Po dvoch rokoch vnímajú mnohí naše členstvo v Európskej únii ako takú samozrejmosť, že sa takmer nik nehrnie do bilancovania. Možno je to dobre, lebo fráz a demagógie je teraz v povetrí viac ako dosť. Ale čo tie dva roky znamenali?
Dva roky v EÚ znamenali veľa vecí, hoci mnohé z tých dôležitých s naším členstvom v Únii priamo nesúvisia – napríklad daňová reforma. Ale už aj prechádzka po dnešnom Bruseli môže byť poučná. K už dosť obludnému sídlu Európskeho parlamentu sa pristavujú ďalšie veľké budovy a človek má zrazu pocit, že sa ho to imperiálne plytvanie osobne týka – teraz už ide aj o naše peniaze. A v kaviarničke na Luxemburskom námestí už možno začuť, ako dve mladé dievčatá po slovensky „riešia“ svojho francúzskeho šéfa z Európskej komisie. Mierne povedané, bez štipky rešpektu. Iba momentka z ulice, ale výrečná. A tí, ktorí naplno zažili komunizmus, si aj po stodvadsiatykrát vychutnajú, že môžu prejsť na letisku spolu s Rakúšanmi či Nemcami nerušene cez vchod pre „EU citizens“ okolo dlhého radu „nonEU citizens“, čakajúcich na pasovú kontrolu. Maličkosť, ale v takých radoch sme postávali pridlho. Okrem pocitov je však vhodný čas niektoré veci pripomenúť. Napríklad, že pri plnení kritérií na vstup nás Únia nútila robiť veci, na ktoré nemala dominantná časť slovenskej politickej scény nijakú chuť. Patria k tomu napríklad pravidlá na fungovanie demokratických inštitúcií – nebyť perspektívy vstupu, možno by sme dodnes žili v „demokratúre“ mečiarovského strihu. Patria k tomu aj pravidlá na transparentné a zodpovedné hospodárenie s verejnými financiami, ozdravenie a privatizácia bánk, liberalizácia telekomunikácií a energetiky, civilné riadenie armády (čo bola aj požiadavka NATO) a patrí k tomu množstvo vecí, ktoré dnes vnímame ako samozrejmé, ale takými sa museli najprv stať – a bez tlaku z Únie by sa možno nestali, alebo by viazli roky. Či už to bolo dobre, alebo zle, počas tých predvstupových rokov ustúpil pred argumentom, že niečo od nás vyžaduje Únia, takmer každý. Nie všetky postkomunistické krajiny museli zažiť zahanbujúce roky v podobe mečiarovskej vlády a dodnes by mnohí najradšej zabudli, že nás vtedy spomedzi kandidátov vyškrtli, ale inak bol ten príbeh všade podobný. Dnes ho prežívajú Bulhari, Rumuni a Chorváti – a tiež ich to núti prijímať veci, ku ktorým by im inak asi chýbala vôľa.
Treba však tiež povedať, že okrem užitočných vecí zásadného významu sme pod tlakom Únie museli prijať aj viaceré normy, ktoré nie sú ani užitočné, ani rozumné, ale také sú jednoducho pravidlá klubu, do ktorého sme pred dvomi rokmi vstúpili. Pre všetkých.
Ešte jeden luxus sme s členstvom v EÚ získali, a nie sú to peniaze z fondov. Je to luxus smieť kritizovať, luxus nesúhlasiť, luxus niesť zodpovednosť, a preto povedať nie, luxus byť skeptikom, keď si to vyžaduje zdravý rozum. Časť našej inteligencie sa hnala do EÚ, lebo (právom) nedôverovala úsudku a morálke našej politickej triedy a luxus kritického pohľadu na Úniu si radšej uprela. Teraz je však čas pretrieť si oči a prestať považovať kritiku v mene zdravého rozumu za luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Už to nie je luxus, ale naša povinnosť.
Autor je redaktorom týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 19/2006 dňa 8. mája 2006.
