sa obce nespájali ako také, ale si len vzájomne pomohli zefektívniť výkon niektorých kompetencií? Aby mali spoločnú školu, stavebný úrad, matriku?
Zlučovanie obcí nie je samoúčelné a cieľom je práve spoločná správa kompetencií jedným úradom pre viacero obcí, ktorá by mala byť efektívnejšia, odborne kvalitnejšia a lacnejšia. Spoločná správa kompetencií predsa znamená spojenie obcí. Identitu obce tvoria jej obyvatelia, nie funkcionári samosprávy. Na mieste je otázka, načo je občanom starosta, poslanci a úrad v každej obci, ak kompetencie spravuje iný úrad, spoločný pre viacero obcí? Načo je občanovi taká samospráva, ktorá hospodári ročne s takým malým rozpočtom, že ťažko z neho niečo nové postaví a horko-ťažko niečo opraví?
Spájaniu sa však dnes predovšetkým bránia malé obce.
V malých obciach, ktoré majú svoju stáročnú históriu, panuje obava, že zlúčením s ďalšími obcami dôjde k zániku či „vymazaniu“ obce z mapy. Príklad mesta Vysoké Tatry potvrdzuje, že ide o neopodstatnenú obavu. Mesto Vysoké Tatry tvorí 15 mestských častí, ktoré boli pôvodne samostatnými osadami (Smokovce, Tatranská Lomnica, Vyšné Hágy a ďalšie), postupne však boli integrované do jedného územného celku. Naďalej si však uchovávajú svoje názvy, erby, históriu a identitu. A prežijú i do budúcnosti, na rozdiel od malých obcí, ktoré sa bránia komunálnej reforme, no samotné sa rozvíjať nedokážu.
Nepripomína tlak na zlučovanie obcí tvrdé direktívne procesy známe zo socializmu?
Procesy zlučovania obcí boli najintenzívnejšie v 70. rokoch 20. storočia, teda v onom známom období socialistického budovania tzv. strediskových obcí, kedy sa počet obcí na Slovensku znížil o 366, teda približne o 10 percent. Vtedy komunisti direktívne bránili tomu, aby sa malé „nestrediskové“ obce rozvíjali a populačne rástli. Paradoxne, hoci dnes malé obce takýmto obmedzeniam nečelia, hrozí im postupné vymieranie, keďže mizivé vyhliadky na rozvoj obcí z ročných rozpočtov na úrovni pár desiatok tisíc eur vyháňajú mladých ľudí do väčších obcí a miest s lepšou úrovňou služieb, vrátane služieb poskytovaných samosprávou.
Na čo by vláda mala v komunálnej reforme klásť najväčší dôraz?
Na jednej strane je pozitívne, že prvý raz sa stalo, že potreba realizovať komunálnu reformu sa dostala i do programového vyhlásenia vlády. Na strane druhej, Radičovej vláda si zadefinovala tento cieľ málo ambiciózne. Ak vláda tvrdí, že chce dosiahnuť zlučovanie obcí v rámci dnes platného legislatívneho stavu a cestou dobrovoľnosti, v podstate hovorí, že chce urobiť komunálnu reformu, ktorá nebude komunálnou reformou. Dnes je zlučovanie možné len za predpokladu, že by sa v skupine zlučovaných obcí vykonali platné miestne referendá, čo znamená účasť aspoň polovice voličov, ktorí by so zlučovaním museli súhlasiť, a to súčasne v každej zo zlučovaných obcí. Týmto postupom sa komunálna reforma dosiahnuť nedá, dôkazom je i to, že v ostatných rokoch k žiadnemu zlučovaniu obcí na Slovensku nedošlo. Kým nebude na Slovensku vláda, ktorá bude mať odvahu rozhodnúť o zlučovaní obcí „zhora“, žiadna reforma sa konať nebude a občania budú čoraz viac zo svojich peňazí doplácať na košatú, rozdrobenú a neefektívnu správu vecí verejných.
Rozhovor bol pôvodne uverejnený v denníku Pravda dňa 16. septembra 2010.
